Piata nedeľa v období "cez rok"

Špeciálne zasvätený život.

Druhý február, sviatok Obetovania Pána – Hromnice, sa stal sviatkom zasvätených Bohu, rehoľníkov tak vetvy ženskej i mužskej.
Naša Rímskokatolícka Cirkev rozlišuje duchovných a laikov. Laici tvoria väčšinu Cirkvi. Laici nie sú neodborníci, prípadne veriaci nižšej triedy, niečo menej či horší, ale laikov Cirkev chápe ako rovnocenných pred Bohom, ale sa nezaväzujú špeciálnymi sľubmi Bohu a nepatria do hierarchie Cirkvi.
V Cirkvi okrem kňazskej vetvy máme i rehoľnú. Obe vetvy sa Bohu zasväcujú sľubmi. Pri svätení na diakonát muž, ktorý prijíma toto svätenie, sa slobodne a dobrovoľne zaväzuje k čistote a poslušnosti svojmu biskupovi či predstavenému. Rehoľník, rehoľná sestra pri skladaní večných sľubov, jednoduchých alebo slávnostných, skladajú okrem sľubov čistoty a poslušnosti, ako diakoni a kňazi, ešte sľub chudoby a prípadne podľa noriem, stanov, konštitúcií a pravidiel môžu zložiť ešte iné sľuby, ako napríklad sľub vernosti pápežovi, starosť o chudobných a iné.
Zložením sľubov sa zasväcujú Bohu. Oddelia sa od sveta, aby patrili len Bohu. Zvyčajne sa to navonok udeje prijatím rehoľného odevu a niekedy aj novým menom. Rehoľné povolanie je dar, ktorý si nedá človek sám a ani iní mu tento dar nemôžu dať, ale len Boh. Preto kňazskému i rehoľnému stavu predchádza dlhé obdobie osobného skúmania, štúdia a príprav na misiu, poslanie do ďalšieho života. Každý stav a každá rehoľa má svoje špecifické poslanie, náplň života, ktorú im niekto navrhol, nejaký zakladateľ a ktorú cirkevná moc potvrdila. Preto niektoré rehole skladajú sľub na rok, iné na celý život. Jedna rehoľa sa uzatvára od sveta, "kontemplatívna", len vo výnimočných prípadoch opúšťajú kláštor, venujú sa modlitbe, rozjímaniu a určitým prácam potrebným na živobytie, a iné rehole, "činné", buď priamo v kláštoroch či mimo nich, sa venujú rôznej charitatívnej, vzdelávacej, výchovnej či zdravotníckej činnosti. Všetky typy zasväteného života dobrovoľne opustia všetko svetské, zriekajú sa vlastníctva a úplne sa darujú Bohu.
Sľubom čistoty sa zriekajú manželského života, prirodzenej rodiny. To neznamená, že sú nejako chorí, práve naopak.
Sľubom chudoby sa zaväzujú k spoločnému vlastníctvu. Sľub im zabezpečuje všetko potrebné k dôstojnému životu tak pre telo i pre dušu.
Sľubom poslušnosti zaväzujú sa plniť pokyny a nariadenia predstavených, ktorých si rehoľníci slobodne na určité obdobie volia. Svoju vôľu podradia potrebám a záujmom dobra, pravdy, lásky a spravodlivosti svojho spoločenstva. Nejedná sa o nejaký druh nevoľníctva či otroctva. Ide skôr o dialógovú poslušnosť.
Ďalšie sľuby zohľadňujú spiritualitu, zameranie a poslanie rehole či kongregácie i hnutia.
Zloženie sľubov si teda vyžaduje potrebnú prípravu, poznanie seba, svojich práv, povinností, spôsobu života, duchovného i spoločenského zamerania a patričného štúdia.

