Devätnásta nedeľa v období "cez rok"

Povzbudiť veriacich k prijímaniu ponuky samého Ježiša Krista,
ktorý nám dáva seba samého.

Prednedávnom som mal možnosť rozprávať sa s mladými dievčatami. Už dlhšiu dobu chodievam k nim na stretnutia, kde sa snažíme poznávať seba samých a milujúceho Boha. Ešte pred tým, než máme stretnutie, je sv. omša a po nej adorácia. Veľmi sme chceli, aby mladí prichádzali na túto sv. omšu a adoráciu, ale... Neviem, asi sa im to nezdalo byť potrebné. Nevedel som, ako ich priviesť k Ježišovi v Eucharistii. Raz po stretnutí im takto hovorím: „Všetko je dobré, som rád, že som s vami, že tu prichádzate, len jedno ma mrzí: keby som vás videl v kostole na adorácii a na sv. omši, bolo by to veľmi dobré.“ A oni na to: „Práve dnes sme chceli ísť, ale... vydusilo nás.“ Moc som nerozumel a tak som sa pýtal, čo sa vlastne stalo. Išlo o to, že dostali novú miestnosť, aby sa tam mohli stretávať, ale je tam kachľová pec a ony sa pokúšali v nej zakúriť. A nejako im to nevyšlo. Na chvíľu som sa zamyslel a potom som im povedal to, čo by im asi každý z vás, čo milujete Ježiša, povedal: „Viete, dievčatá, príďte vyúdené, zasmrdené, dotrhané,... ale príďte! Ježišovi je to jedno, aké prídete, hlavne vás chce mať pri sebe.“ Boh má rád spomínaných mladých, Boh nás všetkých miluje. A o tom to je. Nik nedá týmto chlapcom a dievčatám to, čo im dá on. On vie, čo potrebujeme, najlepšie to vie.
A tak som potom uvažoval nad ponukami: na jednej strane Ježiš so svojou ponukou a na druhej strane mnoho ponúk, ktorých sa nám denne dostáva. Stačí si na chvíľu zapnúť televízor alebo prečítať noviny a sme zasypaní ich množstvom: od jednoduchej zubnej pasty, cez rôzne kozmetické výrobky, pracie prášky, chladničky, až po perfektne vybavené autá, o ktorých však väčšina z nás môže len snívať. Ale asi je dobre, že je to tak, však? Lepšie, keď si takúto parádu nemôžeme dovoliť. Okrem toho sa nám ponúkajú aj rôzne služby a pod. Napr. aj priateľstvo, ktoré je ponukou vzťahu a mnohé iné ponuky. Niektoré sú dobré, iné menej dobré a sú aj zlé.
Dokážu však tieto ponuky uspokojiť človeka? Som spokojný, keď už mám to, čo mi bolo ponúkané? Ani zďaleka nie. Úprimne povedané, „ponuky sveta“ – keď tak môžem nazvať všetky na nás každodenne sa valiace ponuky – vôbec nie sú schopné uspokojiť nás, nasýtiť nás, naplniť nás; ani zďaleka nie je svet s tým, čo ponúka, schopný niečoho takého. Čo teda je to, čo dnes potrebuje človek? Čo hľadáš? Čo ťa uspokojí? Čo naplní tvoj život a dá mu ten správny cveng? Toto sú životné, existenčne dôležité otázky. A na ne treba hľadať odpovede. Kde ich hľadať? U koho iného, ak nie u Krista, ktorý život dáva a ktorý sám je život.

A Ježiš nám dnes hovorí: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6,51).

