Štvrtá adventná nedeľa

Panna Mária – vzor pripraviť sa na Sviatky narodenia Pána.

Deň narodenia Pána je už blízko. Iste sa na Vianoce všetci tešíme a pripravujeme rôznym spôsobom. Najviac sa možno tešia deti na darčeky. I ja sám som plný očakávania z príchodu Mesiáša. Ale, čo ak niečo nevyjde? Častokrát sa nám to v živote stáva. Vtedy sme zvyčajne prekvapení, sklamaní, ba až frustrovaní.
V podobnej situácii bol pred dvetisíc rokmi aj židovský národ. Dlho očakával Spasiteľa a ten nie a nie prísť. Keď však prišiel na svet Ježiš Kristus, zdalo sa im nepochopiteľné, ba takmer nemožné, aby práve tento tesárov syn bol Pánov pomazaný, Vykupiteľ, ktorý má prísť.

Áno, drahí bratia a sestry, „Bohu však nič nie je nemožné“ (Lk 1,37)! Potvrdzujú to aj slová anjela Gabriela, ktoré sme počuli v dnešnom evanjeliu.

Boh sa chce spojiť s človekom. Rozhodol sa, že to urobí na spôsob človeka. Hľadá teda vhodnú matku, ktorá by mohla priviesť na svet Božieho Syna. A tak vzhliadol na Máriu z Nazareta, skromnú a nepoškvrnenú dievčinu s čistou dušou a úprimným srdcom a chce jej ponúknuť veľkú hodnosť, ale aj ťažkú úlohu, a to stať sa matkou Spasiteľa. Boh jej to chce ponúknuť!!! Nie vnútiť. A preto posiela do Nazareta svojho posla s prosbou o „dovolenie“, aby sa sám Boh mohol vteliť pod srdce Panny Márie. Mária sa najprv anjelových slov naľakala, ale anjel ju upokojil a ona začala nad jeho slovami premýšľať. Má priviesť na svet dieťa utvorené Bohom. Anjel čaká na jej rozhodnutie. Izrael vtedy očakával Spasiteľa, ale nečakal, že príde na svet práve týmto, v ľudských očiach tak obyčajným spôsobom. Lebo Bohu však nič nie je nemožné. Boh nehľadí na to, čo je v ľudských očiach veľké, ale na čisté srdce, ochotné prijať a plniť Božiu vôľu. A preto si Boh z mnohých spôsobov vybral práve tento. Panna Mária v tichosti všetko zvažuje a keďže sa táto vec má dotýkať priamo jej osoby, spytuje sa: „Ako sa to stane?...“ (Lk 1,34). Vtedy dostáva odpoveď, po ktorej je už všetko ostatné vedľajšie: ,,Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni…“ a anjel ďalej dodáva: ,,… bude to Boží Syn“ (Lk 1,35). Vtedy Mária povzbudená správou o Alžbete, ktorú Boh svojou všemohúcnosťou urobil matkou v jej starobe, už ani na chvíľu neváha a vyslovuje svoj pokorný súhlas: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Takto sa Panna Mária celá a navždy odovzdala do vôle všemohúceho Boha.

