Nanebovstúpenie Pána

Nanebovstúpenie Pána Ježiša je nádejou na prísľub Ducha Svätého.

Chlapec z mesta prvýkrát navštívil svojho bratanca, ktorý žil na dedine. Jeho rodina vlastnila malú poľnohospodársku farmu. Pre tohto chlapca bolo všetko nové a zaujímavé. Nikdy napríklad nevidel zblízka pole pšenice pripravenej na žatvu. Všimol si, že niektoré klasy stoja rovno, iné zasa sú ohnuté k zemi. Povedal svojmu bratancovi: "Hádam, že tie, ktoré stoja rovno, sú tie najlepšie, že?" Bratanec sa s pochopením usmial. Odtrhol jeden klas, ktorý stál rovno a jeden klas, ktorý bol takmer úplne ohnutý k zemi. Rozmrvil v dlani aj jeden, aj druhý. Okamžite bolo zrejmé, že dobrú úrodu sľuboval klas, ktorý sa takmer dotýkal zeme.

Slová evanjelistu sv. Marka: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu...“ (Mk 16,15), po ktorých Ježiš „bol vzatý do neba a zasadol po pravici Boha“ (Mk 16,19), stali sa zárukou dobrej úrody.

Nanebovstúpením pozemská existencia Pána Ježiša končí. Nebo ako symbol Božej domoviny pozná väčšina náboženstiev. Židia, kresťania i mohamedáni veria, že nebo je konečnou vlasťou ľudí, kde prichádzame po smrti a kde pokračujeme v novom živote, o ktorom sv. Pavol napísal: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2,9).
Od zmŕtvychvstania Pána prešlo štyridsať dní. Za ten čas Ježiš pri stretnutiach s učeníkmi, ale aj inými svedkami jeho zmŕtvychvstania dokončil svoje poslanie na zemi. Rozlúčka Pána Ježiša s apoštolmi pred jeho nanebovstúpením je podľa prísľubu Krista veľkou nádejou. Ježiš povedal: „Odchádzam a prídem k vám. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi“ (Jn 14,28). Ježiš za svojho života v prirodzenosti človeka neprestal byť Bohom, mal aj prirodzenosť božskú.
Nanebovstúpenie patrí ešte k veľkonočným sviatkom. Ježiš svojím zmŕtvychvstaním dokázal, že je skutočne Boh a Pán dejín, je ten, ktorého si Otec posadil po svojej pravici. Nanebovstúpením Pána Ježiša dostala naša ľudská prirodzenosť prísľub najvyššej odmeny, akú môže získať človek. Po návrate k Otcovi, kde Ježiša prebýva ako ozajstný človek u Otca, napĺňa sa Ježišov prísľub, že aj my sa po smrti zapojíme do života trojjediného Boha. Prísľub, že budeme vidieť Boha z tváre do tváre (porov. Zjv 22,4), sa stáva realitou, že človek je povolaný nielen byť u Boha, ale v Bohu, tak ako Ježiš je nielen u Otca, ale v ňom a s ním, budeme aj my, čo budeme odmenení za vernosť Bohu na zemi.
Ježiš životom človeka na zemi po svojom návrate k Otcovi nám pomohol priblížiť to, čo nás čaká, čo Ježiš prisľúbil. Teraz Boha nemôžeme vidieť telesnými očami, a tak ako je Ježiš dnes medzi nami prítomný tajomným spôsobom, budeme vidieť Boha. Tak ako veríme v skrytú, vnútornú prítomnosť Vzkrieseného, veríme, že vzkriesený Ježiš nás nielen neopustil a nezanechal ako siroty, ale v Duchu Svätom sa nám ešte viac priblížil. Necítime sa ochudobnení od kresťanov, ktorí ho videli na vlastné oči a dotýkali sa ho vlastnými rukami, pretože máme prísľub pravdy. Ten je príčinou našej najväčšej radosti. Dnes prítomnosť Ježiša ako blížneho preto cítime viac ako predtým. Skrze Cirkev sa nám dostáva potrebných darov k viere.