Môžeme tu vidieť viaceré konštatovania: Ježiš používa pre seba označenie „Ja som“, čo má veľký význam. Toto úvodné označenie sa skladá z dvoch prvkov:
a) „Ja som“ - súvisí so starozákonným „Ja som, ktorý som“ (Ex 3,14), ktorým nazval Boh sám seba pred Mojžišom. Len si spomeňme na toto stretnutie sa Mojžiša so živým Bohom v ohnivom plameni. Mojžiš videl, ako ker horí, ale nezhára. Aký zvláštny jav! „Prečo tŕňový krík nezhorí?“ kládol si otázku a priblížil sa ku kríku. A vtedy počul Pánov hlas: „Mojžiš“ a ešte raz „Mojžiš“! Aké tajomné Božie volanie. A Mojžiš odpovedá: „Tu som.“ Potom mu Pán Boh hovorí: „Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá!“ A pokračoval: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ A Mojžiš si zakryl tvár, lebo sa bál hľadieť na Boha. Pri tomto stretnutí Boh zjavil Mojžišovi aj svoje meno: „Toto povieš Izraelitom: »Ja som« ma poslal k vám“ (porov. Ex 3,14)! Aj Ježiš hovorí: „Ja som“. Týmto konštatovaním jasne vyslovuje, že On je Boh - ten, ktorý je.
b) Nasleduje pojem vystihujúci spásu - „živý chlieb“.
Po sebaoznačení nasleduje pozvanie, resp. výzva pre nás. Ježiš hovorí, že on je „živý chlieb z neba“. Teda on je ten chlieb, ktorý je živý a dáva život, čo aj sám vyslovil, keď ďalej hovorí, že ten, kto ho bude jesť, „bude žiť naveky“. Ponúka sa nám tu živý chlieb, ktorý zostúpil z neba a my môžeme žiť naveky, pravda, ak z neho budeme jesť.

