Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi

Vzbudiť v ľuďoch väčšiu lásku a oddanosť k eucharistickému Kristovi.

Život dnešného človeka je veľmi rôznorodý. Vidíme a sme svedkami, ako nám každý nový deň prináša mnoho prekvapení. Či už v zamestnaní, v rodine, deti v škole, alebo aj pri športe sa dennodenne stretávame s rôznymi novými životnými situáciami, ktoré na nás osobitne zapôsobia. Majú akúsi vnútornú hĺbku a silu, ktorou sa neopakovateľne a nezabudnuteľne vryjú do nášho vnútra, do nášho srdca. Určite sa už každý jeden z nás stretol s takýmto pocitom, pocitom plným chvenia i radosti, ale niekedy aj smútku i výčitiek. Vy všetci, mladí i starí, ste vo svojom živote určite zažili situáciu, ako vám schválne niekto, na kom vám nesmierne záleží, ublížil svojím postojom alebo názorom. Okúsili ste tú trpkosť a horkosť zo zrady. Boli ste sklamaní a zúfalí, ale keď si dotyčný uvedomil svoje zlyhanie, prišiel za vami s pokorným srdcom, s „malou dušičkou“ so slovami plnými ľútosti z toho, čo spôsobil. A vy ste vtedy nemohli urobiť nič inšie, ako s láskou otvoriť svoju náruč, a možno, aj so slzami v očiach mu povedať, že je to už zabudnuté.
Áno, tu vidieť tú opravdivú kresťanskú lásku a zároveň aj pokoru človeka, ktorý vie zabudnúť na všetko, čo bolo zlé a s láskou prijať toho druhého.

Drahí bratia a sestry, dnešná perikopa evanjelia nás svojím obsahom akoby chcela vrátiť do Veľkého týždňa. Priblížila nám udalosti Poslednej večere, večere lásky a pokory, keď Ježiš stoloval so svojimi učeníkmi. Evanjelista Marek nám to sprítomňuje slovami: „Vtedy, keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im, hovoriac: Vezmite, toto je moje telo! Potom vzal kalich, vzdával vďaky, dal im ho a všetci z neho pili. A povedal im: Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých“ (Mk 14,23-25).
Ešte viac tieto Ježišove slová zdôrazňuje alelujový verš, v ktorom sme spoločne spievali: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba, hovorí Pán. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky“ (Jn 6,51).

Dnes je slávnosť Kristovho tela a krvi, alebo ľudovo povedané, Božie Telo. Zásluhy na zavedení tohto sviatku mala svätá Juliána, rehoľná sestra. Ona mala hlbokú úctu k Oltárnej sviatosti. Raz pri modlitbe mala videnie: v žiarivej kráse videla mesiac a na jeho kruhu jedno tmavé miesto. So slzami vrúcne prosila Pána Ježiša, aby jej toto znamenie objasnil. A objasnil takto: „Mesiac predstavuje Katolícku cirkev a tmavá škvrna na ňom je chýbajúci sviatok na uctenie Oltárnej sviatosti, ktorá má byť na celom svete oslavovaná na pamiatku jej ustanovenia, lebo Zelený štvrtok ponára veriacich viac do rozjímania o mojom umučení.“ A Pán poveril sestričku, aby tým oboznámila svet. Juliána prosila Pána, aby s tým poveril učených a svätých kňazov. Keď videnie stále trvalo, až po 20-tich rokoch v plači a modlitbe oznámila to zjavenie dominikánskemu provinciálovi Hugovi, arcidiakonovi Jakubovi a arcibiskupovi Róbertovi. Všetci sa tomu potešili a biskup už v roku 1246 ustanovil tento sviatok vo svojom biskupstve. Neskoršie pápež Urban IV. sviatok Kristovho tela a krvi zaviedol pre celú Cirkev. Bolo to v roku 1264.
Pán Ježiš hovorí: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba.“ Práve tento chlieb, Eucharistia, je prameňom a vrcholom celého kresťanského života. Dnešný deň si pripomíname udalosť vtelenia, kedy Kristus ostal naveky so svojím milovaným ľudom, prítomný v chlebe a víne. Dnes oveľa glórioznejším spôsobom zvelebujeme Boha prítomného v Eucharistii. Vzdávame mu verejný kult, berieme ho do ulíc našich miest a dedín. V Najsvätejšej Sviatosti máme to najväčšie bohatstvo, aké sme mohli dostať. V nej je prítomný živý Kristus, v nej sa nachádza duchovné dobro Cirkvi. Ona je súhrnom celej našej viery. V Eucharistii sa spája najväčšia Láska s najväčšou Pokorou.

