Devätnásta nedeľa v období "cez rok"

Pri častom prijímaní spoznávajme tajomstvo Ježiša a jeho lásky.

Je čas dovoleniek, a tak si môžeme predstaviť:

Na rybačke sedeli dvaja chlapi oproti sebe na brehu rieky. Jednému z nich „brali ryby“ a druhému nie. Ten, ktorému ryby nebrali, bol zlý na seba i toho druhého rybára. Po čase sa hnevlivo a najmä hlasne pýta: „Čo robíte, že vám ryby berú a mne nie?“ – „Ja? Nič zvláštneho, iba sa s nimi rozprávam a pozývam ich ku sebe,“ znela odpoveď. Vtedy sa zlý, rozhnevaný rybár ešte viac rozhneval a volal ešte zlostnejšie: „Len nebuďte prešibaný!“ Nastalo ticho. Po chvíli dobrý rybár povedal: „Pozývam vás na môj breh. Presvedčíte sa, že hovorím pravdu.“
Na druhý deň včasráno boli obaja rybári na brehu s tým, že si vymenili miesta. Ale ryby tak ako deň predtým brali znova len tomu dobrému rybárovi a opakovala sa situácia z predchádzajúceho dňa. Najprv bolo ticho. Po čase rozhnevaný rybár kričí: „Oklamal si ma! Ryby mi neberú!“ Z opačného brehu počul odpoveď: „Hovoril som: Musíš sa naučiť s nimi rozprávať! Ale dokiaľ sa naučíš rozprávať s rybami, nauč sa rozprávať s ľuďmi!“ Zložil udicu a odišiel na iné miesto.
Čo myslíte, o čom spokojný rybár rozprával s rybami?

Čo myslíte, prečo mnohí dnes nepristupujú s Eucharistii?

Dnešný úryvok evanjelia začína slovami: „Židia šomrali na Ježiša, lebo povedal: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba,“ a hovorili: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: ,Zostúpil som z neba‘“ (Jn 6,41-42)?!

Ježiš predpovedá založenie Eucharistie a najmä zdôrazňuje jej dôležitosť pre večný život. Eucharistia nás chráni pred smrťou a dáva nám nádej na večný život. Všetci vieme, že raz musíme zomrieť. A predsa mnohí žijú tak, akoby nemali zomrieť, nepripravujú sa na stretnutie s Bohom – Sudcom. My veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, aby naša smrť nebola konečná, ale aby bola darom od Boha Otca, aby sme mohli „žiť naveky“.
Ježiš nás osobne učí takejto smrti. Pripravuje nás na ňu svojimi sviatosťami. Najmä Eucharistiou a pomazaním nemocných. Duch Svätý nám neustále vnuká, že pod spôsobmi chleba a vína v Eucharistii je prítomný živý zmŕtvychvstalý Kristus. Eucharistia je sám Ježiš. Ježiš, ktorý nás pozýva prežiť drámu dočasného prirodzeného života a ktorý chce nám dať večný život. Cirkev preto v spojení s Eucharistiou vysluhuje sviatosti.
Ježiš vie o našich ťažkostiach. Chce nám pomôcť. Dialóg Ježiša so Židmi prezrádza ich neveru. Videli divy a znamenia, ktoré Ježiš konal, a predsa neverili. Len mužov pri nasýtení na púšti bolo päťtisíc, keď Ježiš piatimi chlebmi a dvoma rybami nasýtil zástup. A stále pochybovali, či Ježiš je očakávaný Mesiáš. Nechýbala im dobrá vôľa? Alebo nechceli zmeniť spôsob svojho života.

Byť kresťanom znamená prijať Boha za svojho Pána. Svojho Boha poznávať, milovať a plniť všetko, čo od nás žiada. Boh jednoznačne žiada zriecť sa každého hriechu. Hoci je ťažké žiť s Bohom, nie je to neuskutočniteľné. Boh sám sa postaral o to, aby sme život s Bohom mohli mať ľahší. Preto ustanovil sviatosti, a najmä Eucharistiu. Prístupu a ovociu plynúcemu z Eucharistie sa máme učiť.