Áno, ste tu pozvaní, resp. sme pozvaní a stojíme pred ponukou. Ponuka pochádza od Krista. Jeho ponuka je iná, úplne odlišná od ponúk sveta okolo nás. Dobre sú nám známe jeho slová: „Ale ja nedávam, ako svet dáva.“ Dáva ináč. V čom je teda jeho ponuka iná? Čo odlišuje Božiu ponuku od tých ostatných?
V prvom rade ponúka a dáva seba samého. Ježiš hovorí: „Ja som živý chlieb...“ (Jn 6,51). „Ja som“. „Ja som a som tu pre vás.“ Ale poďme hlbšie: Kto je teda ten, ktorý sa nám dáva v spôsobe chleba? Aký je Kristus?
a) Ten istý včera, ako aj dnes.
My vieme, že je to Boží Syn. A treba si uvedomiť jednu veľmi dôležitú vec. Nám to kedysi jeden kňaz hovoril asi takto: Kristus je len jeden. Nie sú dvaja Kristovia, len jeden jediný. Čo to znamená? Ten istý Kristus, ktorý sa narodil v Betleheme v chudobnej maštali, ktorý si povolával apoštolov, ktorý robil zázraky, ktorý uzdravoval, vyháňal zlých duchov, ktorý vyučoval zástupy, ktorý napokon za nás trpel a zomrel na kríži, lebo nás veľmi miluje, ten istý vstal z mŕtvych a ten istý je prítomný a dáva sa nám v Eucharistii. Prečo? Lebo je živý. Však, ak niekto vstane z mŕtvych, tak nie je mŕtvy. A ak nie je mŕtvy, tak je živý. A tak ten Kristus, živý Kristus, ktorý pred dvetisíc rokmi zomrel na kríži, lebo nás tak veľmi miluje a ktorý vstal z mŕtvych, lebo je taký mocný, že to môže urobiť, ten istý sa nám dáva. To je on – „ten istý včera, dnes a naveky“. Dnes sa nám teda dáva On, Boží Syn.
b) Ten, ktorý nás veľmi miluje.
Ako veľmi, to vidíme, keď pohliadneme na jeho kríž. A takýto, nás milujúci, ktorý dal za nás svoj život, nám ponúka seba.
c) Ten, ktorý je mocný.
A nielenže nás miluje, ale je aj veľmi mocný. Veď je to Boží Syn. Spomeňme si na to všetko, čo vykonal na zemi: uzdravoval, nasycoval, vyháňal zlých duchov, dokonca kriesil mŕtvych, a napokon aj sám vstal z mŕtvych. Je mocný? Ako môžeme vidieť, obdivuhodná je jeho moc. Veď, kto z ľudí toto môže? Nik. Iba Boh. A tak v chlebe nám dáva seba – mocného a tak veľmi nás milujúceho. Kto okolo nás ponúka seba samého okrem Ježiša? Ponúka seba a celého, takého, aký je, so všetkou svojou mocou a láskou.
Dáva zadarmo.
Nič nie je zadarmo. To dnes veľmi pociťujeme. Ponúkame ti to a to, ale zaplať si. Netýka sa to len hmotných vecí. Napr. aj naše vzťahy. Si mi priateľom, ak si pre mňa užitočný, ináč... Alebo, urobím pre teba to a to, ale ak mi ty tiež pomôžeš. Treba však povedať, že sú aj ľudia, ktorí dávajú zadarmo. Aj keď my sami len veľmi ťažko dokážeme dávať tak naozaj úplne nezištne. Iba Ježiš dáva úplne, dáva zadarmo, nezištne. Dáva seba a nič za to nechce. Len aby sme ho s láskou a pokorou prijali.
Dáva záruku večnosti.
Všetko, čo sa nám dnes ponúka, je dočasu. Nech je to čokoľvek, je to dočasu. Tak napr. vidíš v televízii reklamu: Holiaci strojček – dvojitá čepeľ, vydrží dvakrát viac, pre rýchle a kvalitné oholenie, každý moderný muž by ho mal mať. „Každý moderný muž? To som aj ja,“ pomyslíš si a na druhý deň už sa holíš novým gilletom. Oholíš sa ním ešte trikrát a potom už nevieš, či sa holíš, alebo... Radšej sa vrátiš k svojej značke – ASTRA. Tak to je. Všetko je len dočasu. Po čase to zhrdzavie, pokazí sa, zničí, až je to nanič. A Kristova ponuka? „Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ Je to záruka večnosti. Kristus dáva seba a sľubuje večný život.
Za svoju ponuku položil život.
Znie to dosť neuveriteľne, však? Je to ozaj veľká vec, keď Ježiš dáva seba, nechce za to nič, naopak, sľubuje večný život. Je to tak krásne, až sa nám nechce veriť. A predsa je to tak. Často sa nám stáva, že v dôvere prijmeme ponuku, potom však zistíme, že skutočnosť je úplne iná, než ako nám bolo povedané, resp. predkladané. A my zistíme, že sme boli oklamaní. A to nemáme radi. Nik z nás nechce byť oklamaní. Verte mi, ani ja nie. Možno sa aj pýtate: „Prečo by som mal veriť farárovi, ktorý mi hovorí o Kristovi a prichádza s jeho ponukou? Je ozaj pravdivá Kristova ponuka?“ Ako teda obstojí Kristova ponuka živého chleba? Kde je záruka, že sa nám tu hovorí pravda?
Hľadáš záruku? Pohliadni na kríž. Kríž a na ňom pribitá Láska je zárukou toho, že Ježiš to so svojou ponukou seba samého myslí vážne. Jeho ponuka má jediný motív – lásku. Je to ponuka z lásky. Kríž svedčí o tom, ako veľmi nás Ježiš miluje. Ten, kto ťa miluje, nebude ťa klamať. Ten, kto pre teba je ochotný dať život, určite ťa nechce klamať.
Ako veľmi nás Ježiš miluje? Totálne, celkom, bezhranične. Ešte aj keď zomiera na kríži, nestačí mu to, ba ešte v tejto pre neho tak ťažkej chvíli nám dáva veľké dary, ako je odpustenie: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43). Takto odpúšťa kajúcemu lotrovi. Z kríža nám dal aj svoju matku: „Žena, hľa, tvoj syn!“, hovorí matke a učeníkovi hovorí: „Hľa, tvoja matka“ (Jn 19,26-27)! Keby som ja za iných zomieral, myslel by som si, že už som urobil všetko, čo som mohol urobiť pre nich. Či to už nestačí, že za iných zomieram? Ale náš Pán sa na kríži takto nepýta. Ešte aj na kríži nemyslí na to, že urobil dosť, ale aj z kríža nám dáva obrovské dary. Tak nás miluje. Láska na kríži – Kristova láska je totálna láska. Nepozná hraníc. A ja by som bol veľmi nerozumný, keby som neveril niekomu, kto ma tak veľmi miluje.

Ježiš prichádza so svojou ponukou, ponukou seba samého; pozýva nás k sebe, volá teba, mňa, všetkých, ako sme tu. Niekedy asi musíme byť v koncoch, úplne na dne, aby sme si uvedomili, že potrebujeme Ježiša.

