Štvrtá veľkonočná nedeľa

Nezabúdajme prosiť Ježiša, Dobrého pastiera, za našich duchovných otcov a o nové povolania.

Zaiste každé povolanie a zamestnanie, ktoré je v zhode s vôľou Božou, je krásne a užitočné. Dnešná nedeľa má prívlastok Nedeľa Dobrého pastiera. Bolo by chybou, keby sme idealizovali kňazstvo. Doba, v ktorej žijeme, už nemá ten vzťah ku kňazovi, ako tomu bolo v minulosti; stačilo v rozhovore povedať, že to povedal kňaz, alebo to je kňaz. Mnohé sa zmenilo. Jedno zostáva. Kňaz aj prijatím sviatosti kňazstva zostáva človekom so svojimi prednosťami, ale i nedostatkami, ktoré prijal, zdedil, ale i nadobudol. Prijatím sviatosti kňazstva kňaz si uvedomujeme milosť, dar, sviatosti.
Je zaujímavé sledovať cesty, ktorými si Boh vedie muža ku kňazstvu, ale i v kňazstve. Najmä v spojení s poslaním kňaza – pastiera duší.
Svätý Tomáš Becket je toho dôkazom. Pochádza z rodiny obchodníka. Na tú dobu sa mu dostalo vysokého vzdelania, ale i postavenia. Ako 37-ročného si ho anglicky kráľ Hendrich II. vyvolí za kancelára a osobného poradcu. Udelí mu titul lorda. Becket má veľký vplyv na kráľa, ktorý ho vymenoval dokonca za arcibiskupa v Canterburi s tým, že získa silnejší vplyv nad Cirkvou. Tomáš Becket tušil, čo bude nasledovať. Nemal radosť zo svojho menovania. Dňom svätenia sa Tomáš zmenil. Nielenže zmenil šaty, keď zamenil nádheru za mníšske šaty, ale i život. Keď predtým háji záujmy kráľa proti Cirkvi, po prijatí svätenia si uvedomuje svoju zodpovednosť; musí zmeniť aj postoj ku svetskej moci. Konflikt bol nevyhnutý medzi ním a kráľom. Ako končí jeden z najväčších pastierov Cirkvi v Anglicku? 29. decembra 1170 dôverníci kráľa zavraždili Becketa priamo pri oltári v Canterburskej katedrále. Nepochybujeme, že bola to milosť Božia, ktorej sa vzdelaný Becket neprotivil, aby prijal svätenie na biskupa.
Dnes si kňaz, i ten čo chce byť kňazom, pripomína, čo to znamená spolupracovať s Bohom a byť “dobrým pastierom“. A rovnako je to dnes oslovenie pre všetkých, čo prichádzajú do styku s povolaním a poslaním kňaza, aby si uvedomili, že sviatosť kňazstva je dar, ktorý udeľuje Boh, ktorý dáva jasné poslanie, ktoré musí byť zrealizované. Pred očami máme vzor pastiera duší všetkých čias, Ježiša.

Ježiš o sebe povedal: „Ja som dobrý pastier“ (Jn 10,11).

