Štvrtá adventná nedeľa

Naša povinnosť a výsada kresťanov: byť nielen slovom, ale i skutkom svedkami viery.

V tieto dni ste zaiste aj vy napísali a tiež dostali vianočné pozdravy. Je to zvyk, tradícia, a predsa popri akejsi formálnosti to oslovuje a aspoň na chvíľu mení človeka.
Vo vlaku takto pred rokom cestovala skupina mužov. Pravdepodobne z dlhšieho pobytu za prácou. Boli hluční, podávali si medzi sebou aj fľašu a ako to chodí, z ich úst občas vyšlo i Božie meno. Keď prišla chvíľa lúčenia, títo muži si začali medzi sebou priať Božie požehnanie k sviatkom. Čo na tom je zvláštne? Len pred chvíľou Božie meno používali na vyjadrenie celkom niečoho iného, samozrejme, že ho hovorili bez potreby. Pri želaní sviatkov iným tónom hlasu, inými gestami, s celkom iným úmyslom vyslovovali meno Božie. Už nie nadarmo.
Čo však mohli konštatovať tí, čo ich sledovali? Boli svedkami viery? Dnes viac ako kedykoľvek v minulosti je potrebné zamyslieť sa aj nad spôsobom, ako vydávame svedectvo o svojej viere.
Alojz Pekárek v knihe Hořící srdce (Třebíč 1996, s. 90) spomína celkom iné svedectvo.
Píše: „Zažil som to sám. Pred vianočnými sviatkami docenti VUML, vy starší viete, že to bola škola marxizmu-leninizmu, mali veľa roboty. Zvolávali schôdze, kde presviedčali ľudí, že Kristus sa nenarodil, nežil. Ľudia si to poväčšine len vypočuli. Na jednom stretnutí po skončení takýchto rečí prihlásil sa starý pán, ktorého si okolie vážilo, s otázkou: „Môžeme si na koniec zaspievať, keď sa blížia Vianoce?“ Na čo mu dal prednášajúci súhlas. Vtedy muž zaintonoval: „Narodil sa Kristus Pán, radujme sa...“ A celá sála pokračovala. Kým dospievali, rečník už v sále nebol.

Dnešné evanjelium nám predstavuje správanie najväčšieho svedka sviatkov Narodenia Pána, Pannu Máriu. Na posolstvo anjela Gabriela reaguje slovami: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38).

