Svätej rodiny Ježiša, Márie a Jozefa

Každý máme v rodine svoje nenahraditeľné miesto

Aj vy sa môžete stretnúť s názorom, že kňazi veľa zasahujú do diania v rodine, a pritom nežijú v rodine, nepoznajú udalosti okolo rodín a podobne. Opak je však pravdou. Každý kňaz vyšiel z rodiny. A ak niekto vie a môže objektívne poznať, pochopiť život rodiny, je to kňaz. Vo sviatosti zmierenia sa kňaz stretáva s vecami, ktoré na verejnom fóre sa veľmi ťažko rozprávajú či riešia. Kňaz sa stretáva s deťmi v škole, študuje a sleduje dianie v spoločnosti aj okolo rodín, prichádza do kontaktu s každou generáciou, nemôže sa odcudziť ani jednému pohlaviu. Aj keď nemá vlastnú rodinu, rozhodol sa žiť slobodne v celibáte, bez vlastnej ženy, detí, rodiny, je predsa i naďalej mužom, ale i učiteľom, a najmä kňazom.
Tak môžeme oponovať aj tým, čo tvrdia, že dnešnej rodine nemá čo povedať Svätá rodina z Nazareta: Ježiš, Mária a Jozef.

Evanjelium rozpráva o udalosti, keď Herodes siaha na život Ježiška a Jozef tak, ako dostal poverenie od anjela vo sne prijať Máriu za svoju manželku, dostáva príkaz odísť do Egypta a napokon do Nazareta, pretože anjel predpovedá o Ježišovi: „Budú ho volať Nazaretský“ (Mt 2,23).

Štvrté prikázanie začína druhú tabuľu prikázaní, ktoré opisujú poriadok lásky k blížnym. Prikázanie opisuje, aké sú vzťahy medzi obyvateľmi a štátom, najmä vzťahy medzi členmi rodiny, vychovávateľmi a vychovávanými, právami a povinnosťami detí a rodičmi. Štvrtý príkaz je formulovaný pozitívne, formou príkazu, ostatné príkazy sú sformulované negatívne, formou zákazu. Iba štvrtý príkaz hovorí o odmene: „aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh“ (Ex 20,12). Príkaz sa nevzťahuje iba na deti a ich povinnosti, ako sa to na prvý pohľad môže zdať, ale príkaz obsahuje tiež povinnosti rodičov voči deťom, i spoločnosti, k práci, nadriadeným, štátu.
Už starozákonná Tobiášova kniha poukazuje na teplo, ktoré má a môže rodina vytvárať pre každého jej člena. Atmosféra opravdivého rodinného šťastia nesmie byť podcenená a každý člen rodiny má povinnosť pre rodinu vytvoriť podmienky pre pohodu, šťastie, pokoj, lásku... V novom zákone Ježiš vyzdvihol rodinu pri prvom zázraku na svadbe v Káne Galilejskej, ale aj medzi súrodencami v dome Lazára, taktiež vtedy, keď vrátil v mestečku Naim vdove jediného syna, ktorý bol mŕtvy. Viac príkladu, poučenia, posily pre dnešnú rodinu ako rodinu až do konca čias nachádzame v pohľade na Svätú rodinu z Nazareta.
Sv. Lukáš pri opise dramatickej udalosti, keď sa dvanásťročný Ježiš stratil v chráme, poukazuje na niektoré charakteristické črty Svätej rodiny.
Jednou z nich je nábožnosť. Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočnú slávnosť. Podľa zákona k tomu boli viazaní len Židia na deň cesty od Jeruzalema. Nazaret v Galilei bol asi sto kilometrov od Jeruzalema. Svätá rodina nebola teda viazaná zákonom, a predsa ho zachovávala z úprimnej nábožnosti.
Iná vlastnosť Svätej rodiny je mimoriadna láska. Mária s Jozefom s úzkosťou hľadali Ježiša (porov. Lk 2,48). Nazaretská rodina sa vyznačovala aj spoločným hľadaním dobrého riešenia problémov.

