Šiesta nedeľa v období "cez rok"

Zdravie tela a zdravie duše.

Každý z nás pozná následky straty priateľstva s Bohom, čiže hriech a stratu telesnej pohody, chorobu. Rozdiel je len v tom, ako rýchlo a presvedčivo sa s následkami vieme a chceme vysporiadať. Následky tak pre dušu i telo zasahujú hlboko do života. Je správne, že nikto z nás nechce trpieť ani na duši, ani na tele.

Preto správanie malomocného, ktorý na kolenách prosí Ježiša: „Ak chceš, môžeš ma očistiť“ (Mk 1,40) je oslovením, aby sme sa zamysleli nielen nad malomocenstvom tela, ale aj duše.

Že môže byť vážny rozdiel v prístupe k malomocenstvu, hovorí aj kontrast medzi prvým čítaním z knihy Levitikus, kde vidieť nešťastie človeka, ktorý upadne do choroby a Markovým evanjeliom, kde Ježiš sa zľutuje nad chorým, dotkne sa ho a povie: „Chcem, buď čistý!“ (Mk 1,41) V Starom zákone Mojžišovi a Áronovi Pán nariadi, že „celý čas, čo bude malomocný, bude nečistý a bude bývať sám mimo tábora“ (Lv 13,46) a musí pri stretnutí s ľuďmi volať „nečistý, nečistý.“ (Lv 13,44) V evanjeliu vidíme Ježiša, že má k chorému súcit, dokonca dotkne sa ho rukou a uzdravuje ho. Ježiš to robí v čase, kedy takýto dotyk sa chápe ako znečistenie a vylúčenie zo spoločenstva s Bohom.
Ježišove spávanie hovorí o jeho moci. Ježiš nevystupuje s úmyslom, že chce o sebe povedať, aby ho chápali ako zázračného liečiteľa, ale ako Syna Božieho, ktorý svoje poslanie nedokazuje len slovami, ale aj skutkami. A taktiež Ježiš svojím postojom k chorému zvýrazňuje Boží postoj k ľuďom (porov. Jn 3,16). Ježišov čin na malomocnom je znamením, ktorým poukazuje na niečo, čo nie je na prvý pohľad vidieť. Ježišom prinášaná záchrana, spása, je síce zviditeľnená uzdravením, ale predstavuje oveľa viac. Uzdravenie ešte nie je zárukou spásy. Ježiš priniesol ľuďom spásu a nie uzdravenia od chorôb. Ježiš nebol ľahostajný k ľudskému utrpenie, ale jeho poslanie je väčšie a dôležitejšie, ako liečiť telá chorých.
Malomocenstvo ako choroba sa chápalo u Židov špeciálne ako trest od Boha. Táto choroba predstavovala bezmocnosť človeka. Človek sa ocitol na periférii života: chorý bol vylúčený zo spoločenstva Božieho ľudu, lebo v očiach starozákonných Židov bol hriešnikom a jeho choroba bola trestom za jeho hriechy alebo hriechy rodičov. Malomocný bol akoby trojnásobne mŕtvy: zdravotne, nábožensky i spoločensky. Ak sa uzdravil, čo je v prípade chorého v evanjeliu, a stávalo sa to zriedka, musel priniesť zmiernu obetu. Až potom sa stal tým, čím bol predtým.
Ježiš svojím správaním rúca náboženské a spoločenské predsudky, ktoré ľudia stavali medzi seba.
Uzdravením malomocného sa Ježiš predstavuje ako Syn človeka (porov. Mk 2,28), ktorý v malomocnom vidí dušu, ktorá sa túži vyslobodiť z mnohých pút hriechov, a preto Ježiš odpovedá tak, ako koná. Povie: „Chcem, buď čistý!“ (Mk 1,41)
V správaní chorého treba si všimnúť, že prichádza k Ježišovi s veľkou vierou a naprostou dôverou, a pritom si nerobí nárok, čo vyjadruje vetou: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ (Mk 1,40)
Malomocenstvo je paralelou hriechu. Čo Ježiš právom žiada od hriešnika? Či nie vieru, dôveru, odovzdanosť? Hriech rovnako vylučuje človeka zo spoločenstva detí Božích, nemá zásluh pre večný život a má aj spoločenský dopad. Hriech stavia človeka na perifériu. Pravda, aj s hriechom sa dá žiť, zvyknúť na život mimo Boha, viery, nádeje a lásky. Ježiš uzdravením malomocného učí, že je mocnejší než akýkoľvek hriech a keď odpustí človeku, dáva mu milosť znova sa vrátiť do stavu pred hriechom, začať nový život, ale žiada od človeka zadosťučinenie.

