Svätej rodiny Ježiša, Márie a Jozefa

Všímajme si svoj vzor vo Svätej rodine.

Rodina. Jedno slovo a čo všetko sa za ním skrýva! Slovo aktuálne a časové, hoci sú snahy zdegradovať ho, nahradiť niečím iným, ale aj opačne, rodina je stav, miesto, ľudia, ktorí plnia slová prísahy pri oltári. Práve preto si pozrime tri rodiny.

Prvú nám predstavuje evanjelium. Svätá rodina: Ježiš, Mária a Jozef. O jednej udalosti tejto rodiny píše evanjelista sv. Matúš: „Po odchode mudrcov sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: ,Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil“ (Mt 2,13).

Nejedná sa o jednoduchú vec. Oznam je jasný. Jozef, hoci nie je otcom Dieťaťa, ale pestúnom, správa sa, ako sa na otca patrí. Oznam nepodcení. Hoci je oslovený vo sne, verí oznamu. Pravdepodobne ešte v tú noc vydajú sa na cestu do Egypta, ako povedal anjel. Je vidieť presnú zhodu medzi slovami príkazu a znením jeho uskutočnenia, čo zdôrazňuje rýchlu a presnú poslušnosť. Tak si vždy Jozef počína. Evanjelia o ňom málo hovoria, ale Jozef vždy plní vôľu Božiu. Svätá rodina má prejsť tvrdým životom, aby nikdy nikto nemohol povedať, že Svätá rodina to mala jednoduchšie. Život Svätej rodiny nie je selanka, tak ako to vidieť na vianočných obrázkoch, či na obrazoch nad manželskými posteľami.
Samotné počatie, kde sa musela Mária rozhodnúť bez Jozefa a následne Jozefove správanie k snúbenici Márii nebolo nič jednoduché.
Následne cesty Svätej rodiny neboli krátke a ľahké. Najprv cesta z Nazareta do Ain Karim k Alžbete, potom do Betlehema a napokon do Egypta. Mária porodila dieťa na cestách v nehostinnom príbytku. Hoci evanjelista nič nehovorí o ťažkostiach na ceste do Egypta, ani o pobyte v Egypte, nebolo to nič príjemné a ľahké. Žiť ako utečenec, cudzinec, bezdomovec nie je jednoduché.
Egypt im bol neznámou krajinou. Aj vtedy bol problém neznalosť jazyka, nedostatok peňazí, či nedostatok základných životných vecí. A po rokoch cesta späť do Nazareta a nové aklimatizovanie sa bolo rovnako náročné. Kto niečo z toho prežil, vie to pochopiť. Svätá rodina verne plnila vôľu Božiu.

Pohľad na druhú rodinu:
Za kňazom, ktorý skončil homíliu, v ktorej dal Svätú rodinu za vzor, prišiel muž v rokoch a hovorí: „Nehnevajte sa, dôstojný pán, ale myslím si, že ste to prehnali v kázni. Situácia sv. Jozefa bola celkom iná, ako je v dnešných rodinách. Po prvé Jozef bol svätý. Po druhé jeho manželka bola bez hriechu. A po tretie jeho Syn bol Boží Syn.“ A muž jedným dychom pokračoval: „Prepáčte, ja nie som svätý a svätá nie je ani moja manželka a môj syn nie je Boží Syn.“ Keď skončil, kňaz sa usmial a poznamenal: „Skutočne hovoríte pravdu. Chcem sa vás niečo spýtať. Keď ste sa brali, pripravovali ste sa na manželstvo zodpovedne, čisto? Nenosila ešte pred sľubom pri oltári vaša manželka dieťa? Vaše dieťa sa narodilo v maštali? Museli ste s manželkou a dieťaťom utiecť do cudziny?“

Pohľad na tretiu rodinu:
21. októbra 2001 pápež Ján Pavol II. vyhlásil prvýkrát v histórii naraz manželov, muža a ženu za blahoslavených. Luigi (1880-1951) a Maria Corsini (1884-1965) Quattrocchiovci žili v Ríme v polovici 20. storočia, v časoch, keď viera v Krista bola vystavená tvrdej skúške. Vychovali štyri deti, tri si zvolili kňazský a rehoľný stav. So Svätým Otcom koncelebrovali dvaja synovia práve blahoslavených rodičov, don Tarcisio (95) a don Paolino (92). Mons. Tarcisio Quatrocchi povedal, že v živote rodičov nevidel nič mimoriadne, ale len bežné námahy života, predovšetkým v období dvoch svetových vojen, ale tento život bol poznačený modlitbou, svedectvom evanjelia a solidaritou s chudobnými.

Je isté, že udalosti okolo rodín sú rôzne, rýchlo sa menia a značne sa za posledné roky zmenili. I napriek tomu v dnešnej dobe má veľkú hodnotu kresťanská rodina, ktorá čerpá vzor zo Svätej rodiny. Rodina sa nesmie ponechať napospas osudu. Cirkev i štát musia rodinu podporovať. Nie je možné, aby sa prehliadla moc masmédií, ktorá negatívne vplýva na rodinu. Počnúc podceňovaním prípravy na uzatvorenie rodiny sa priorizuje len telesnosť. Vedome a zámerne sa potláča potreba čistej a svedomitej prípravy na poslanie otca, matky, rodičov. Násilie, banalita, pornografia sa používa na vzrast zisku z filmov, relácií, časopisov.
Dnes viac ako kedykoľvek musí spoločnosť bojovať proti snahám spochybňujúcim rodinu založenú na manželstve muža a ženy. Keď sa spochybní manželstvo muža a ženy, spochybní sa aj štruktúra spoločnosti. Pokusy právne zrovnoprávniť iné životné zväzky s manželstvom je nebezpečným chápaním problému. Nesmie sa zabudnúť, že keď je na manželstve založená rodina, vtedy je zárodkovou bunkou spoločnosti, jej podporovanie tvorí prvoradú a prednostnú úlohu Cirkvi i celej spoločnosti.