Panna Mária je skutočne najväčším svedkom udalostí, ktoré si pripomenieme o niekoľko dní. Nepoškvrnená Panna Mária vydáva svedectvo, ku ktorému nemožno prirovnať svedectvá iných ľudí, ktorí očakávali príchod Mesiáša, pretože ich životy boli poznačené hriechom a jej duša nepoznala nijaký hriech. Viacerí teológovia ju nazývajú svätyňou večného Boha, krajšia od Šalamúnovho chrámu. Panna Mária bola skutočne Domom zlatým, ktorý prijal najcennejší poklad sveta. Panna Mária vytvorí Božiemu Synovi prostredie rodinného tela, keď po zvestovaní Boží Syn aj po fyzickej stránke je pre ňu všetko. Nik ju neposiela, aby šla a poslúžila príbuznej Alžbete, ktorá už bola v šiestom mesiaci, keď mala priniesť na svet predchodcu Mesiáša, Jána Krstiteľa. Jej život je službou Ježišovi, Jozefovi a okoliu tými najkrajšími činmi a najhodnotnejšími postojmi. Iste všetko robí z lásky k svojmu dieťaťu, v ktorom vidí Božieho Syna. Plní tak vôľu Božiu a prejavuje tak svoju lásku k Vykupiteľovi sveta. Svedectvo Panny Márie, matky Božieho Syna nesie pečať slobodného a dobrovoľného prejavu ku všetkému, čo od nej chce Boh. Materstvo prežíva ako ktorákoľvek žena z jej okolia. Vie však, že jej Syn je Boh. Prináša ako pravoverná Židovka Ježiša obrezať do chrámu. Chráni si ho pred Herodesom a s láskou znáša útrapy cudziny. Hľadá svoje dieťa a na tretí deň sa teší, keď ho nájde v chráme. Správanie Panny Márie hovorí o jasnom a čistom svedectve tej, ktorá pri zvestovaní po zrelom zvážení a vysvetlení povedala svoj “fiat“. „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38). Tým sa jej svedectvo nekončí. O tom, že prijala úlohu matky Božieho Syna, skutkom to dokazuje aj na svadbe v Káne Galilejskej. Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: „Nemajú vína“ (Jn 2,3). Na čas odchádza akoby do úzadia. V najťažšej chvíli sa stretáva so Synom, keď prijíma smrť ako výkupné za naše hriechy. Pod krížom Pannu Máriu vidíme ako celodejinného svedka, keď Ježiš povie matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ (Jn 19,26) a učeníkovi „Hľa, tvoja matka“ (Jn 19,27)!
Advent mnohí teológovia považujú za mariánske obdobie ako máj a október za mariánske mesiace. Tým môžeme povedať, že v dejinách vykúpenia má Panna Mária svoje nenahraditeľné miesto. A o tom hovoria aj adventné čítania z prorokov: „Plesaj, neplodná, čo si nerodila, jasaj a raduj sa, čo nepoznáš pôrodné bolesti“ (Iz 54,1). „Neboj sa, lebo nebudeš zahanbená, ani sa nepýr, nebudeš potupená... veď tvoj Stvoriteľ je tvojím ženíchom“ (Iz 54,4-5). Prorok Sofoniáš volá: „Jasaj, dcéra sionská“ (Sof 3,14). Podobne i iné texty Starého zákona hovoria o význame svedectva Panny Márie.

Panna Mária je pre každého z nás vzorom a mementom lásky. Slovensko patrí medzi tie národy, ktoré počas týchto dní nielen oddychuje, ale myslíme aj na spásu svojich duší, keď spomíname na narodenie Pána Ježiša. To nie je len zvyk či tradícia, ale naše presvedčenie, že počas týchto dní nielenže sa ponáhľame domov ku svojim drahým, aby sme s nimi prežili Štedrý večer a niekoľko dní. Návštevu kostolov a účasť na vianočnej liturgii potrebujeme na posilnenie svojej viery, načerpanie síl do všedných, studených dní roka. Áno, počas týchto dní je medzi nami viacej lásky. Je správne, že ku týmto sviatkom pristupujeme aj vykonaním si sviatosti zmierenia a prijatím Eucharistie. Jadrom Vianoc je memento obetavej lásky Boha.
Alojz Pekárek rozpráva takéto poučenie:
„Bol Štedrý večer. Doma zomieral dospelý syn. Otec sa nemohol pozerať na smrteľný zápas, a preto vyšiel do zasneženej záhrady. Prišla k nemu zahalená postava. „Dnes musím jedného z vašej rodiny odviesť. Som smrť.“ „Počkaj, ja pôjdem namiesto syna,“ povedal otec. Odišiel na dvor. V stajni zaerdžal kôň. Spomenul si na pole, ktoré mal rád. „Nemôžem ešte zomrieť!“ A odišiel do domu. I sestra zomierajúceho vyšla von. Bolo jej v izbe dusno. „Dnes musím si jedného z vás odviesť“, povedala smrť sestre chorého. „Mám brata rada, obetujem sa za neho!“ prosila sestra smrť. „Prídem hneď!“ Cestou späť si však spomenula na milého. Na jar majú mať svadbu. Teraz má byť koniec ich lásky? Už sa k smrti nevrátila. Aj matka vyšla von, aby sa v tichu za synove uzdravenie pomodlila. A smrť aj matke hovorí: „Dnes musím jedného z vás si odviesť!“ „Počkaj chvíľu, hneď sa vrátim.“ V izbe položila darčeky pod stromček, pozrela, či je všetko pripravené ku Štedrej večeri, pobozkala chorého syna a vyšla do záhrady. „Tu som!“ Ale smrť tam už nebola. Priblížila sa iná postava a predstavila sa: „Som život a ty si obetavosťou zachránila synovi život.“
Taká veľká je láska matky, ktorá dokáže ponúknuť svoj život za svoje dieťa.

