Druhá veľkonočná nedeľa

Je potrebné veriť?

Chcem pred vami vyznať: Som veriaci. Verím všetko, čo Učiteľský úrad Cirkvi definoval k viere: dogmy, články, pravdy, čo učí, vyznáva… Verím nielen preto, že je to záväzok, ktorý som prijal pri krste. Verím, pretože som svojím rozumom spoznal a presvedčil sa o hodnotách, ktoré dávajú zmysel, cieľ, hodnotu môjmu životu. Svoju vieru snažím sa žiť. Ďakujem všetkým, ktorí ma v mojom živote naučili slovom i skutkom veriť. Ďakujem Bohu za dar viery.
Chcem vás i každého človeka odprosiť, ak som bol niekomu zlým príkladom viery. Nikomu som vedome a dobrovoľne nechcel siahnuť na vieru.
Každému z vás vyprosujem dar viery, ako učí Cirkev. Modlím sa za vás, aby ste vo svojom živote spoznali a zažili, akú hodnotu a význam má viera pre život prirodzený i nadprirodzený.

Je dnes ľahké veriť všetko, čo Cirkev vedená Duchom Svätým učí? Aké a ktoré ťažkosti vo viere mám dnes a s ktorými som sa v živote stretol? Kto dnes verí a kto neverí? Je potrebné veriť?

Ján evanjelista píše: Ježiš povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ (Jn 20,27)

Sv. Gregor správne poznamenáva, že Tomášova nevera viac prospela prvotnej Cirkvi ako viera ostatných apoštolov. Prečo? Tomáš bol muž činu a musel bojovať, aby uveril v božstvo Ježiša, svojho Učiteľa. Tomášova nevera – viera nie je jednorazová záležitosť. Aj pri rozlúčkovej večeri Ježiš hovorí o svojom odchode k Otcovi: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa“ (Jn 14,1) a: „cestu, kam idem, poznáte.“ Tomáš mu povie: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?“ (Jn 14,4-5) Na tieto slová Ježiš odpovedá pre nás mnohovravnými a krásnymi slovami: „Ja som cesta, pravda a život.“ (Jn 14,6)
Apoštol Tomáš aj po týchto slovách je veľmi otrasený udalosťami okolo smrti Ježiša. Bol to ťažký psychologický stav. Tomáš je svedkom zajatia Ježiša rímskymi vojakmi v Getsemani. Počul o udalostiach vo veľrade, o Pilátovom výroku, udalostiach na Golgote a napokon o stretnutí Ježiša za zatvorenými dverami s apoštolmi v nedeľné ráno, kde len on chýbal. „Videli sme Pána.“ (Jn 20,25) Tomáš v posledných hodinách vo svojom vnútri rieši mnoho otázok. Tri roky v škole Ježiša bol svedkom udalostí, na ktoré sa nedá zabudnúť. Počul slová, ktoré vyvolávajú boj v jeho srdci, mysli.
Kto sa čuduje jeho slovám? „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím!“ (Jn 20,25) Kladie si podmienky. Sú správne? Na mieste? Potrebné?
O osem dní je Tomáš s učeníkmi. Dvere sú zatvorené, a vidí Ježiša pred sebou hovoriť: „Pokoj vám!“ (Jn 20,26-27) Potom povedal Tomášovi presne o jeho podmienkach a ešte povie: „A nebuď neveriaci, ale veriaci.“ (Jn 20,27) Pri tomto stretnutí, kde Tomáš upúšťa od svojich podmienok, napokon volá: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28) Ježiš tu povedal slová, ktoré sa dotýkajú nás, ako aj všetkých ľudí do konca čias: „Tomáš, uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ (Jn 20,29)