Ježiš je skutočne prítomný v Eucharistii. V tomto akte, ktorý vykonal pri Poslednej večeri, vidno jeho nekonečnú lásku k nám a zároveň aj jeho pokoru, v ktorej on, Vládca a Pán, zostal tu medzi nami hriešnymi, aby sme sa aj my raz mohli s ním radovať Túto radosť z jeho prebývania medzi nami sme vyjadrili pred evanjeliom oslavným chválospevom Sekvencie: „Chváľ, Sione, Spasiteľa, chváľ Pastiera Živiteľa, v hymnách piesňach hlas svoj zvýš.“
Boh naozaj prebýva medzi nami. Dnešný deň prichádzame s veľkou láskou, ale aj pokorou. Padáme na kolená ako nehodní služobníci s prosbou o odpustenie našich slabostí, našich nedokonalostí a prehreškov, ale zároveň mu aj ďakovať za všetky dobrodenia a dary, ktorými nám dennodenne robí život radostným a krásnym. Vieme, že Ježiš nás nepošle preč, nezatratí nás pre naše chyby, ale on sa teší z takejto chvíle, z chvíle, keď sme pri ňom. Má radosť z otvorenia brán v našich srdciach, z toho, že sme začuli jeho klopanie a hlas. Prichádzame k Láske, lebo táto Láska k nám je nekonečná, je milosrdná. On veľmi trpezlivo a pokorne na nás čaká. Sme tu, aby sme sa s ním rozprávali, aby sme mu ukázali a povedali, čo všetko pre nás znamená. Práve dnes so zrakom upretým na neho mu veľakrát s pokorným srdcom šepkáme: „Klaniam sa ti vrúcne, Bože večitý, pod spôsobom chleba z lásky ukrytý.“ Áno, my to hovoríme preto, lebo ho milujeme. Veríme, že on je prítomný v Najsvätejšej Sviatosti. Chceme mu to dokázať aj tým, že ho budeme sprevádzať po uliciach našej dediny. Chceme s láskou a nebojácne preukázať našu vieru, našu oddanosť. Chceme za ním kráčať a nasledovať ho ako jeho učeníci. Aspoň na chvíľu mu preukázať oddannosť za jeho lásku k nám a poďakovať sa za to, že sa nám zanechal v Eucharistii.

Drahí moji, ale nielen dnes máme spievať Kristovi piesne našej lásky a oddanosti. Nielen dnes máme byť dobrí, milí, úprimní. To nestačí. Snažme sa každý jeden deň prežívať s Kristom. Máme sa mu klaňať nielen tu pred Najsvätejšou Sviatosťou, ale v každej našej modlitbe, v každom skutku, slove, pri každej činnosti.

Príkladom v úcte k Eucharistii nám je francúzsky generál Sonis. Bol pýchou francúzskej armády, ale rovnako aj pýchou Katolíckej cirkvi, ako verný a nebojácny katolík v plnom slova zmysle. Keď bol ešte mladým dôstojníkom, išiel raz po námestí okolo svojej posádky a proti nemu išiel kňaz zaopatrovať nemocného. Ako náhle spoznal dôstojník, že kňaz nesie Najsvätejšiu Sviatosť, kľakol do prachu na obidve kolená a klaňal sa svojmu Pánovi vo Sviatosti. Práve v tej chvíli šla v otvorenom kočiari mladá dáma. Vidiac známeho dôstojníka v uniforme kľačať na zemi s odkrytou hlavou, hlasno sa zasmiala. Dôstojník pozdvihol hlavu, pozrel dáme prísne do očí a pohŕdavo za ňou zavolal: „Tomu sa ty smeješ?!“ Svetáčka po týchto slovách zbledla a rýchlo odišla.

Tu v postoji generála vidieť opravdivú lásku a pokoru. Generál, ktorý bol uznávaný aj medzi svetskou vrchnosťou, sa aj napriek výsmechu nebál preukázať svoju oddanosť ku Kristovi. Týmto svojím skutkom ukázal, že Krista miluje každú minútu, každú hodinu, každý deň vo svojom živote.

Drahí bratia a sestry! Aj my milujme Krista po všetky dni nášho života. Buďme šťastní, že on nám vždy odpustí našu zradu. Vždy nás čaká a privinie do svojej otcovskej náruče ako márnotratných synov. Možno, že niekedy nás víta so slzami v očiach za to, čo sme urobili, ale vždy nás čaká s láskou. Boh sa od nás nikdy nevzdiali, Boh je s nami nesmierne trpezlivý, Boh nás bude vždy nekonečne milovať. A preto mu dnes, my jeho nehodní služobníci, vyjadrime túto vďačnosť pokornou modlitbou: Pane Ježišu, vo vznešenej Oltárnej sviatosti zanechal si nám pamiatku svojho predrahého tela a krvi. Prosíme ťa, pomáhaj nám, aby sme ho vždy uctievali s takou vierou a láskou, aby sme vždy pociťovali účinky tvojho vykupiteľského diela, lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov.

Amen.