V dnešnom evanjeliu Šimon a tí, čo boli s Ježišom po namáhavom dni, keď uzdravil nielen Šimonovu svokru, ale aj iných z Kafarnauma, mu povedali: „Všetci ťa hľadajú.“ (Mk 1,37)

Dnešné evanjelium Ježiša predstavuje v dvoch slovách: modlí sa a pracuje. Učí v synagóge, uzdravuje chorých a na osamelom mieste sa modlí.
Sv. Augustín rád prirovnáva Bibliu k zrkadlu, v ktorom vidíme, akí sme, aby sme sa usilovali byť takými, akými máme byť. To platí tak pre laikov, ako aj zasvätených Bohu.
Vo Svätom písme je obsiahnuté všetko, čo máme veriť a ako máme žiť. Duch Svätý ako prvý autor Písma to vnukol autorom kníh. Ježiš svojím životom a učením nezrušil Starý zákon a prorokov, ale doplnil. Všetci, čo sme uverili v Krista, sme pozvaní k večnému životu.

Zasvätený život sa chápe ako bezvýhradné nasledovanie Krista. Neznamená, že budú spasení len kňazi a rehoľníci, rehoľné sestry, ale každý, kto si splnil svoje poslanie určené Bohom. Aj keď Cirkev viac vyhlasuje za svätých zasvätené osoby Bohu, máme svätých mužov i ženy, ktorí neboli v stave zasvätenom. Nikomu vstup do zasväteného života nie je zárukou svätosti. Aj zasväteným osobám po zložení sľubov zostáva telo so zdedenými a nadobudnutými vlastnosťami. Zasvätené osoby od veriacich laikov môžu ľahšie nachádzať cestu k Bohu. Majú to viac umožnené pri plnení svojich povinností.
Slová „Všetci ťa hľadajú“ (Mk 1,37) nikoho nevylučujú z povinnosti žiť primerane s Bohom podľa stavu, veku, pohlavia a iných ukazovateľov. Každý primerane má odpovedať na dar života a následné dary. Niekto dostal viac talentov, iný menej. Niekto prijme pozvanie do vinice skoro ráno, iný pred západom slnka (porov. Mt 20,1-16). Ježiš nikým neopovrhuje. V duchovnom živote sa hovorí aj o neskorých povolaniach. Každý máme plniť vôľu Božiu. Z historického hľadiska vieme, že aj rehole sú dielom Božím, hoci Ježiš nezaložil žiadnu rehoľu.
Najstaršie formy zasväteného života Bohu siahajú okolo roku 200, keď sv. Justín (+ 165), apologéta, sa zmieňuje o mužoch i ženách, ktorí po celý život žijú v dobrovoľnej zdržanlivosti. Boli to prví askéti. Sv. Cyprián (210-258), biskup Kartága, píše o sľuboch panien. Od začiatku títo muži a ženy žijú oddelene. Medzi najstarších pustovníkov patria: Pavol Thébsky (236-347) a sv. Anton (251-356), ktorí žili v severnej Afrike, ktorá vtedy bola kresťanskou.
Slovo "rehoľa" vyjadruje súbor pravidiel pre spoločný život zasvätených Bohu. Už okolo roku 320 založil prvý kláštor mníchov sv. Pachomius (286-346). Za zakladateľa východného mníšskeho života pokladáme sv. Bazila Veľkého (331-389), ktorý za pomoci sv. Gregora Naziánskeho (329-389) napísal dve pravidlá: kratšie a dlhšie. Sv. Martin z Tours (316-397) tento ideál života preniesol z Východu na Západ a v roku 360 vo Francúzsku založil prvý kláštor Ligugé. Významnou osobou v rehoľnom živote je sv. Augustín (345-430), ktorý po svojom zvolení za biskupa v Hippo roku 396 pri svojom kostole zriadil kláštor. Spracoval regulu, predpisy pre takýto spôsob života, ktoré si osvojili mnoho neskorších duchovných rodín, reholí, kongregácií. Sv. Benedikt z Nursie (480-547) sa považuje za zakladateľa západného mníšskeho života. Na hore Monte Casino v Taliansku roku 529 založil svoj veľký kláštor a napísal pravidlá, "regulu". Rehoľa po ňom pomenovaná sa rýchlo a vo veľkom počte rozšírila po celej Európe. Jeho heslom bolo "Ora et labora! – Modli sa a pracuj!" Kláštory sa stali strediskami vzdelania, kultúry, obohatili liturgický, spoločenský život, ako aj literatúru, umenie, architektúru. Na Slovensku sa usadili na Zobore pri Nitre a vybudovali kláštor sv. Hypolita, ktorého začiatky siahajú do čias Veľkej Moravy a neskorší kláštor v Hronskom Beňadiku, kde boli aj kláštorné školy. Už zo začiatku 11. storočia poznáme dve mená pustovníkov benediktínskych mníchov, sv. Ondreja, Svorada a Benedikta, ktorí žili na Skalke pri Trenčíne so súhlasom opáta Filipa. Neboli však z nášho územia.
Krátko nato vznikajú nové rehole s novou náplňou. Sv. Róbert z Molesme založil roku 1098 kláštor v Citeaux, po ktorom sa začali volať cistercitami. V roku 1223 už majú svoje opátstvo Panny Márie v Spišskom Štiavniku. Pri každom opátstve bola škola premonštrátov, ktorú založil sv. Norbert, a venovali sa kazateľskej činnosti a duchovnej správe na vidieku. Na Slovensku mali viaceré kláštory, ako napr. Kláštor pod Znievom (1251).
Dominikánov založil sv. Dominik. Spočiatku boli žobravou rehoľou, neskôr sú kazateľmi.
Františkánov založil sv. František z Assisi (1182–1226) ako návrat ku chudobe v intenciách Ježiša Krista. Venovali pozornosť misiám. Im vďačíme za betlehemy v kostoloch či krížové cesty. Venovali sa vede na univerzitách.
Z kontemplatívnych reholí spomeňme kartuziánov, ktorých založil sv. Bruno (1084) podľa benediktínskej reguly. Prísny život, tvrdé pôsty, mlčanlivosť, ťažká práca, nočné modlitby aj dnes napĺňajú kláštory aj na západe. Nepotrebovali po Druhom vatikánskom koncile úpravy. Dnes je čakacia doba na vstup. Svoje kartúzy mali v Letanovciach na Spiši (1319) či Červený Kláštor pri Dunajci.
V stredoveku vznikali mnohé ďalšie rehole v Európe.
Dnes na Slovensku pôsobí 21 mužských a 32 ženských reholí. Je to málo? Veľa? Prečo toľko? Cirkev má široké pole pôsobnosti. Každý nemá rovnaké vlohy. Cirkev ich umožňuje rozvinúť. Videli ste cez leto na lúke len jeden druh kvetov? Viete si predstaviť, žeby kvety mali len jeden druh vône? Každý kvet má aj svoje nenahraditeľné liečivé vlastnosti a danosti. A pre Cirkev možno použiť i takéto prirovnanie.