Kňaz opisuje správanie sa skupiny chlapcov:
Raz som išiel do kostola na hodinu náboženstva. Z kostolnej brány vybehla upratovačka a volala: „Už to nemôžem vydržať! Tie deti sú neznesiteľné, úplne nevychované!“ A začala rozprávať, ako deti vyčíňali v Božom dome. Išlo, prirodzene, o chlapcov. Jedni zvonili zvončekmi pri oltárnych stupňoch, iní väčším zvonom pri dverách sakristie. Dvaja sedeli v spovednici, iní sa naháňali medzi lavicami, ďalší sa snažili hrať na organe.
Zrazu deti zbadali, že prichádzam. Keď som vošiel, všetci sedeli v laviciach. Iba červeň na tvári a rozstrapatené vlasy prezrádzali akési bojové zážitky. Po modlitbe som im povedal: „Chlapci, zdá sa, že ste sa pred hodinou nevhodne správali v kostole. Rodičia vám doma dovolia robiť taký hluk?“
Zahanbení chlapci odpovedali, že nie, najmä vtedy, keď sú dedko alebo babička chorí. Ani vtedy nie, keď príde kňaz alebo iný hosť. „Otecka, dedka a hostí by ste si uctili pokojným správaním. A nezabúdajte, že vo svätostánku je Pán Ježiš pod spôsobom chleba. Správate sa, ako by ste neverili v jeho prítomnosť.“
Tváre chlapcov boli skrúšené. Spýtal som sa ich: „Ešte sa tak budete správať v kostole?“ „Nie!“ odpovedali s ľútosťou. Kiežby dodržali dané slovo.