My si teraz uvedomujeme veľkosť lásky Matky Božej. Nie sú to len prázdne slová, ktoré sa tradujú a ktoré povedala Panna Mária: „Nebolo počuť, že by bol niekto opustený, kto sa utiekal pod moju ochranu, mňa o pomoc alebo o príhovor žiadal.“
Tým viac v predvianočnom ruchu a zhone si uvedomujeme svedectvo Panny Márie. Aj medzi nami máme mnoho príkladov.
Alojz Pekárek rozpráva príbeh ženy, v rodine ktorej ochladla láska, a to práve na Vianoce:
Po Štedrej večeri prišiel za matkou Pavel: „Mama, ja na Ježiška už neverím. Mama, idem s kamarátmi na chatu. Bude nás päť, porozprávame sa. Je doma ešte Martin a Veronika, s nimi stráv večer.“ O chvíľu prišiel Martin: „Mama, vieš, že chodím s dievčaťom. Dnes večer ma pozvala k nim. Nebudeš sa hnevať, keď teraz pôjdem preč? Je doma Veronika, s ňou preži dnešný večer.“ Mama ticho prikývla. Hneď nato prišla Veronika: „Mama, priateľka má krásne videokazety. Chceme si niečo dnes spolu pozrieť. Mňa to dnes doma nebaví. Prídem až zajtra.“ A mama zostala sama... Manžel už niekoľko rokov leží na cintoríne. Pomodlila sa ruženec a sama si zanôtila: Narodil sa Kristus Pán... a z očí jej začali padať slzy. Začula zvony. „Pôjdem na polnočnú.“ Naraz pribehol Pavel: „Mama, vieš, ja som to nevydržal. Nevedel som, že aj súrodenci tiež odídu. Mama, pôjdeme spolu na polnočnú,“ – a mamu pobozkal. Hneď nato pribehol Martin so svojím dievčaťom: „Mama, chcem ti predstaviť svoje dievča, Evku. Ona je veriaca a tiež chce ísť do kostola. Tak pôjdeme všetci spolu.“ Aj Veronika priviedla svoju priateľku: „Mama, ja som jej rozprávala, ako my slávime Vianoce a ona to doma nezažila. Pôjdeme s vami na polnočnú.“ Mama sa usmiala a utrela si slzy. Len tak sama pre seba si povedala: „Už som si myslela, že sa v našej rodine Ježiško stratil. On sa však vrátil...“
Prajme si, aby sme prežili šťastné a milostiplné sviatky Narodenia Pána Ježiša. Áno, od každého z nás veľa záleží. Je to predsa prianie všetkých nás, aby sme jeden druhému boli svedkom viery a lásky, a to nielen počas niekoľkých dní, ale aby naša láska v rodine, medzi súrodencami, manželmi ožila a prežiarila sa teplom a láskou.

Dnes nás už absolventi VUML-u nepresviedčajú o tom, v čo ani sami mnohí neverili. My veríme, že Ježiš sa skutočne narodil. Je dokázaná jeho historická skutočnosť. A tak, aj keď sme v niečom zlyhali, nechceme zlyhať počas týchto sviatkov, ale ani po nich. Spoločne prosme slovami, ktoré vyslovil anjel pri zvestovaní Panne Márii:
„Zdravas, milosti plná, Pán s tebou“ (Lk 1,28), a pripojme: „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej.
Amen.