Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi

Procesie a kongresy oslavujú eucharistického Krista. Sú mementom pre svet.

Viete si predstaviť človeka, ktorý vykradne bohostánok, znesvätí telo Krista? Radšej na takú veľkú urážku nemyslíme.
Cirkevný zákon CIC kán. 1367 hovorí: „Kto by konsekrované eucharistické podoby zahodil, alebo ich so svätokrádežným cieľom odnesie, alebo prechováva, upadá do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného, rezervovanej Apoštolskej stolici. Klerika možno okrem toho potrestať iným trestom, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu.“ Je to jeden z najprísnejších trestov v Cirkvi.
Sme svedkami, že aj takéto činy sa páchajú. Nevedomosť? Je známe, že skupina ľudí, ktorí sa hlásia k sekte Satana, konajú čierne omše a na tento účel si zaobstarávajú aj konsekrované eucharistické podoby.
Skôr si pripomeňme, čo nás dnes vedie a prečo do ulíc miest a dedín v sprievodoch s eucharistickým Kristom.
CIC kán. 944 - § 1 hovorí: „Kde je to podľa úsudku diecézneho biskupa možné, ako verejné svedectvo úcty voči najsvätejšej Eucharistii, najmä na slávnosť Kristovho tela a krvi, sa má konať procesia, vedená po verejných cestách.
§ 2: „Je úlohou diecézneho biskupa vydať nariadenia o procesiách, ktorými sa má postarať o účasť na nich a o ich dôstojnosť.“
Sviatok zaviedol v roku 1264 pápež Urban IV. Veriaci, ktorý sa zúčastní na recitovaní alebo speve hymnu Tantum ergo – Ctíme túto Sviatosť slávnu, môže získať za obvyklých podmienok úplné odpustky.

Ježiš pri Poslednej večeri „keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im, hovoriac: „Vezmite, toto je moje telo.“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky, dal im ho a všetci z neho pili. Potom im povedal: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých“ (Mk 14,22-24).

Pán Ježiš oznamuje svoju smrť symbolickým úkonom, totiž lámaním chleba a jeho rozdeľovaním a podávaním vína. Slová, ktoré pritom Pán Ježiš hovorí, majú učeníkom objasniť symbolický obsah tohto deja, totiž, že bude vydané jeho telo, život a vyliata jeho krv. Zmysel a cieľ tohto konania objasňuje veľmi stručne evanjelista sv. Marek a Matúš slovami o “krvi zmluvy“, ktorá bude kvôli novej zmluve obetovaná a vyliata na prospech mnohých.