Boh si volá i dnes. Oslovuje. Niekoho ticho, iného razantne. Jedného volá cez druhého.

Stretli sa dve spolužiačky. Jedna z nich mala oblečené rehoľné rúcho. Tá druhá, keď si uvedomila, čo to znamená, v rozpakoch zajachtala: „Ppprosím ťa, ty ččo ttakto?“ Prvá sa usmiala a odpovedala: „Milujem Pána Ježiša.“ Stačilo. Pochopila.

Niekto nemusí tak rýchlo pochopiť tajomstvo zasväteného života. Myslí, že zasvätený život je stratou radosti zo života či únik pred zodpovednosťou. Ďalší sa domnieva, že je to zo sklamanej lásky.
Nie! Zasvätený život je dar. Milosť. Požehnanie. Prejavenie lásky, dôvery…
Často nechápu otec i matka: Naše dieťa? Prečo? Možno sa niekto na začiatku pýta: Prečo ja? Veď sestra, priateľka, spolužiačka sú zbožnejšie! A čo hovorí Boh? Poď za mnou! Hovorí to tak ako Ježiš na brehu Galilejského mora Petrovi, Ondrejovi, Jánovi, Jakubovi či mýtnikovi Lévimu alebo Judášovi Iškariotskému.Hovorí to dnes, hovoril i včera a bude aj zajtra volať nových a ďalších.

Povolanie. Slovo s bohatým obsahom, dejinami, nádejou na večnosť.

Amen.