Obraz pastiera je známy. Ježiš ním poukazuje na pravdu svojej misie. V Starom zákone na viacerých miestach je vyvolený ľud prirovnávaný k ovciam, národ ku košiaru a králi i kňazi a vodcovia národa k pastierom. Izaiáš prorok rozpráva o dobrote Boha k svojmu ľudu a používa obraz, ako sa stará pastier o svoje ovečky, keď napísal: „Ako pastier pasie svoje stádo, do náručia berie, baránky do lona dvíha, tie, čo pridájajú, vodí“ (Iz 40,11). Cez proroka Ezechiela Boh hovorí: „Hľa, ja sám hľadať budem ovce svoje a navštívim ich. Ako si pastier navštívi stádo, keď je uprostred roztratených svojich oviec, tak navštívim ovce svoje a vyslobodím ich z každého miesta, na ktoré boli zahnané v oblačný a hmlistý deň“ (Ez 34,12). Hmlou sa myslí nielen vtedajšie rozdelenie kráľovstva, ale každá udalosť, ktorá bola, je a bude proti vôli Božej. Židia poznali slová žalmu: „Dávida si vyhliadol za svojho služobníka, vzal si ho od ovčieho košiara, odviedol ho od oviec s jahňatami, aby bol pastierom vyvoleného ľudu, Izraela, jeho dedičstva. A on ich pásol so šľachetným srdcom, viedol ich skúsenou rukou“ (Ž 77,70-72). Nie vždy boli pastieri skutočnými pastiermi. Boli i nehodní a aj takí, čo boli pohoršením pre ľudí. Boh sám, napríklad cez proroka Ezechiela hovorí, že sám sa stane pastierom svojho ľudu, že sám bude zhromažďovať svoje ovce a sám sa bude o ne starať. Predpoveď sa plní na Kristovi. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu Christus Dominus – o pastorálnej službe biskupov, ako i Presbyterorum Ordinis – o kňazskom účinkovaní a živote, tiež aj Optatam totius – o kňazskej výchove, ale i v iných dokumentoch sa hovorí o Cirkvi ako o ovčinci, ktorý má jedinú bránu a ňou je Kristus. Pripomína i smrť Krista: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce“ (Jn 10,11).
To, že nás Boh prirovnáva k ovciam, necítime ako urážku. Prirovnanie je veľmi krásne, jemné a obsahuje pravdu a krásu, ktoré svoje naplnenie a cieľ nachádza v účasti na Božom kráľovstve. Ježiš nám vysvetlil aj iné tajomstvá, ktoré priam šokujú. Ježiš o nás povedal: „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15,14-15). Ježiš nám prejavil svoju dôveru. To nie je len dôvera ku kňazom, ale ku všetkým, čo sme uverili v božstvo Krista. Dnešná nedeľa je reflexiou nad kňazským a rehoľným povolaním. Mýli sa ten, kto by povedal, že to je len vec kňazov, rehoľníkov a tých, čo sa na tento stav pripravujú. To nie je len vecou kňazov, ich rodín či sympatií, ale je to vec každého človeka, ktorý prijal krst.
Nedostatok povolaní je jasným znamením nedostatočného duchovného života každého z nás. Nemodlíme sa za nové povolania. Rodičia majú jedno, dve deti a boja sa, aby im nepovedalo, že sa chce na celý život obetovať Bohu. Aké nízke poznámky počuť z úst “kresťanov“ rôzneho veku, postavenia, pohlavia na duchovný stav. Kto sa tohto stavu zastane?
Hľa, ako si Boh poslúži, ako sa rodia povolania: Vo farnosti pôsobil starší kňaz. Jeho vystupovanie bolo tiché, nenápadné a nieslo aj určité známky staroby človeka. Deti čakajúce na náboženstvo robili krik. Kto si to odniesol? Kňaz. Mladá učiteľka mu to častejšie dala pocítiť. Vo svojej horlivosti si neuvedomila, že kňaz je starší, ako jej starý otec. Ona videla len svoju kariéru. Často namiesto toho, aby vysvetľovala látku, utierala si ústa o Cirkev, o starého duchovného otca farnosti. Čo ten mohol? Do farnosti prišiel z väzenia, ale o tom nerozprával. Nemohol. Biskup ho prosil, aby pracoval, koľko len vládze. Ak odíde, nemá tam koho dať. Kňaz mal právo na odpočinok. A aká reakcia po rokoch? Z farnosti je skoro desať kňazských a rehoľných povolaní. A pani učiteľka? Keď sa nesmie zle hovoriť, tak radšej dnes o nej pomlčme a modlime sa za spásu jej duše.
Modlime sa za nové povolania. Tešme sa, že niekto z nášho okolia pocítil toto volanie, dar duchovného života. Svet trpí nedostatkom povolaní. Prečo to Boh dopustí? Nie je to aj naša záležitosť? Ako prosíme? Prosíme vôbec? Či aj o nás neplatia slová; akých kňazov a koľko si vyprosíte, takých a toľkých máte!? Áno, na bielom je vždy vidieť hoci len malý fľak. Na čiernom ten fľak, aj keď je nepomerne väčší, nevidieť. Áno, na tých, čo sa rozhodli žiť duchovný stav, sa často kladú nároky, ale na iných sa zabúdajú. Aj kňaz, rehoľník či rehoľná sestra sú tiež len ľudia. Dobre im padne milé slovo povzbudenia.

