Druhá veľkonočná nedeľa

Ako dosiahnuť vieru.

Malé deti sa pripravovali na prvé sväté prijímanie. Strýko jedného chlapca sa svojho synovca opýtal: „Ako môžeš veriť, že existuje Boh, keď si ho nikdy nevidel?“ Malý chlapček sa zháčil, pozrel sa na strýka a tiež mu dal otázku: „Ako môžeš veriť, že máš rozum, keď si ho tiež nikdy nevidel?“

Bratia v Kristu, pri čítaní dnešného evanjelia sa nám predstavuje podobná udalosť. Počuli sme slová: neuverím, pokiaľ neuvidím a nevložím prst, pokiaľ nevložím ruku. No potom, keď sa zjaví zmŕtvychvstalý Ježiš, splní tieto apoštolove podmienky a hovorí mu: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20,29).

Apoštol, o ktorom je reč, je Tomáš. Tomáš, ktorý nakoniec uznáva, Ježiš vstal z mŕtvych a vyhlasuje ho za svojho Boha a Pána. Po tomto vyznaní Ježiš mierne pokarhal Tomáša, za mylné presvedčenie o tom, že zmyslové poznanie je istejšie ako poznanie z milosti. Tomáš totiž chcel určovať podmienky viery, hoci nežiadal o nič viac, ako sa dostalo ostatným apoštolom pri ich prvom stretnutí so vzkrieseným Pánom. Ako pôsobila milosť na to, že Tomáš uveril, nevieme. Zdá sa, že veľkým nástrojom milosti bol pre apoštola zážitok. Videl Pána s jeho ranami. Ježiš sa nezjavil ako nejaký víťazný triumfátor. Ale ako Baránok, ktorý niesol na svojom tele znamenia svätej obety kríža pre nás. Ježiš ukrižovaný a vzkriesený bol pre Tomáša neprehliadnuteľným znamením, že Boh je milosrdný a mocný.
Viera je Boží dar, nadprirodzená čnosť, ktorú vlieva Boh. Aby sa mohla táto viera vzbudiť, je potrebná predchádzajúca a pomáhajúca Božia milosť a vnútorná pomoc Ducha Svätého, ktorý pohne srdce a obráti ho k Bohu. Otvorí oči mysle a dá všetkým pocit šťastia zo súhlasu s pravdou a z viery v pravdu. Čiže viera nie je dedukcia z ľudských úsudkov, no na druhej strane nie je možné vysvetliť začiatok viery bez rozumu. Je teda dôležité, aby sa prístup k viere hľadal odstránením náboženskej nevedomosti štúdiom, odstránením predsudkov a nejasností, prehĺbením pojmov a poznatkov z Božieho posolstva, predovšetkým v súvislosti so všetkými zjavenými pravdami. Je teda rozdiel medzi začiatkom viery a jej prameňom. Prameňom, ktorým je Božia milosť darovaná bez zásluhy na dôvere v Božie zjavenie, v Božiu múdrosť, v Božiu dobrotu a moc. Túto milosť dá Boh všetkým, ktorí úprimne hľadajú.

Zo skúsenosti vieme, že človek môže vedieť veľa o Pánu Ježišovi, a predsa ešte nemusí mať vieru. Vieru, ktorá v kresťanskom zmysle nie je viera niečomu, alebo na niečo, ale je to viera predovšetkým niekomu. Viera Bohu. A musí to byť i viera človeku. Tomášovi hovorili apoštoli o tom, že videli a boli s Pánom, ale on im neveril. A tak sa musel stretnúť s ním sám. Toto Tomášovo stretnutie so vzkrieseným Ježišom je aj mimoriadny dar. Svedectvo ľudí, ktorí sa stretli s Ježišom a ktorým sa zjavil vzkriesený Ježiš, je prítomné vo Svätom písme a vo viere Cirkvi. Je teda sprístupnené všetkým generáciám, ktoré žijú po Ježišovom účinkovaní na tejto zemi. Nejde tu o to, aby som vedel všetko o Pánu Ježišovi, aby som poznal všetky jeho slová, jeho skutky. Ide tu o to, aby som mal toľko poznatkov, a tak uveril tým, ktorí mi ich dávajú, aby mohla vzniknúť moja viera. Ona bude niesť môj život, ako spojnica medzi mojím človečenstvom a Božím životom. Tým Božím životom, ktorý mi daroval Boh skrze Ježiša Krista. Čiže ide tu aj o život. No nie o život hocijaký, ale o život Boží. Život, v ktorom čo verím, to svojimi skutkami aj dokazujem. Ním za dar viery Bohu ďakujem a blížnemu k jeho dosiahnutiu pomáham. Tento život má veľa skúšok, kde môžeme svoju vieru stratiť alebo podkopať jej základy. Môžeme pomocou nich aj rásť vo viere. Preto snažme sa stále viac a viac o ňu starať, ďalším štúdiom, modlitbou a prijímaním sviatostí, ktoré sú hlavnými zdrojmi Božej milosti tak potrebnej k viere. Nezabudnime ani na to, že Pán Ježiš povedal aj o ďalšom šírení viery medzi ostatných. Aby sme boli pravými svedkami viery. Lebo Boh dá milosť potrebnú k viere, len či ju ten dotyčný pocíti cez naše slová, cez naše skutky, cez naše postoje. Preto buďme zodpovední voči nášmu poslaniu a vďační Bohu za vieru aj tým, že ju budeme podávať ďalej. Veď ani apoštoli si nenechali vieru pre seba, ale hlásali to, čo im Ježiš povedal. Svojimi slovami a skutkami hlásali, aký je to život spojený s vierou. Aký je to život, v ktorom niet viery v Boha, niet viery vo vzkrieseného Ježiša Krista. Apoštoli nielen učili vo viere, nielen žili vo viere, ale svojou mučeníckou smrťou aj potvrdili svoju vieru.

