Šiesta nedeľa v období "cez rok"

Dôvera sa vypláca.

Policajti zastavili mladého chlapca na traktore. Policajt otvoril dvere. A keď tento mladý muž chcel vystúpiť, zakrútila sa mu hlava, vypadol z traktora rovno na zem. Zodvihol sa, otrepal... Hlava sa mu nezakrútila len tak z ničoho nič, ale mal dobre vypité. Policajt sa na neho prísne pozrel a opýtal sa ho: „Čo vám je? Vy ste opitý!“ Chlapec na to: „Nič mi nie je!“ Opitého nič nebolí. Opitý si za ten svet neprizná, že je opitý.

Drahí bratia a sestry, pyšný si za ten svet neprizná, že je hriešny. On všetko robí dobre, všetko vie. Tak ako si opitý neprizná, že je mimo, tak ani pyšný si neprizná svoju slabosť, svoju chorobu, svoju biedu. Je totiž opitý svojou pýchou.

Dnešné evanjelium je zvestovaním Božej moci i dobroty. Boh je mocný a je aj dobrý. Božia moc a dobrota sa však môže prejaviť len tam, kde nájde pokorné srdce, dôverujúce Bohu. Takéto je srdce malomocného: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť“ (Mk 1,40). A čo robí Ježiš? Slovo dostáva jeho moc a dobrota: „Zľutoval sa nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: „Chcem, buď čistý“ (Mk 1,41)!

Stretnutie Ježiša a malomocného nie je len tak kdejakým stretnutím. Pozrime sa trošku na okolnosti a hlbšie súvislosti. Najskôr máme pred sebou osobu malomocného. V tom čase bolo malomocenstvo neliečiteľnou chorobou. Takýto človek postupne chradol, údy mu ochabli, až boli úplne nefunkčné. A ako sa správali ostatní voči takto chorému? Malomocní nemali prístup do zaľudnených oblastí ani povolenie používať cesty. Je teda zvláštne, že sa tento malomocný nachádzal v meste. Ako sa tu dostal? Prečo tu šiel? Možno počul o Ježišovi a hľadal celý čas príležitosť, ako sa k nemu priblížiť. Napokon Ježiša našiel a hovoril s ním. Porušil prísny zákaz: s nikým sa nestýkať, s nikým sa nerozprávať! Ale jeho hnala dôvera. Ježiš je jeho nádej, jeho jediná nádej! Výnimočná scéna. Malomocný padol na tvár pred Ježišom a prosil: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Padol na tvár – koľká pokora! A ďalej hovorí: „... ak chceš, môžeš“ – tu zasa aká dôvera! „Tu Ježiš vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: Chcem, buď čistý!“ Boží Syn sa dotkol malomocného, ba niektorí sa domnievajú na základe určitých predpokladov, že ho objal.

Sv. Alfonz hovorí: „Aby bol dom pevný, musí mať dve veci: základ a strechu. Základom našej duchovnej budovy má byť pokora, hlboké presvedčenie, že nič nie sme a nič nemôžeme. Strechou je Božia ochrana, na ktorú sa bezvýhradne spoliehame.“
Človeka tvoria dve základné zložky: telo a duša. Nemôže byť človek bez tela, ako nemožno hovoriť ani o človeku bez duše. Jednoducho, vtedy je človek človekom, keď má telo i dušu. Teraz si položme nasledovnú otázku: Kedy je človek chorý? Ak o človeku povieme, že je chorý, tak vtedy, ak niečo v ňom nepracuje, nefunguje tak, ako má. Napr. zlomená ruka, ktorou nemôže hýbať a pod. O chorom človeku hovoríme teda vtedy, keď niečo v ňom je choré, keď je chorá nejaká jeho časť. Lenže, čo sme povedali? Človek, celý človek = duša + telo. Nezostávajme preto len pri tele. Tak ako môže byť choré telo, práve tak môže byť chorá aj duša. Ak je choré telo, človek je chorý. Ale aj ak je chorá duša, platí, že človek je chorý.
Myslím, že sa vás nemusím pýtať, či ste už niekedy boli chorí. Všetci sme už nejakú tú chorobu okúsili. Keď už nič iné, tak aspoň obyčajnú chrípku, či choré zuby. Tak napr. zuby: len si spomeňme, ako je to zle, keď nás bolia a ako čím skôr chceme ísť k zubárovi a mať to za sebou. Nechceme byť chorí, ale zdraví. A to je dobre, tak to má byť.
Choré zuby, chorá ruka, ... choré telo. A čo chorá duša? Aha, na ňu akoby sme niekedy trochu zabudli. Lenže aj duša môže byť chorá, práve tak ako telo. Ja však chcem byť zdravý. Chcem byť celý zdravý.
A ako sa volá choroba duše? Všetci ju dobre poznáme, vieme veľmi dobre o čo ide. Hriech. Každého z nás už postihla táto choroba. A ako rôzne sa prejavuje, u každého ináč. Chceme sa liečiť? Ja rozhodne áno. Lebo túžim byť zdravý a to celkom a úplne!
Dobre, ale ako začať liečbu, kde začať...? Ponajprv pacient sám si musí chorobu priznať. Na základe určitých príznakov spoznám, že som chorý. Lebo jednoducho niečo nefunguje tak ako má. Vtedy idem za lekárom a opíšem mu svoj stav. To sme ale opäť pri tele. A čo duša človeka? Kde tu začať? Ako začať liečbu?
POKORA. Ňou treba začať. Ona mi pomôže spoznať sa, dobre sa spoznať. Pokora ako pravda o Bohu, o sebe a o druhých. V pokore spoznávam, že Boh je môj Pán a že je nekonečne dobrý. V pokore spoznávam svoje hriechy a v pokore spoznávam, že iní sú pre mňa darom.
Koľko hriechov nás ťaží, akí len sme chorí. A v chorobe sme smutní. Kto by sa aj radoval v chorobe, keď ho niečo bolí? A či hnev, závisť, klamstvo, lakomstvo, ... nie je chorobou, nie je bolesťou?! Ale ja nechcem byť smutný. Ani Pán Boh nechce, aby som bol smutný. Naopak, radujme sa; „Radosť v Pánovi je naša sila.“