Dnešná nedeľa chce pripomenúť niekoľko vážnych právd. V Božích plánoch rodina je svätyňou a ohniskom lásky, záhradou, v ktorej nielen deti rastú, ale je aj školou života a svätosti, je základnou bunkou, z ktorej prerastá do spoločenstva Cirkvi a národa.
Rodina je výnimočné spoločenstvo. Výnimočnosť treba vidieť v troch rovinách: psychologickej, sociologickej a náboženskej.
Psychologickú rovinu vidieť v osobných vzťahoch, intimite, blízkosti a priateľstve, v pocite tepla, bezpečnosti, ktoré je garantované špeciálnym spojením muža a ženy. Boh skrze nich rodinu robí spoločenstvom zvláštnym, jedinečným, neopakovateľným a najdôležitejším.
Ako každý organizmus sa skladá z buniek, spojov a väzieb, tak rodina je základnou spoločenskou bunkou (porov. KKC 2207). Rozumie sa, že štát je rodinou rodín. Rodinný život je uvedenie sa do spoločného života.
Náboženská rodina poukazuje na úlohu od ranného detstva viesť a vychovávať dieťa v úcte k Bohu, komunikácii s Bohom, dôvernému vzťahu s Bohom. Aj deti majú svoje povinnosti voči rodičom. Sú to česť, úcta voči rodičom, poddajnosť, teda stav podradenia svojej vôle rodičom, poslušnosť k príkazom od rodičov a taktiež starostlivosť o rodičov v ich starobe, materiálne zabezpečenie, keď rodičia nemôžu sa o seba postarať. Mladým je to ťažko prijať, ale poslušnosť detí voči rodičom zaväzuje tak dlho, kým dieťa býva s rodičmi (porov. KKC 2217). Ak má už dieťa vlastný život, poslušnosť ustúpi, ostane však úcta, ktorá náleží rodičom vždy. Tieto povinnosti vyplývajú z Božieho otcovstva ako vďačnosť za dar života, za lásku, starostlivosť a výchovu, ktorú obdržali od rodičov. Rovnako rodičia majú záväzky voči deťom. Záväzok prijímajú od Boha a je spojený so sľubom sviatosti manželstva. Povinnosť rodičov nie sú len príkazy či zákazy, ale vytvorenie prostredia na zdravý a vierou preniknutý život. Zo strany rodičov voči deťom je potrebné mať úctu, nezištnú službu, povinnosť výchovy, usmerňovania života, výchova vo viere a taktiež materiálne zabezpečenie.
Aj štát preberá povinnosť voči rodine. Jeho úlohou je venovať rodine pozornosť tak po stránke materiálnej, ako i duchovnej. Musia rešpektovať práva rodiny, ktoré sú uzákonené v chartách, a to od chvíle počatia až po prirodzenú smrť. Je barbarstvom, keď štát súhlasí s vraždou nenarodeného dieťaťa či eutanáziou, čiže dobrovoľnou smrťou, hoci i v starobe či nevyliečiteľnej chorobe.
Cirkev nemôže mlčať, keď sa neplnia, nezachovávajú, nerešpektujú práva rodiny. Ťažko túto realitu prijímajú určité vrstvy a skupiny ľudí, ale musia si byť vedomí, že život nie je vec náhody a rodina nie je len dielo človeka, ale aj Boha.
Sv. Augustín v traktáte O hodnotách manželstva napísal mnoho vecí, hoci nebol ženatý, ale pochádzal z rodiny, žil v spojení s rodinami, študoval túto oblasť. Vo vlastnej rodine sa stretol s tým, že matka bola vzorná kresťanka a otec pohan. Sv. Monika, matka sv. Augustína vedela, že ju manžel v mene pohanskej etiky zrádza. A predsa na konci svojho života prijíma Boha za svojho Pána. Augustín sám vo svojej mladosti nežil ako kresťan. Bol bludár, žil nezriadeným životom, mal dieťa. A predsa sv. Augustín odkrýva ideál kresťanskej rodiny. Zrieka sa však slobodne a dobrovoľne vlastnej rodiny, aby všetky svoje sily, schopnosti, talenty, nadanie venoval rodine ako učiteľ, kňaz. Neprestáva sa zaujímať o spojenie Boha s človekom v manželstve a rodine. Právom správne môže napísať o rodine, že jedna z najväčších hodnôt, akú vlastní ľudstvo, je sila spojenia, spolucítenia a zblíženia. To je hodnota, pre ktorú sa oplatí žiť, ktorej sa oplatí podriadiť ostatné hodnoty. Boh totiž dal každému človeku srdce, ktoré chce milovať a byť milované. Pre muža a ženu, ktorí vedome a dobrovoľne bez prekážok uzatvoria manželský zväzok, platí nerozlučiteľnosť do „tvojej a mojej smrti“.

Často sú situácie, ktoré priam vyrážajú dych. Matka pri rozvode nechce prijať dieťa. Tá, ktorá dala život, zrieka sa vlastného plodu svojej lásky.
Pred súdom za vraždu rodičov sa ocitli dvaja neplnoletí bratia. Čo všetko si museli vypočuť ľudia zákona od synov na vlastných rodičov! Ľudia z okolia vedeli, že v rodine nie je niečo v poriadku, ale že to je až v takom stave, priam to vyrážalo dych. Kvôli alkoholu rodičov museli chlapci kradnúť. Keď rodičia nemali čo piť a jesť, chlapci boli bití a týraní. Skôr ako šli ráno do školy, museli sa postarať o hydinu. Rodičia nemali zodpovednosť, čo a ako v škole. Učitelia si zvykli na to, že niektorý z chlapcov na hodine zaspal. Spolužiaci mali z toho škodoradosť. Nevedeli, lebo chlapci mlčali, že museli v noci utiecť pred vlastnou matkou a otcom, keď boli opití. Často spávali v maštali, humne, pod stromami v záhrade. Hanbili sa za svojich rodičov. Občas našli pomoc, strechu nad hlavou, utretie sĺz u jednej starej mamy. Kto mal zodpovednosť, že títo neplnoletí chlapci sú vrahovia vlastných rodičov?!

Iste by to nedokázala urodiť žiadna z vás, matky, a žiaden z vás, otcovia. A predsa, koľko je pohoršenia aj v našich rodinách! Otec oplzlo rozpráva pred deťmi. Matka učí klamať svoje dieťa. Príklad rodičov je výrečný.
Memento pre dnešný deň. Modlitba v rodine, najmä spoločná modlitba v našej rodine iste prinesie požehnanie. Starosť aj o duchovné hodnoty sa vyplatia oveľa viac, ako len starosť o materiálne hodnoty. Narodené dieťa, aj keď si vyžaduje viac ako nechcené, odstránené pred svojím narodením. Ale keď v starobe podá chlieb, utrie studený pot, keď povie mama, otec, je oveľa viac. Pohľad na Svätú rodinu je pohľad plný nádeje aj na naše rodiny. Vieme, že záleží od každého z nás.

Cirkev, kňazi – či nemajú čo povedať dnešnej rodine? Ďakujme Bohu, že hovoria. Bojme sa toho, že by začali mlčať. Aj keď dnes nie je nedeľa Dobrého pastiera, ale nedeľa Svätej rodiny, nie je na škodu modliť sa za nové duchovné povolania z našich rodín. Modlime sa aj za mladých, pripravujúcich sa na sviatosť manželstva.

Amen.