Bratia a sestry v Kristu!

Jedna stará legenda hovorí: Pred mnohými rokmi žil v čínskych horách človek, ktorý sa volal Yu Gung, čo v našej reči znamená „smiešny starec“. Tohto starčeka trápila len jedna jediná starosť ako odstrániť spred dverí svojho domu tu mohutnú horu, ktorá mu bránila vo výhľade a zacláňala mu slnečný jas. Po dlhšej meditácii sa rozhodol, že ju bude spolu so svojimi synmi prenášať lopatou na iné miesto. I dali sa do práce. Keď sa o tomto čudnom predsavzatí dozvedel starec menom Dži Sou, čiže „múdry vek“, vysmial ich a dal im ironické ponaučenie: „Iba blázon sa môže podujať na takúto šialenú prácu. Veď je nemožné, aby niekoľko ľudí prenieslo takú mohutnú horu na iné miesto.“ Yu Gung prerušil na chvíľu prácu, vystrel chrbát, obrátil pohľad k slnku a spokojne povedal tieto slová: „Keď ja umriem, ostanú tu moje deti, keď umrú deti, zostanú tu ich deti a takto sa budú meniť pokolenia v stálom kolobehu. Táto hora je naozaj vysoká, ale nie je schopná stať sa ešte vyššou. Naopak, bude o toľko nižšia, o koľko ju my znížime našou každodennou prácou. Prečo by sme to teda nemali robiť?“ Utrel si pot z čela, chytil mocne do rúk lopatu a ďalej bez tieňa pesimizmu deň čo deň prenášal horu, ktorá mu zavadzala. Takýto postoj „smiešneho starca“ dojal Vládcu a jedného dňa poslal na zem svojich nebeských pomocníkov, aby preniesli tú mohutnú horu, s ktorou sa roky pasoval obdivuhodný starec.

Aj každý jeden z nás má takúto horu pred sebou. Táto hora zacláňa nášmu pohľadu na Pána Boha, zacláňa našej viere Bohu. Prečo? Lebo túto horu tvoria naše nedokonalosti, naše nevedomosti, naše hriechy. A my, keď chceme mať pred sebou jasný pohľad iba na Boha, ktorého jas trochu preráža cez túto horu, musíme ju prenášať. Ako? Začneme ju každý deň pomaly prenášať svojimi skutkami lásky, svojou modlitbou, spoznávaním právd a konaním pokánia za svoje hriechy. Aj k nám môže prísť nejaký človek, ktorý nám povie, že je to bláznovstvo. Veď človek je tak nedokonalý, že niekedy viac hreší ako sa kajá. Alebo môže oponovať tým, že človek nemá šancu byť dokonalý na tomto svete. Má pravdu, ale človek tu nie je sám, má bratov a sestry, ktorí mu pomôžu, a predovšetkým má brata, zmŕtvychvstalého Ježiša Krista. On nám ukázal spôsob prenášania hory a stále nám ju pomáha prenášať. Či už generáciám pred nami, našej generácii, ale i tým, ktoré budú nasledovať po nás. Cez sviatosti, ktoré nám ustanovil, najmä sviatosť zmierenia a Eucharistie.

Bratia v Kristu! V tento veľkonočný čas obracajme sa na zmŕtvychvstalého Ježiša Krista, aby sme vždy verili, lebo viera hory prenáša. Pane Ježišu, ty si Tomášovi povedal: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Daj nám silu veriť v tvoju nekonečnú lásku, v tvoje milosrdenstvo, a daj nám silu aj navzájom si pomáhať k tejto viere.

Amen.