P. Gereon Goldmann, OFM, napísal vlastný životopis. Volá sa Svetlo kríža v tieni kríža. V ňom opisuje svoje zážitky z druhej svetovej vojny. V tom čase bol františkánskym bohoslovcom a mal skončené iba filozofické štúdiá. Vo vojne pracoval ako sanitár, takže sa staral o ranených. Videl však mnohých umierajúcich, z ktorých mnohí zomierali bez nádeje a sami. Každý deň hľadel do očí smrti. V mnohých však videl aj túžbu po Kristovi, avšak ako bohoslovec v tom čase nemohol nosiť pri sebe Eucharistiu. Napokon si však toto povolenie veľmi zaujímavo vyslovene vynútil u jedného talianskeho biskupa. A tak nosil sv. prijímanie vo vojenskej prilbe a dával ho umierajúcim. Raz sa strhol zvlášť prudký boj. K pátrovi dokrivkal jeden ranený a hovoril, že dole pred mestom to vyzerá strašne. „Leží tam veľa súperových i našich ranených,“ konštatoval. Páter - sanitár sa spýtal šoféra: „Tak čo, Müller, ideme?“ – „Samozrejme,“ odvetil. A tak znova zliezli - teraz už bez vojakov – k bojovej línii. V ľavej ruke držal prilbu s hostiami, v pravej vlajku Červeného kríža.
Keď dorazili dole, bolo to ozaj hrozné: obrovský rachot, samé strely, granáty, jednoducho strašná mela. Ešte pár minút padali strely, ale potom nepriateľ zbadal vlajku Červeného kríža: „Stop firing! – Zastaviť paľbu!“ Zrazu bolo ticho, všetko zamĺklo, nepadol viac ani výstrel. Páter pomaly prechádzal pomedzi nepriateľskú líniu a kričal po nemecky, po anglicky, po francúzsky a po taliansky: „Prinášam vám telo Pána!“ Všetci hľadeli na zastavujúci tank a páter Gereon so svojím vzácnym nákladom vystúpil. A potom rozdával sv. prijímanie každému, kto oň požiadal. Potom prichádzali aj zdraví a rovnako prosili o sv. prijímanie. Na celom fronte bol pokoj, z oboch strán sa všetci nemo prizerali tomu, čo sa tu dialo. Keď vyčerpal zásoby, povedal: „Teraz ma môžete zajať.“ Ale oni odvetili: „Vráťte sa, priniesli ste nám Pána!“ Bola to zvláštna polhodina mieru uprostred vojny, ktorý priniesla Sviatosť oltárna. Do tvrdého boja prišiel Kristus so svojou ponukou a priniesol seba i pokoj.
Potom sa diali zaujímavé veci. Pátra predvolali pred hlavného generála, ktorý ho hneď povýšil. Hovorí mu: „Goldmann, vy musíte byť v spolku s diablom, že ešte žijete. Robíte tie najbláznivejšie veci, a predsa sa vám nikdy nič nestane!“ Tu sa z ničoho nič ozval sanitárny šofér a hovorí: „Pane, to nie je pravda! Nie diabla, ale Boha nosí pri sebe!“ Pritom šofér nebol vôbec katolík.
Toto robí Kristus, Boží Syn, keď prijmeme jeho ponuku. Len aby sme ho nepotrebovali iba vtedy, keď je nám už naozaj zle; on chce s nami nielen plakať, ale aj tešiť sa.

Ježiš Kristus nás pozýva, pozýva nás k životu s ním. Ponúka nám seba samého. Na začiatku som spomínal rozhovor, ktorý som mal s mladými o návštevách Eucharistie. V Eucharistii sa nám dáva Kristus, Boží Syn, ktorý sa pre nás stal človekom. A treba povedať a je jasné, že jeho ponuka je iná, ako to, čo sa nám dennodenne ponúka. Je to pozvanie jeho samého k nemu, pozvanie k tichu, pozvanie k mlčaniu, k nemu... pozvanie k láske. A je na každom z nás, ako naň odpovieme.
Nakoniec nech prehovorí niekto, kto je ozaj kompetentný hovoriť o Kristovi a o láske. Matka Tereza. Žena, ktorá bezvýhradne prijala Ježiša do svojho života. Hovorí: „Kde získame radosť z lásky? V Eucharistii, vo sviatosti prijímania. Ježiš sa stal chlebom života, aby nám dal život. Je tu vo dne – v noci. Ak chcete naozaj rásť v láske, vráťte sa k Eucharistii, vráťte sa k adorácii.

Amen.