Ako veríme my Ježišovým slovám, drahí bratia a sestry!? Veríme tak, ako Panna Mária? Alebo veríme len preto, že máme z toho nejaké výhody? Aká je vlastne naša viera?
Naša viera nech nie je motivovaná len slávnostnou liturgiou, sviatosťou manželstva, alebo kresťanským pohrebom. Naša viera má vychádzať z nášho vnútra, čiže zo srdca.
Čo urobíme s našou vierou, keď prídu v živote skúšky, ťažkosti, trápenia? Ako sa zachováme? Ostaneme verní i v trápeniach, v ťažkostiach? Alebo sa znova budeme otáčať za výhodami a ospravedlňovať svoje konanie a zmýšľanie výhovorkami, ako napríklad: „Aká zlá je dnes doba, ako ťažko je zabezpečiť rodinu, aký luxus je dnes mať dieťa a iné“. Keby bol takto veril Abrahám, keď mal ísť obetovať svojho jediného syna, nedostal by od Boha žiadne prisľúbenia a už vôbec nie zmluvu, uzavretú medzi Bohom a človekom. Ale Abrahám v nádeji proti nádeji uveril celým srdcom a to mu Boh pripočítal ako spravodlivé.
Máriina situácia v čase zvestovania taktiež nebola až taká ľahká. Mária bola počestná žena plná milosti a pokoja, a je takmer isté, že sa svojím životom a čnosťami páčila Bohu i ľuďom. Svätý Lukáš píše, že Panna Mária bola zasnúbená Jozefovi, ktorý pochádzal z Dávidovho rodu (porov. Lk 1,27). Bola teda pred svadbou. A do tohto jej pokojného a skromného života prichádza anjel s Božou zvesťou: ,,Počneš a porodíš syna...“ a dodáva ,,...on bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1,31-33). Ako by sme asi zareagovali my? Možno by sme sa zháčili a začali sa rýchlo ospravedlňovať: Ale prečo práve ja, veď ja som chudobná, či niet lepšej ženy, ktorá by mohla byť matkou Spasiteľa?
Veď ja mám predsa sľub čistoty a okrem toho som zasnúbená s Jozefom, čo na to povie? Uverí mi? A keď mi neuverí? Čo potom? Veď ma ľudia ukameňujú. (V podobných situáciách totiž Židia neverné ženy kameňovali.) A Alžbeta? Veď je to už stará žena. Bude to dieťa vôbec zdravé? Toto boli reálne nebezpečenstvá, ktoré hrozili Márii, ak prijme Boží návrh. Mária však i cez to všetko uverila Bohu a bola ochotná znášať tieto nebezpečenstvá. Prečo aj my takto neuveríme Bohu? Prečo skôr uveríme farebnej reklame v televízii, predvolebným darčekom na zalepenie očí a uší, alebo sladkým rečiam v bankách typu BMG? Naozaj sme uverili tomu, že budeme v živote spokojnejší, ak budeme používať antikoncepčné prostriedky?
Každý deň na tomto mieste počúvame Božie slovo. Ale Božie slovo nestačí, pokiaľ nie sú uši ochotné ho počúvať. Božie slovo nestačí, pokiaľ nie je srdce ochotné mu uveriť a prijať ho za svoje. Počúvame ho aj srdcom? Panna Mária pozorne počúvala anjelove slová, zachovala ich vo svojom srdci celý život a premýšľala o nich.

Naša viera by nemala byť len povrchná, prejavovaná iba navonok, ale má nás viesť k upriameniu srdca na Boha, k obráteniu zmýšľania a k bezhraničnej dôvere v Boha.

V mestečku vo výške striech budov istý povrazolezec predvádzal svoje krkolomné kúsky. Artista tlačil po lane fúrik z jednej strany ulice na druhú. Diváci ho obdivovali a nadšene mu tlieskali. Po niekoľkých číslach sa artista ľudí nahlas opýtal: „Veríte mi, že sa s týmto fúrikom na lane otočím a vrátim sa na druhý koniec ulice?“ Ľudia ohúrení predchádzajúcimi kúskami nadšene kričali: „Samozrejme, veríme, ukážte nám to!“ A znova zožal veľký potlesk. Ale artista pokračoval: “Ak mi teda tak veríte, ktorý z vás sa odváži prísť sem hore, sadnúť si do tohto fúrika a nechá sa previesť na druhú stranu ulice?“ Medzi divákmi odrazu nastalo veľké ticho a stupňovalo sa napätie. Umelec uprene hľadel medzi divákov a hľadal ochotníka. Tu zrazu, kdesi spomedzi ľudí vybehol malý chlapček a kričal: „Jáá, ja sa chcem previesť po lane“ a už sa aj štveral hore k povrazolezcovi. Diváci s napätím sledovali toto smelé predstavenie. Čakali, ako to všetko dopadne. Keď sa obaja úspešne dostali na druhú stranu a chlapec zišiel dolu, ľudia sa ho zvedavo pýtali: „Ako to, že si sa nebál, veď si mohol spadnúť...“ Ale chlapec spokojne odvetil: „A prečo by som sa mal báť, veď ten artista, to je môj otec.“

Tu vidíme, ako malý chlapec svojmu otcovi nielen veril, ale svoju vieru pokojne potvrdil aj svojím úprimným zmýšľaním a smelým činom. Podobne i Panna Mária uverila aj napriek všetkým nebezpečenstvám, ktoré ju čakali a povedala Bohu: ,,Áno, nech sa mi tak stane...“ (Lk 1,38 ).
Drahí bratia a sestry! Nech nám vianočný čas, ktorý je už blízko, neustále pripomína bezhraničnú dôveru Panny Márie, s ktorou sa odovzdala Bohu. Nech nás posilní, aby sme zmýšľali a konali podobne aj my. A nebojme sa veriť Bohu naplno. Nebojme sa konať podľa svojej viery, pretože Boh je náš Otec a on je s nami až do skončenia sveta.
Amen.