Kedysi Ježiš povedal, že prví budú poslednými a poslední prvými. Zdá sa, že sa splnili na Tomášovi. A čo my? Nepatríme aj my k tým, čo vedia o Bohu a učení Ježiša Krista veľa? Od narodenia žijeme v kresťanskom prostredí a ešte môžeme o sebe povedať, že máme otázniky okolo svojej viery? Chce niekto povedať, že Tomáš mal uveriť apoštolom, keď mu oznámili: „Videli sme Pána.“ (Jn 20,25) Tomáš sa musel stretnúť s Kristom, aby sme si uvedomili a prijali Ježišove slová, ktoré sa bytostne dotýkajú aj nás: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ (Jn 20,29)
Stretnutie Tomáša so zmŕtvychvstalým Ježišom prijmime ako dar aj pre nás. Svedectvo tých, čo sa so zmŕtvychvstalým Kristom stretli, je potrebné prijať ako dar. Najmä svedectvo zo Svätého písma. Veriť znamená aj to, že sme uverili svedkom Kristovho zmŕtvychvstania. Dnes vieme, že viera nie sú len vedomosti o Bohu. Mnohí majú prečítané Sväté písmo, preštudované učenie Cirkvi, a neveria. Ani ten, kto chodí do kostola, ešte nemusí byť veriaci.
Veriť znamená prijať a osvojiť si informácie od tých, ktorí nám ich sprostredkúvajú, aby v nás mohla vzniknúť vlastná viera ako sila. Prijať za svoje to, o čom sa priamo nemôžeme zmyslami presvedčiť, si vyžaduje prijať svedkov, ich skúsenosť ako dar, spojivo medzi naším ľudským a Božím životom. Apoštol sv. Ján nás učí: „Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.“ (Jn 20,30-31) Áno, potrebné je, aby sme poznávali učenie, ktoré nám Boh cez prorokov, svätopiscov a najmä cez Ježiša Krista oznámil, čo máme vo Svätom písme, ktorého prvým autorom je Duch Svätý. Aby sme poznali a prijali tradíciu Cirkvi, ktorú máme rovnako za základ našej viery. Najpotrebnejšie je, aby sme primerane svojím životom dali odpoveď na zjavené pravdy. Máme poznať a prijať jediného a pravého Boha a toho, ktorého Boh poslal, Ježiša Krista. Vtedy právom môžeme hovoriť, že veríme. Viera nás uvádza do života, ktorý prijímame ako dar. Keď žijeme s Kristom, to je naša najvýhodnejšia odpoveď na prijatý dar. Preto máme dať takú odpoveď Bohu, akú svojím rozumom a slobodnou vôľou sme schopní dať.

Slová zmŕtvychvstalého Ježiša „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20,29) sú výzvou k novému životu. Čakať a dožadovať sa znamení, divov, zázrakov mám neprislúcha. Rovnako nám nejde len o skvalitnenie prirodzeného života, čiže žiť len ako dobrí ľudia. V podobenstve o boháčovi a Lazárovi si uvedomujeme Ježišove slová, ktoré povedal Abrahám boháčovi, keď ho prosil, aby Lazára poslal k jeho piatim bratom, aby ich napomenul. Prízvukuje: „Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.“ (Lk 16,29) Tomášovi ďakujme, že bojoval o svoj vzťah k Ježišovi. Pretože aj nám Ježiš v odpovedi poukazuje, že ak chceme byť “blahoslavení“ – “šťastní“, je správne uveriť, aj keď musíme bojovať nielen so svojimi zmyslami.

V kancelárii sú všetky ženy “veriace“. Pracujú spolu už viac rokov, a preto poznajú sa navzájom a rovnako ich rodinné zázemie, skrytý i verejný život. V pondelok preberú i homílie svojich kňazov. Už viackrát padli poznámky typu: Kňazi by sa nemali opakovať; viac by sa mali pripraviť; mali by radšej rozprávať kratšie, konkrétnejšie a podobne. Niekedy sú veľmi “múdre, chytré, všetko vedia“.
Jana, jedna z nich, ktorá už dva roky nebola na spoveď, raz poznamená: „Viete, že mám ťažkosti vo viere. Dnes viem, že kňaz mal pravdu, keď mi po druhom potrate dával rozhrešenie a okrem iného ma upozornil, že môj hriech môže spôsobiť, že prestanem byť šťastná vo svojom živote. Bez Boha sa žije oveľa ťažšie. Vy ste po veľkonočnej spovedi a vidím, že nie ste šťastné. Kde je chyba? Kritizujete, ohovárate, posudzujete a ani si neuvedomujete, že ja bojujem vo svojej duši. Už aj ja pôjdem na spoveď, ale jedno viem, že každý hriech je nešťastie pre človeka. Veriť znamená prijať Boha so všetkými nárokmi a požiadavkami a vždy dať Bohu tú najlepšiu odpoveď.“

Mnohí bojujeme rôznym spôsobom o vieru. Konvertiti prichádzajú na rôznych miestach, za rôznych okolností k viere. V jednom sa zhodujú: viera si vyžaduje dať Bohu všetko. Bohu dôverovať viac ako sebe. Boha viac milovať ako seba. Prijať Boha ako svoju životnú cestu, jedinú pravdu a jeho mať za cieľ svojho života. Čokoľvek iné nie je zárukou pravej viery. A tu máme odpoveď, prečo viera niektorých je taká, aká je. Zvyková, tradičná, sviatočná, a predsa neuspokojivá, neobohacuje, skôr naopak.
Je čas využiť veľkonočné obdobie na skutočné stretnutie sa s Ježišom a prijať ho ako Tomáš za svojho Pána a Boha.

Vieru môže stratiť aj kňaz. Je správne, aby sme svojím životom jeden druhého povzbudzovali vo viere. Často ďakujme za dar viery. A keď prídu na nás ťažkosti vo viere, nezabúdajme na slová zo začiatku svätej omše: „Preto prosím blahoslavenú Máriu, vždy Pannu, všetkých anjelov a svätých, i vás bratia a sestry, modlite sa za mňa k Pánu Bohu nášmu.“

Amen.