Nanebovstúpenie Pána

Nanebovstúpením Pána začína misijná činnosť Cirkvi.

Všimli sme si ich už všetci. Svoje presvedčenie a vieru skutočne žijú. Verejne sa hlásia, vyznávajú to, čo v srdci cítia, čo zažili, poznali. Nie sú to sektári, aj keď od nich sa môžeme často učiť apoštolovať. Nie sú to len členovia cirkevných hnutí, rehoľných spoločenstiev, či kňazi. Koľko je v našom okolí mladých i starých laikov, ktorí primerane svojim možnostiam a okolnostiam hlásajú evanjelium.
O svojom kostolníkovi povie kňaz: Je moja pravá ruka. Vždy včas, verne, svedomito a čestne riadi veci nielen v kostole. A keď má farnosť organistu, ktorému srdce žije liturgiou vo farnosti, ako sa jeho pričinením farnosť príjemne cíti v kostole. Najmä ženy vedia, koľko času a námahy strávia upratovaním. V našom okolí sú ľudia, ktorí sa starajú nielen o čistotu kostola, aby všetko fungovalo, bolo pekné, upravené, a nečakajú na poďakovanie, ľudskú chválu. Iní bez prosenia sú lektormi, žalmistami, miništrantmi, robia nástenky, venujú sa mládeži, chorým, ochotne pomôžu pri organizovaní vecí a podujatí.
Títo bratia a sestry nielen poznajú právo a povinnosť kresťana hlásať evanjelium, ale svojím životom to aj dokazujú.

Ježiš pred svojím nanebovstúpením povedal: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ (Mk 16,15)

Slávnosť nanebovstúpenia Pána nám pripomína, že sme údmi, členmi misijnej Cirkvi. Kristus pred svojím nanebovstúpením vyzýva pokračovať v jeho diele.
Tri roky Ježiš slovami i skutkami učil apoštolov a zástupy. Po svojom zmŕtvychvstaní sa 40 dní ešte zjavuje učeníkom a poúča ich, dopĺňa, poveruje úlohami a povinnosťami. Zvlášť prikazuje, aby v Jeruzaleme čakali na príchod Ducha Svätého. Apoštoli si začali uvedomovať, že majú byť svedkami učenia, smrti a zmŕtvychvstania Pána Ježiša. Ježišova misia na zemi sa nanebovstúpením končí. Apoštoli ešte neprijali Ducha Svätého. A predsa viac spoznávajú, že začína ich misia. Ježišove slová „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16,15), sú predzvesťou novej éry, ktorá začne, keď prijmú ohláseného Ducha Svätého v Jeruzaleme.
Nanebovstúpenie Pána Ježiša nechápeme ako koniec jeho diela. Ježiš o Otcovi povedal: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ (Jn 5,17) Ježiš viackrát vyzval pracovať, čo dnes po zoslaní Ducha Svätého chápeme ako výzvu osobnej zaangažovanosti na evanjelizácii sveta, keď povedal v podobenstve o dvoch synoch: „Syn môj, choď dnes pracovať do mojej vinice“ (Mt 21,28). Jeden povedal: „Nechce sa mi. «No potom to oľutoval a šiel.» Druhý povedal: «Idem!» Ale nešiel.“ (Mt 21, 30) Udalosť, ktorá sa do konca čias bude opakovať.
Aj pri nanebovstúpení zmŕtvychvstalý Pán Ježiš stále “pracuje“. Kresťan ani dnes, keď si pripomíname nanebovstúpenie Pána, nemá “hľadieť do neba“, ale má spolupracovať s Duchom Svätým na diele, ku ktorému je povolaný.
Ježiš nie je preč. Je medzi nami. Nie iba pod spôsobom chleba a vína a v Božom slove. Duch Svätý, ktorého prikázal apoštolom čakať v Jeruzaleme, nám pomáha a náš život, slová, skutky potvrdzuje znameniami. Ježiš svojich nazýva “svedkami“ (porov. Lk 24,48). Tých, ktorých si už získal, posiela ako svedkov do sveta. Kresťan nemá dar viery len pre seba. Dar poznania, že je Božím dieťaťom, má povinnosť a právo odovzdať ďalším. Šírenie evanjelia, učenia Ježiša Krista sa preto nezastaví až do druhého príchodu Ježiša na zem, keď príde ako Sudca. Náš čas je dnes a tu. Podobenstvo o práci vo vinici sa realizuje. Aj my počujeme: „Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.“ (Mt 20,4) Náš život je vysadená vinica, ktorú sme od Boha dostali do prenájmu. Aj o nás platia slová: „Prenajal ju vinohradníkom a odcestoval.“ (Mt 21,33)
Slávnosť Nanebovstúpenia Pána na štyridsiaty deň po zmŕtvychvstaní a desať dní pred zostúpením Ducha Svätého nie je čas nečinnosti, nič nerobenia. Len si máme uvedomiť Ježišove slová: „A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“ (Mk 16,17-18) Boh sa sám postará o tých, ktorí svojím životom budú dosvedčovať to, čo uverili.