Nanebovstúpenie Pána Ježiša nám prináša radosť. Spoznávame viac Boha. Máme radostnejší pohľad na neho.

Príde osemdesiatročný holohlavý dedko k zrkadlu, obdivuje sa sprava i zľava a nakoniec povie: „Mám osemdesiat rokov a ani jediný sivý vlas na hlave.“

Pointa každého vtipu spočíva v tom, že vyhrotí situáciu do nečakaného, priam absurdného kontextu. Život prináša takéto situácie. Je na nás, aby sme nachádzali dôvody radovať sa. „Humor je vážna vec a komici sú tí najvážnejší ľudia,“ hovorí aforizmus. Kým všetci navôkol sa smejú, oni si uchovávajú odosobnený, takmer ľahostajný výraz človeka nad vecou.
Tak nejako si môžeme predstaviť aj Pána Boha. Skôr vážneho, ako s veselými iskričkami v očiach. Skôr slávnostne dôstojného, ako dobrácky prívetivého. Predsa ten, myslíme si, ktorý pozná hĺbky života, ktorý videl hrôzu zla a stál zoči-voči démonickosti utrpenia, či sa nemôže smiať?
Ak sa potrebujeme priblížiť Bohu trochu viac, potrebujeme sa ponoriť ešte hlbšie, aby sme pochopili, že utrpenie nemá posledné slovo. Že práve smiech nám pomáha prekonávať s jasnou mysľou nástrahy osudu. Práve smiech nás oddeľuje od ríše zvierat, ktoré sa nevedia smiať. Potrebujeme zísť ešte nižšie, aby sme prišli do miest, kde sídli Boh, ktorý sa smeje z človeka, čo sa pri svojej nepatrnosti často tvári tak dôležito. Boha, ktorý sa smeje sebaistote hriešnikov, čo sa vo svojej pýche nazdávajú, že všetko majú pevne v rukách. V Knihe žalmov čítame: „Ten, čo na nebesiach prebýva, sa im vysmieva; Pán ich privedie na posmech“ (Ž 2,4).
Predstavme si, ako sa matka smeje nad prvými ťarbavými krôčikmi svojho dieťaťa, tak sa smeje aj Boh bezstarostným smiechom neohrozenosti nad zmätkami tohto sveta, ktoré si človek sám vyrába.

Je správne, že veríme v Boha, ktorý nielen trpí, ale aj sa teší spolu s nami. Vieme, že svätci, ktorí mali k Bohu blízko, a pritom ich život bol ťažký, týchto ľudí často charakterizuje radosť a humor.

Sv. František si spieva o bratovi Slnku a sestre Lune. Sv. Filip mnohých pobavil svojimi anekdotami. Sv. Don Bosko svojimi kúzlami a šibalstvami. Sv. František Saleský výrokom, že „smutný svätý je smutný svätý“. Sv. pápež Ján XXIII. sa smial zo svojej obezity.

Je čas zmeniť sa a tešiť sa z priateľstva s tým, ktorý odchádza, ale ktorý dáva prísľub, že nám ide pripraviť miesto, že sa vráti, aby sme boli tam, kde je On. Čo je našich aj osemdesiat rokov? Aj keď je to často nie iba úsmev, ale aj bolesť, utrpenia, rozlúčky... Ježiš nám ponúka nádej.

Keď bratranec chlapca presvedčil, že bohatý, dozretý klas pšenice sa musí zohýbať k zemi a je to čas radovať sa, pretože prichádza čas žatvy. Aj nás Ježiš počas veľkonočného obdobia za štyridsať dní presviedčal a je dobré, keď sme sa presvedčiť dali, že Ježišovo nanebovstúpenie vyznieva v náš prospech. Ďakujme za to Bohu. Zvelebujme Boha. Žime v nádeji, verne tomu, čo nás Ježiš naučil.

Amen.