Eucharistia nám dáva nádej na večný život. Keď budujeme svoj vzťah na zemi k živému eucharistickému Ježišovi, on nás neodmietne v hodine našej smrti. Ježiš sám hovorí, že ho poslal na zem Otec. Prijímanie eucharistického Krista je nám nádejou a významné sú Ježišove slová: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6,51).
Eucharistia je sviatosť jednoty. Učí nás jednote v Najsvätejšej Trojici a buduje s nami jednotu. Svätá omša, počas ktorej sa slávi Eucharistia, je budovanie jednoty medzi nami a jednoty s Ježišom. Preto sme všetci pozvaní zúčastniť sa každú nedeľu a prikázaný sviatok na celej svätej omši. Chorý a tí, čo pre vážne okolnosti nemôžu prísť, majú mať v nás a skrze nás účasť.
Židia Ježišove slová nechceli prijať. A rovnako dnes na nikoho nerobí nátlak. Je pravdou, že ani apoštoli na začiatku v Ježišovej škole nemali stopercentnú istotu v Ježiša ako Božieho Syna. Spolupracujú s Božou milosťou a z rybárov sa stali osobnosti Cirkvi.
Dnes sa môžeme o eucharistickom Kristovi dozvedieť viac. Je správne, že si vieme nájsť čas na čítanie a rozjímanie Svätého písma a osvojenie si správneho postoja aj ku Kristovi v Eucharistii.
Kedysi pražská mestská rada vydala nariadenie, aby sa vo všetkých pražských chrámoch spísali všetky umelecké pamiatky, ktoré sa tam nachádzajú. Zoznam mal byť umiestnený na vonkajších chrámových dverách. Jeden pražský farár, ktorý často pozoroval návštevníkov, ktorí v chráme hľadali len staré obrazy, vzácne maľby, a všetko, čo je starobylé, umelecké, ale okolo oltára chodili bez povšimnutia a ani nepokľakli pred svätostánkom, na prvé miesto do zoznamu napísal: „Najdrahocennejší a najvzácnejší poklad, ktorý je v tomto chráme, je Ježiš Kristus vo svätostánku.“
Stretávame sa i u vzdelaných ľudí s konštatovaním, že kresťanstvo je náboženstvo také ako iné. Každý človek v čosi verí. Prečo by mali prijímať to, čo učí akurát Cirkev rímskokatolícka? Prečo by nemal mať napríklad pravdu Marx či Freud? Náboženstvo nazvali „ópiom, nástrojom imperialistov“. Kristus predsa nemohol byť Boh, snáď bol Ježiš chytrejší človek. Iní prirovnávajú Ježiša k Budhovi, Mohamedovi či nejakému gurovi. Pýtajú sa, prečo by ho mali počúvať, či sa podľa neho riadiť? Čo mi môže dať Ježiš napríklad v Eucharistii? Židia odmietli v Kafarnaume Ježiša. I dnes Ježiša mnohí odmietajú, neveria mu, nechcú ho poslúchať. Tieto a iné argumenty nie sú nič nové pod slnkom, snáď len pod iným názvom strany, hnutia sa o tom vyjadrujú. Majú pravdu v tom, že na zemi sa dá žiť bez Boha, prikázaní, sviatosti, Cirkvi... Hovoria o sebe, že vedia, čo majú robiť. Keď sú mladí, zdraví, majú moc a postavenie, sú silní, odvážni... Nahovárajú si, že treba žiť a užiť si, a načo sa zaťažovať myšlienkou čo bude, najmä po smrti. Preto všetko, čo súvisí so smrťou, podceňujú, a to nie iba interrupciu či eutanáziu. Ak sa niečo, či niekto ozve proti, zvyšujú hlas, silu poslania, postavenia, moci, agresivity, zlosti a nenávisti.
Je aj druhá skupina ľudí, či druhá cesta na svete. Uveriť v Boha. Dôverovať v Bohu. Je to Slovo Pravdy a Života. To je Ježišova cesta, ktorá vedie k životu dnes i po smrti. Niektorí sa ešte mýlia v hľadaní života po živote v okultizme, parapsychológii, spiritizme, reinkarnácii... Aj toto je ešte strata času, síl. Prečo? Pretože ten, ktorý je Pravda, jasne hovorí: „Kto verí vo mňa, má večný život“ (Jn 6,47). A prísľub spojený s Eucharistiou je možný pre každého človeka.
Bolo to na južnom pobreží jednej latinsko-americkej krajiny. V rybárskej osade býval Marco so svojou manželkou Lindou a tromi deťmi - Josém, Amaliom a Luciou. Bol rybár. Ale už niekoľko mesiacov je nezamestnaný. Firma, pre ktorú lovil ryby, sa odsťahovala z dediny. Povedali mu: „V tejto oblasti sa rybolov už nevypláca.“
Prišiel deň, keď Marco musel opustiť svoju rodinu, aby si vo veľkom meste, veľmi vzdialenom od jeho dediny, našiel prácu. Keby ostal v dedine, čoskoro by sa im minuli skromné úspory a celá rodina by musela hladovať. Matka a deti boli veľmi smutné, keď ich otec musel odísť tak ďaleko, aby im zarobil na každodenný chlieb. Aj otec Marco bol smutný, lebo nevedel, kedy opäť uvidí svoju ženu a tri deti. Celý deň rozmýšľal, čo by im mal nechať na pamiatku, aby žena a deti naňho mysleli, keď bude preč. A rozmýšľal aj o tom, čo by si on mal vziať so sebou ako spomienku na svojich drahých. Keď sa zvečerilo, všetci sedeli okolo stola. Vedeli, že dnes naposledy večerajú spolu s oteckom. Bolo napäté ticho, každý vedel prečo. Iba maličká Lucia sa odvážila opýtať: „Otecko, budem ešte spať, keď zajtra odídeš?“ „Áno,“ odpovedal otec, „odídem zavčasu. Potrebujem celé dva dni, kým tým starým autobusom prídem do veľkého mesta na severe. Ale hneď si nájdem prácu a byt, a potom si prídem po vás, aby sme boli vždy spolu. Neviem, ako dlho to potrvá. Chcem si vziať niečo od vás na pamiatku, aby mi to pripomínalo, že vás mám rád a že sa musím čoskoro po vás vrátiť. Ale aj vám chcem nechať niečo na pamiatku. Nech vám to pripomína, že ma milujete a že na mňa čakáte.“ „Ale nemám nič,“ pokračoval otec, „čo by som vám daroval. Ale je niečo, a to nám pomôže: vám - myslieť na mňa, a mne - myslieť na vás. Vždy, keď budete jesť pri tomto stole chlieb, myslite na mňa. A keď ja budem vo veľkom meste jesť chlieb, budem myslieť na vás.“ „Dohodnuté!“ kričali deti a hoci vedeli, že otecka dlhší čas neuvidia, neboli už také smutné, lebo si povedali: Vždy, keď budeme s mamou za stolom jesť, budeme myslieť na otecka a on bude myslieť na nás, kým si po nás nepríde. A od toho dňa chutil chlieb deťom a matke doma a otcovi vo veľkom meste ešte viac.
Tu si znova uvedomujeme lásku Pána Ježiša v spojení s Eucharistiou. Odišiel k Otcovi. Zoslal nám Ducha Svätého, ktorý i dnes skrze Cirkev prejavuje svoju lásku. Príde deň, hodina v živote každého z nás, keď uvidíme Ježiša z tváre do tváre, už nie pod spôsobmi chleba a vína. Eucharistia je preto pre nás chlieb života, nádej i prejav Božej lásky.

Rybár, čo nevedel vychádzať s ľuďmi, nepochopil, o čom spokojný rybár rozprával s rybami. My dnes vieme, prečo pristupujeme k Eucharistii.

Amen.