Spôsob reči, zmýšľanie a skutky hovoria, akí sme kresťania. Kresťania nežijú pre časnosť, pretože žijú pre večnosť. Nesmieme žiť ako chromý muž v Betsaide, žalujúc sa, že niet nikoho, kto by nás priviedol k prameňu uzdravenia.
Modlitba Apoštolského vyznania viery v slovách: „Vstúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych. Verím v Ducha Svätého…“ hovoria, že nie sme opustení a ponechaní sami na seba. Ježiš sa vrátil k Otcovi do prameňa svojho života. Ako Syn – Slovo rodí sa z Otca „pred všetkými vekmi“ a ako Vtelené Slovo začína svoju životnú cestu v lone Panny. Je to životná cesta trpiaceho človeka, ktorá sa premení na krížovú cestu a končí v hrobe, ale iba na chvíľu. Ježiš zvíťazil nad smrťou. Jeho zmŕtvychvstanie pokračuje nanebovstúpením, vstupom do iného sveta, kde už niet bolestí, žiaľu, nárekov či lúčenia. Odišiel k Otcovi, ale my nie sme opustení. Veríme v jeho slová: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov… Idem vám pripraviť miesto… zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ (Jn 13,2-3) Ak si niekedy máme pri sv. omši viac uvedomiť a prežiť slová „hore srdcia“, tak je to dnes. Naša vlasť je v nebesiach. A preto Ježišove slová: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16,15) prijímame za svoje.

Nechceme blúdiť životom, strácať čas, ako hovorí príbeh o mníchoch.
Tí vyčítali v starých knihách, že kdesi na konci sveta je miesto, kde sa zem dotýka neba. Rozhodli sa nájsť toto miesto. Museli pritom podstúpiť mnoho útrap, zriecť sa veľa vecí, prekonať ťažkosti, nepríjemnosti, strach, rozmary počasia i ľudí. Túžba, že tam na tom mieste ich čaká Boh, ich pobádala vpred. Koľkokrát snívali, že bude stačiť prejsť bránou! Tak sa predsa písalo na starých pergamenoch. Napokon po rokoch, unavení, na konci života a síl našli to, čo hľadali: dvere do neba. Zaklopali. Natešení, plní očakávania, vzrušení srdcom vstúpili. Onemeli. Spoznali, že sú v kláštore, ktorý kedysi pred rokmi opustili, keď sa vybrali do sveta hľadať miesto, kde sa zem dotýka neba.

Poznáme svoje práva i povinnosti a práve príbeh nám pripomína, že tu a dnes, za týchto okolností a nikde inde, a nie inokedy máme Bohom určené miesto. Keď plníme svoje povinnosti a obohacujeme sa svojimi právami, vtedy sme svedkami, kde sa zem dotýka neba. Život na zemi žitý v intenciách Boha, ktoré na každého z nás právom kladie, je život, o ktorom povieme, že je predsieňou neba.

Naše svedectvo života potrebuje Boh, aby nás odmenil ako spravodlivý Sudca. Naše svedectvo potrebujú naši blížni, pretože vtedy im dokazujeme svoju pravú lásku. Máme urobiť všetko preto, aby sme vo svojom okolí videli dostatočne jasne svedectvá viery, nádeje a lásky svojich bratov a sestier, svedkov Ježiša Krista. Vtedy na Ježišove slová: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16,15) pred odchodom k Otcovi dávame najlepšiu odpoveď.

Amen.