Slová Pána Ježiša sú nám nielen známe, ale pri každej svätej omši sa deje, že chlieb sa mení na Ježišove telo a víno na Ježišovu krv, pričom si chlieb a víno ponechávajú svoje vlastnosti chleba a vína, ale po slovách kňaza, ktoré povedal Ježiš pri Poslednej večeri, veríme, že pod spôsobmi chleba a vína je prítomný živý a celý Ježiš. Ustanovenie Eucharistie si pripomíname na Zelený štvrtok vo Veľkom týždni.
História dnešného sviatku má počiatok krátko po 4. lateránskom koncile, ktorý definoval jednoznačne cirkevné učenie o Eucharistii, a to v spojitosti s bojom proti bludom, ktoré šírili valdenci a albigénci. Valdenci sa volajú podľa zakladateľa Petra Valdesa, lyonského kupca, ktorí v 13. storočí zavrhli úradnú bohoslužbu, ponechali len niektoré obrady, ktoré vykonávali laici. Aj dnes valdenci žijú. Albigénci majú pomenovanie podľa mesta Albi v južnom Francúzsku, kde bolo ich sídlo ako sekty v 12. a 13. storočí. Volali sa aj katharmi, z gréckeho slova “čistí“. Obnovili bludné učenie dávnych gnostikov a manichejcov o tom, že hmota je niečo zlého, čo nestvoril Boh, ale zlý duch. Zavrhli vrchnosti. Verili v boha dobra a boha zla.
S vyhlásením slávnosti „Corpus Christi“ – „Božieho Tela“ je spojené meno pražského kňaza Petra, ktorý mal pochybnosti o skutočnej prítomnosti Ježiša Krista pod spôsobmi chleba a vína. Vydal sa na cestu do Ríma s tým, že sa vyslobodí z pochybností. Zastavil sa v meste Bolsena na brehu Bolsenského jazera. Tu pre dobrú klímu v stredoveku v letných mesiacoch bývali pápeži. Práve v neďalekom meste Orvieto bol pápež Urban IV. V Bolsene pri hrobe sv. Kristíny, ktorá bola umučená na žiadosť svojho otca, pretože uverila v Boha, sa kňaz Peter celú noc modlil. Ráno pri omši mu pri lámani hostie vytryskla z hostie krv. Rozpráva sa, že z kvapiek, čo padli na korporál, sa vytvorila tvár Krista s tŕňovou korunou. Kňaz Peter sa tak naľakal, že nemohol dokončiť svätú omšu. Zabalil hostiu do korporála a ponáhľal sa od oltára. Cestou na zem padlo niekoľko kvapiek krvi a aj tie vytvorili podobu tváre trpiaceho Krista. Korporál sa dostal k pápežovi Urbanovi IV. a ten v tom videl znamenie do boja proti bludárom. V bule Transiturus de hoc mundo, keď mal odísť z tohto sveta, vyhlásil pre celú Cirkev sviatok Božieho Tela, a tak obohatil liturgiu o slávnosť, ktorú nebolo možné do tej miery sláviť na Zelený štvrtok.
Úcta k Eucharistii je veľká. Sviatok Božieho Tela túto úctu má upevniť vo veriacich. Kňazi sú povinní horlivo poúčať veriacich o Eucharistii. Každý pokrstený, komu to právo nezakazuje, môže a musí byť pripustený na sväté prijímanie. Pápež Pius X. dovolil pristupovať k prijímaniu aj deťom, ktoré majú primerané vedomosti o Eucharistii. To znamená, keď vedia rozoznať Kristovo telo od obyčajného pokrmu a môžu ho prijať úctivo. Nesmie prijímať ten, kto je postihnutý cirkevným trestom a tí, čo zotrvávajú v ťažkom hriechu. Prijímať môžeme počas dňa dvakrát, ak pri druhom prijímaní sme na celej svätej omši. Vieme, že každý veriaci po prvom prijímaní Eucharistie je povinný aspoň raz v roku pristúpiť k svätému prijímaniu. Nemáme zabúdať na zomierajúcich, ktorým v nebezpečenstve smrti sa má vyslúžiť viatikum.
Úcta k Eucharistii má aj novšiu históriu. Sú nimi eucharistické kongresy. Vznikli z horúcej eucharistickej nábožnosti v 19. storočí. Tak sa mala odstrániť náboženská nevedomosť a nezáujem o ústredné tajomstvo Cirkvi, o Eucharistiu. Na začiatku bola spolupráca Emílie Márie Tamissierovej (1834 - 1910) z Lille vo Francúzsku, ktorá je považovaná za iniciátorku myšlienky konať kongresy. Prvý kongres sa konal v Lille v roku 1881 a trval tri dni. Po Druhom vatikánskom koncile sa definujú eucharistické kongresy ako kongresy, ktoré v Cirkvi v novších časoch prinášajú prejav eucharistickej úcty a kde treba mať na “zastavenie“, ku ktorému niektorá komunita pozýva celú miestnu cirkev, alebo tá ostatné miestne cirkvi jednej krajiny alebo národa, alebo celého sveta, aby spolu pod istým zorným uhlom plnšie poznali tajomstvo Eucharistie a vo zväzku lásky a jednoty verejne ho uctili (porov. Rituale Romanum, De sacra Communione et de cultu Mysterii Eucharistici extra Missam, nr. 109, 1983).
Na kongresoch sa kladie dôraz na katechézu o Eucharistii, najmä ako o tajomstve živého a v Cirkvi pôsobiaceho Krista. Katechéza má byť prispôsobená chápaniu rôznych skupín. Kladie sa dôraz na aktívnu účasť na posvätnej liturgii, ktorá podporuje nábožné počúvanie Božieho slova a zmysel pre bratské spoločenstvo. Slávenie Eucharistie má byť stredobodom a vrcholom, ku ktorému majú smerovať všetky podujatia, ako aj rozličné formy pobožnosti. Dáva sa väčšia príležitosť k modlitbám, k dlhšej poklone pred vyloženou Najsvätejšou Sviatosťou, a to v istých určených kostoloch, ktoré sú vhodné na takéto pobožnosti. A napokon je to procesia, pri ktorej sa má verejne za spevov a modlitieb niesť po uliciach Najsvätejšia Sviatosť. Je žiaduce, aby eucharistický kongres zachytil čo najširšie okolie. Od roku 1881 do roku 1997 kedy sa konal kongres vo Vrocławi v Poľsku, sa konalo 46 kongresov. Do prvej svetovej vojny sa konali skoro každý rok. Prerušené boli na dlhšiu dobu cez svetové vojny a po nich. Štatút Pápežskej rady pre medzinárodne eucharistické kongresy schválil 2. apríla 1986 to, že sa majú sláviť podľa možnosti každý štvrtý rok v meste, ktoré určí Svätý Otec a kongresu má predsedať osobitný vyslanec ako pápežský legát. Na posledných kongresoch sa zúčastňujú pápeži osobne.

Eucharistický Ježiš si zasluhuje našu pozornosť. Zo stretnutia s eucharistickým Kristom si odnášame milosti a dary, ktoré inde získať nemôžeme a ktoré sú pre náš život veľkým prínosom. Je správne, že procesiami, kongresmi, adoráciami sa spájame so živým Kristom. Je na nás, aby sme do nového tisícročia priniesli úctu a lásku v živej viere a nádeji k eucharistickému Kristovi. Uvedomujeme si, že to nie je len výzva k Novej evanjelizácii, ale výzva žiť s Kristom nielen v nedeľu, nielen v kostole, ale vždy a všade.
Príkladov z tejto oblasti máme mnoho. Kto videl a zažil modlitbu a adoráciu Svätého Otca v jeho kaplnke, natrvalo si odniesol presvedčenie, že je možné a správne žiť s eucharistickým Kristom.
A koľko je príkladov z nášho okolia. Úcta k Eucharistii je tu. Je správne, že chceme v nej pokračovať, a tak odovzdať štafetu, ktorá je prínosom pre vzrast našej viery i budúcim generáciám.

Naše bohostánky skrývajú väzňa lásky. Preto si odnášame eucharistického Krista vo svojich srdciach, v živých bohostánkoch ako hosťa, priateľa a brata všade tam, kde plníme svoje povinnosti človeka, občana a veriaceho.

Amen.