Viete, ťažko je liečiť niekoho, kto vám bude stále tvrdiť, že je zdravý. A sú aj takí: hoci je chorý, za ten svet si neprizná, že je chorý, ale on bude hovoriť: „To nič nie je, to prejde.“ A pritom môže ísť o vážnu chorobu. Pri hriechu strácame kontakt s Bohom, ničíme v sebe život. Či to je nič?!
Pyšný verí v svoje sily, a preto padá. Pokorný dúfa iba v Božiu silu, preto stojí pevne, nech sú útoky pokušení akékoľvek prudké. To hovorí sv. Alfonz.

Teda pokora. Snáď najlepšie nám o nej povie život sv. Jána Máriu Vianneyho. To bol muž pokory, kňaz pokory. Známa je korešpondencia arského farára s abbé Borjonom. „Pán farár,“ písal abbé Borjon, „človek, ktorý vie o teológii tak málo ako Vy, by si ani nemal sadať do spovednice.“ A pokorný Vianney bez váhania odpovedal: „Najdrahší a najváženejší spolubrat, mám toľko dôvodov mať Vás rád. Ste jediný, kto má naozaj pozná. Keďže vidím, aký ste dobrý a láskavý, ako sa ráčite zaujímať o moju osobu, pomôžte mi dosiahnuť milosť, o ktorú už dávno prosím: Keďže som postavený na miesto, ktorého som pre svoju nevedomosť nehodný, chcel by som sa utiahnuť niekam do ústrania a oplakávať svoj úbohý život...“ Niekomu by sa mohlo zdať, že ide o výsmech. Akoby sa Vianney vysmieval zo spolubrata. V tejto odpovedi však niet ani štipky irónie! Iba číry pocit vďačnosti voči spolubratovi, ktorý mu dovolil ukázať sa bez masky – ako úbohý a nevedomý hriešnik.
To bola naozajstná pokora. Pomohla mu prekonať strach tým, že sa odovzdal do Božieho milosrdenstva a v ňom našiel pokoj a rovnováhu. Možno to vyrozumieť aj z nasledujúcich slov: „Jedného dňa som dostal list, v ktorom so mnou zaobchádzali ako so svätým, a zároveň mi prišiel ešte jeden list, plný urážok. Keby som bol dostal iba prvý, bol by som spyšnel, ale druhý bez prvého by ma bol uvrhol do zúfalstva.“ A teraz to hlavné: „Netreba robiť rozruch ani okolo jedného, ani okolo druhého. Človek je tým, čím je v Božích očiach.“


Drahí bratia a sestry, všetci chceme byť zdraví. Chceme žiť naplno. Nedajme sa preto opiť. Opitý je mimo. Keď sa udrie, necíti to. Neprizná si bolesť. Ba neprizná si ani to, že je opitý. Nedajme sa opiť pýchou. Lebo ona nás klame. Pokora, to je liek. Pokorný vie, pozná a chápe... Pokorou sa žije v realite.
Malomocný si kľakol pred Ježišom a na kolenách ho prosil. Takto predstupujme pred nekonečne dobrého Ježiša.
Nebojme sa povedať Bohu: „Bože, hriešny som. Naozaj, nič viac nie som, len to, čo som v tvojich očiach. Len ty ma môžeš uzdraviť.“ A potom budeme počuť to Božie, spásonosné: „Chcem, buď čistý!“

Amen.