Malomocný človek bol nešťastným. A či človek v hriechu takým nie je? Malomocný musel volať „nečistý, nečistý“ (Lv 13,44), a človek v hriechu, aj keď sa často správa akoby nič, či ako hrdina, je predsa mimo milostí. Malomocným sa mohol stať aj človek nie hriešny a Ježiš chce povedať, že choroba tela nemusí byť trestom. Aj nevinný môže trpieť. A taktiež, že aj najväčší hriešnik môže prekypovať zdravím. My si uvedomujeme, že hriech je najväčším nešťastím človeka. Hriech rozkladá nielen pokoj duše, ale aj zdravie tela. Skôr-neskôr každý hriech má dopad aj na telo. Máme si uvedomiť, že všetko utajené raz bude známe. Tak ako chorý človek hľadá stratené zdravie, je potrebné, aby sme po spáchaní hriechu čo najskôr si dali dušu do takého vzťahu k Bohu, ktorý nám bude zárukou večného života. Jedine sviatostné zmierenie človeka s Bohom umožňuje plný návrat do spoločenstva bratov a sestier.
Dnes je na svete asi 15 až 20 miliónov telesne malomocných, ale kto z nás je bez hriechu? Kto nepotrebuje lekára duše? Odpustenie? Návrat k plnohodnotnému životu spoločenskému i cirkevnému? Možno hovoriť, že dnes vo svete sú horšie choroby, ako je malomocenstvo. Hriechy prinášajú tvrdé následky. Kriminálne živly, narkomani, sexuálna zvrátenosť, následky života siekt, terorizmus, hedonizmus…
Po nikom nehádžme kamene. Nikoho nevylučujme. Nikým neopovrhujme. A predsa, nesmieme a nemôžeme mlčať, len sa pozerať, ale našou povinnosťou je zobúdzať ospalé svedomie, dvíhať zlomených, chorých liečiť, dávať nádej, prebúdzať vieru, živiť pravú lásku, a to všetko v duchu pravdy, spravodlivosti a pokoja.

Ktorýsi maliar maľoval tvár Krista. Keď prišiel sused, začal sa s ním vadiť. Maliar sa nezdržal a opätoval urážky urážkami a napokon suseda vyhnal. Potom sa vrátil k obrazu a chcel pokračovať. Nech sa snažil ako najlepšie chcel, nedarilo sa mu. Napokon si aj uvedomil prečo. Šiel k susedovi a prosil o odpustenie. Zmierili sa. Sused bol prekvapený, prečo tak rýchlo sused maliar prišiel. Keď mu ten rozpovedal, ako nemohol pokračovať v maľovaní tváre Krista, uvedomil si veľkosť Božej pomoci, talent svojho suseda.


Malomocenstvo duše nikdy a nikoho neurobí trvalo šťastným. Nešťastní sme, keď stratíme kontakt so sviatosťou zmierenia. Viac a viac inoveriacich bratov a sestier si uvedomuje význam a potrebu našej sviatosti zmierenia. Častá sviatosť zmierenia spôsobuje prevenciu pred možnými ťažkosťami zhrešiť. Pokorné, čisté, úplné vyznanie sa zo svojich hriechov upevňuje v duši človeka priateľstvo s Bohom, ktoré obdarúva človeka takými darmi a milosťami, o ktorých vie len tá duša, ktorá to prežíva.

Presvedčil sa o tom aj Ján Newton, ktorý v 17. storočí bol obchodníkom s ľuďmi, ktorých z Afriky prevážal do Ameriky. Otupelo jeho svedomie. Mal všetko. Bol v najlepších rokoch. Bol zdravý. A predsa, pri jednej búrke na mori na ceste do Ameriky s nákladom otrokov zistil, že prichádza o všetko, a vtedy volá k Bohu: „Pane, ak sa zachránim, zmením život.“ Slovo dodržal. Stal sa kazateľom v jednej cirkvi a je autorom viacerých piesní s náboženskou tematikou. V jednej z nich napísal tieto slová: Aká prekvapujúca je Božia milosť, ktorá zachránila takého ničomníka, ako som ja. Bol som stratený, a vďaka Božej láske som sa spamätal. Bol som slepý, a dnes vidím.

Boh nechce naše malomocenstvo. Ježiš prišiel, aby nás vykúpil a spasil. Boh nás neprestal milovať. Boh nás viac miluje, ako my ho môžeme nenávidieť. Boh je náš lekár. Je len na každom z nás, či chceme povedať ako malomocný: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ (Mk 1,40)

Strata priateľstva s Bohom je hrozná. Sme totiž pozvaní k večnému životu. Preto mnohí chorí sú nám vzorom v tom, že viac si cenia čistotu duše ako navrátenie zdravia. Dôkazom toho sú aj mnohí chorí pútnici do Lúrd.

Amen