Tridsaťročná Angela chcela porodiť dieťa dva týždne pred termínom, pretože jej manžel zomieral na rakovinu. Mal zomrieť skôr, ako bol stanovený termín pôrodu. Angela cítila, že manžel potrebuje povzbudenie. Požiadala preto lekárov a tí jej vyhoveli. Otec vzal po pôrode dcérku do náručia, pobozkal a povedal: „Si krásna. Ja som tvoj ocko, zapamätaj si ma!“ Angela spomína: „Všetci traja sme zotrvali v tuhom objatí... Bolo to iba jediné objatie. Ja si však túto chvíľu budem pamätať až do smrti.“ O tri dni manžel zomrel. (KN č. 14., 2001, s. 12)..

Manželstvo medzi mužom a mužom, a manželstvo medzi ženou a ženou, nikdy nesplní poslanie, ktoré rodine určil Stvoriteľ. Aj keď sú medzi nami prípady, že niekto má v tejto oblasti ťažkosti. Človek však musí znášať aj iné a ťažšie bremená, ale nikdy nemôže súhlasiť s hriechom.

Aj v dnešnej dobe má veľkú hodnotu model svätosti partnerského života. Viac si všímať kresťanské čnosti, ktoré pomáhajú žiť radostný, pokojný, usporiadaný rodinný život. Krst je pre manželov výzvou mať účasť na prorockom, kráľovskom a kňazskom povolaní. Vo výpovediach ich detí môžeme nájsť živú ilustráciu a povzbudivý príklad, čo tieto vznešené úlohy znamenajú v praxi. Do sféry kráľovského úradu patrí starosť o zabezpečenie rodiny, verejná angažovanosť, ale aj schopnosť zorganizovať si čas tak, aby nechýbal na výchovu a rodinnú pohodu. Podstatou prorockého úradu nie je jasnovidectvo, ale jasne vidieť to, čo chce v danej chvíli od nás Boh. Týka sa to schopnosti správne rozlišovať v osobnom živote i spoločenskom dianí. K tomu viesť aj deti. Kňazský úrad sa napĺňa modlitbou, obetou za seba, za deti, za rodinu. Stále sú aktuálne sviatosti, sviatky, sväteniny, úcta k Božskému Srdcu, Panne Márii a svätým. Rodina má mať pravidelne čas na Sväté písmo, modlitbu, skutky telesného a duchovného milosrdenstva.

Svätý Otec Ján Pavol II. pri beatifikácii Quattrrocchiovcov povedal: „Dnes je osobitne potvrdené, že spoločná cesta svätosti v manželstve je možná, je krásna, je mimoriadne plodná a je základom pre dobro rodín, Cirkvi aj spoločnosti.“ Je to výzva a povzbudenie prosiť Pána, aby rástol počet dvojíc, z ktorých by vyžarovalo veľké tajomstvo manželskej lásky vyvierajúcej zo stvorenia a napĺňanej v spojení Krista s Cirkvou (porov. Ef 5,22-3). Ako každá cesta svätosti, tak ani táto cesta manželov nie je ľahká. Veď denne sa musia vyrovnávať s ťažkosťami a skúškami, aby mohli plniť poslanie rodičov, pestovali manželskú lásku i rodinnú harmóniu a podieľali sa na spoločenskom živote. Je správne, že manželia pri čítaní Svätého Písma a častom prijímaní sviatosti hľadajú odpovede na mnohé otázky, ktoré kladie každodenný život. Vtedy vedia a dokážu vydávať veľké svedectvo vernosti láske, ktorá sa tým významnejšie očisťuje vo vyhni bolesti.
Je správne, že sa všetci za rodinu modlíme. A kňaz za rodiny farnosti. Deti za svojich rodičov. Mladý muž a mladá žena za svoju budúcu rodinu, partnera, partnerku. Rodičia, manželia, starí rodičia navzájom za seba a svoju rodinu. Svoje záväzky majú aj krstní a birmovní rodičia, ale aj súrodenci, priatelia, susedia a známi. Nikomu nesmie a nemôže byť ľahostajné, že sa niekde rozpadá rodina, že sa pácha hriech.
Je pravdou, že nesmieme byť malomyseľní. Je vzorom, požehnaním, keď pravidelne vedľa seba kráčajú do kostola manželia. Je to príklad, ktorý prinesie ovocie na deťoch. Takto prichádza požehnanie do rodín.

Požehnanie prichádza rôzne. V brazílskom meste Sao José pri kradnutí mladý zlodej zastrelil v spálni syna miestneho pekára. Matka zastreleného chlapca navštívila vraha ja povedala mu: „Zabil si mi syna. Teraz musíš zaujať jeho miesto ty.“ V Brazílii nie je trest smrti. Táto matka jedenásť rokov každú druhú sobotu vstávala zavčas ráno, aby cestovala do väznice a mohla byť čo najdlhšie so “svojím synom“. Tento nový syn po prepustení vyhlásil: „Kým táto žena nevstúpila do môjho života, nebol som ničím, bol som zviera. Ona urobila zo mňa človeka.“

Naše rodiny potrebujú byť sväté. A je správne, že sa snažíme o to, aby nik nebol v rodine “zviera“, aby nikomu nič nechýbalo, aby sme boli šťastní.

Amen.