Kňaz vie, čo má robiť. Je požehnaním pre farnosť, keď je vytvorená spolupráca medzi kňazom a veriacimi. Sú farnosti, kde kňaz je odbremenený od rôzneho náradia, pretože opravy, údržba budov, chod okolo bohoslužieb majú v rukách laici, ktorí si uvedomujú svoju hodnosť. Konzultujú veci s kňazom, radia sa s ním a on veľkodušne žehná ich iniciatívam. Tak to chce aj dokument Jána Pavla II. Christifideles laici. Niektorí vidia na sviatostnom kňazstve len druhoradé veci. Kňaz má auto. Ale má ho len pre seba? Má faru. Je to jeho vlastníctvo? Málokto vie, aký plat má kňaz po ukončení vysokoškolského štúdia. Niektorí vidia to, čo nie je podstatné. Škoda, že viac neuvedomujú si kritici, čo to znamená, keď žije vedľa nich človek, ktorý sa za nich modlí. Prosí Boha o požehnanie, za ich zdravie, spásu duše, za pokoj, za lásku... Odprosuje Boha za ich verejné i skryté hriechy, za zanedbania dobra, za zlobu v osobnom i spoločenskom živote. Ďakuje Bohu za nich, za každodenné dobrá a milostí, za ktoré ľudia neďakujú, berú a prijímajú ich ako samozrejmé veci. Škoda, že z úst “veriacich“ počuť zlomyseľnosť, hlúposť na adresu celibátu – života bez ženy, bez detí, bez rodiny. A pritom celibát kňaza, život bez ženy je požehnaním pre celú farnosť. Je krásne, že si to uvedomujú ženy vo farnosti a chránia si spolu s mužmi česť, dobré meno svojho kňaza. Kňaz nerozpráva o nevere manželov svojej farnosti, nečistej príprave snúbencov na manželstvo, o zlej výchove v období dospievania. Kňaza uráža, keď príde po kolede a nájde v detskej izbe porno plagát, keď vie, že jeho farníci nezachovávajú Desatoro, že sa dopúšťajú sedem hlavných hriechov, deväť cudzích hriechov, že im robí ťažkosť pravidelne pristupovať ku sviatostiam, že aj tú hodinu počas svätej omši prestoja mimo kostola či nedôstojným správaním v kostole. Kňaz vie, že to nerobia pre neho, ale pre seba. Ako prijímajú jeho homílie? Chce svojich veriacich povzbudiť, poučiť, oduševniť, uchrániť pred všetkým zlom – a ako reagujú veriaci? Kto si spomenie na jeho slová o týždeň? Kedy ste sa napríklad poďakovali za rozhrešenie, povzbudenie v homílii, slovo útechy pri pohrebe, za modlitbu obetovanú za vás a farnosť? Áno, sú i krásne a cenné výnimky.
Kňaz mal päťdesiatku. V kostole dostal kyticu ruží. Cestou z kostola jeden dospievajúci povedal na túto akciu neslušné slová. Viacerí kamaráti sa hlasno zasmiali. Jeden z prítomných rázne zareagoval: „Myslím, že nevieš, čo hovoríš. Tá kytica nebola od teba. Vidím, že máš iné hodnoty života v obľube. Ja som na nášho duchovného otca hrdý. Je to človek vzdelaný, spoločensky rozhľadený, nie sebec ako ty, a som mu za mnohé vďačný. Keď nám ďakoval za tie kvety, prosil som Boha, aby mi i naďalej žehnal, aby som si našiel dobrú ženu a aby raz stal pri mne, keď budem zomierať.“ Nik z prítomných sa už nesmial.

Dnes je na každom z nás, aby sme na Ježišove oslovenie o Dobrom pastierovi odpovedali primerane svojmu životu viery. Boh nám dáva stav duchovný pre našu posilu.
Pane, prosíme, volaj čím viacerých do kňazského a duchovného stavu. Tých, ktorých si povolal, posilňuj a posväcuj.

Amen.