Zoslanie Ducha Svätého - Turice

Uvedomme si význam sviatku Zoslania Ducha Svätého.

Pred niekoľkými rokmi sa u nás veľa popísalo a pohovorilo ako o senzácii, keď sa podarilo robotníkom a technikom premiestniť niekoľko metrov starý historický kostol v Moste v Čechách. Bolo to veľmi nákladné a pracné. Centimeter za centimetrom sa kostol za pomoci modernej techniky premiestnil na nové miesto. Viaceré časopisy a noviny mali správu o tejto akcii pod titulkami: „Pozor, pozor! Kostol sa pohol z miesta.“
Dnešný sviatok skutočne pohol z miesta nie bezduchú stavbu, ale ľudské srdcia, a to nie iba o niekoľko metrov, ale o večné hodnoty. A tak na prelome tisícročia môžeme konštatovať, že Cirkev robí vážny krok vo vzťahu k Duchu Svätému. Je správne, aby sme sa pohli všetci spolu s pohľadom upretým na tretiu božskú osobu, Ducha Svätého.

Pán Ježiš povedal: „Z môjho vezme a zvestuje vám“ (Jn 16,15).

Svätý Otec Ján Pavol II. 18. mája 1986 vydal encykliku, ktorá sa začína slovami: „Cirkev vyznáva svoju vieru v Ducha Svätého ako Pána a Darcu života.“ Túto vieru Cirkev presne formulovala na dvoch konciloch, a to v Niceji roku 325 a v Calihrade roku 381. Zdrojom tejto viery pre Cirkev je sám Pán Ježiš.
Viacerí teológovia sa domnievajú, že Svätý Otec Ján Pavol II. chce na prelome tisícročí poukázať na činnosť Ducha Svätého v nových podmienkach života.
Pán Ježiš povedal: „Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14,26). Tak v dejinách Cirkvi vidíme dielo Ducha Svätého pri počiatkoch šírenia viery, ako aj pri rozlišovaní duchov v postoji k Ježišovi Kristovi. Naša a budúca doba vidí Ducha Svätého v úsilí zjednotenia, lásky a pozorumenia.
Už v Starom zákone sa častejšie stretávame s výrazom Duch Boží. Už pri opise stvorenia v druhom verši Knihy Genezis: „Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gn 1,2). Prvým autorom každej knihy Svätého písma je Duch Svätý a vieme, že len raz v Starom zákone čítame o Duchu Svätom a to v Knihe žalmov: „Nevezmi odo mňa svojho Ducha Svätého“ (Ž 50,13). To však zachytáva skôr modlitbu. Keď faraón hľadá niekoho, kto by mu vyložil sen, pýta sa: „Či by sa mohol nájsť človek, ako je tento, v ktorom je Duch Boží“ (Gn 41,38). Jedná sa o Jozefa, ktorý vyloží faraónovi sen. Keď Mojžiš zhotovuje svätyňu, Pán prehovorí k Mojžišovi o Beselem: „Naplnil som ho Duchom Božím“ (Ex 31,2-3). A tak v Starom zákone čítame, že Duch Boží zostúpil na Gedeóna (Sud 6,34), Jefteho (Sud 11,29), Dávida (1 Sam 16,13), Azariáša (2 Kr 15,1), Zachariáša (2 Kr 24,20) a iných.
V Starom zákone nachádzame činnosť a pôsobenie tretej božskej osoby. Duch Svätý pôsobí, ale svätopisci nemohli poznať jeho činnosť v takej miere, ako nám Ducha Svätého a jeho činnosť predstavil Pán Ježiš.
Pán Ježiš bol predpovedaný prorokmi. On sám nám odhaľuje už na textoch Starého zákona jeho činnosť. Prorok Izaiáš píše: „Rozlejem vody na to, čo je smädné, a riavy na zem vyschnutú, vylejem Ducha svojho na semä tvoje, požehnanie svoje na vetvy tvoje“ (Iz 44,3). Dnes rozumieme, že sa jedná o prísľub duchovného znovuzrodenia človeka. Cez proroka už Boh Otec učí národ o pokračovaní vykúpenia cez Ducha Svätého. Duch Svätý dnes pôsobí rozličným spôsobom, keď nájde človeka otvoreného pre jeho milosť. Prorok Ezechiel rozpráva o vode, ktorá pramení spod prahu chrámu, ktorá uzdravuje, lieči a blahodárne pôsobí. Tu sa poodhaľuje pôsobenie Ducha Svätého od Turíc. O Duchu Svätom hovorí aj Joel: „Dá vám Učiteľa spravodlivosti a zošle vám dážď ranný“ (Joel 2,23).
Od začiatku sa Duch Svätý ozýva v duši človeka, vo stvorení, v udalostiach a tiež v histórii národa Abraháma, Mojžiša a prorokov. Vyvolený národ si zatvrdil srdce, opustil Zákon, jeho králi a kňazi spreneverili sa Bohu. Cez prorokov hovorí Duch Svätý o časoch Mesiáša, ktorý posvätí svoj národ. „A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás...“ (Ez 36,26-27). Sväté písmo je dielom Ducha Svätého, to znamená, že je inšpirované. Píšu tí autori, ktorých si Boh vyvolil. Vidíme, že ľudské slová pod vplyvom Ducha Svätého sú Božím slovom.

Svätodušné sviatky sú začiatkom novej epochy v dejinách Cirkvi. Čo to znamená? Čo sa vtedy vlastne udialo, keď táto udalosť aj po stáročiach sa nielen spomína ako historický fakt, ale aj ako významná udalosť v dejinách Cirkvi? Ježiš na konci svojho účinkovania prisľúbil učeníkom, že im pošle Ducha Svätého ako najväčšie dedičstvo, ako pokračovanie svojej prítomnosti: „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky. Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás“ (Jn 14,16-17). Po svojom zmŕtvychvstaní svojim učeníkom pripomína: „Prijmite Ducha Svätého“ (Jn 20,22). V Skutkoch apoštolských veľmi jasne a verne sv. Lukáš popisuje tento dar Cirkvi.
Duch Svätý je predovšetkým duchovná “prítomnosť“ vzkrieseného Ježiša v Cirkvi. Táto duchovná prítomnosť nie je historická, merateľná časom; jedná sa totiž o osobu, ktorá je dušou Cirkvi a s osobou Otca a s osobou Syna tvoria jedného Boha v troch božských osobách. Keby nebolo Ducha Svätého, Boh by bol vzdialený, Ježiš Kristus by patril minulosti, Evanjelium by sa stalo mŕtvou literou, Cirkev by bola len organizáciou, poslanie by sa chápalo ako propaganda, liturgia by vyznela ako zaklínadlo a kresťanský život bol by morálkou otrokov.
V Duchu Svätom dnes kozmos trpí v Kristovom utrpení. V Duchu Svätom je zmŕtvychvstalý Kristus prítomný. V Duchu Svätom Evanjelium je životná sila. V Duchu Svätom Cirkev je trojičné spoločenstvo. V Duchu Svätom autorita je oslobodzujúca služba. V Duchu Svätom misionárske poslanie, ľudská práca je zbožštené. Vidíme, že Duch Svätý je v Cirkvi.
Po všeobecnom pohľade sa môžeme pýtať: Ako je Duch Svätý prítomný vo mne a v každom z nás? Chceme predsa aj dnes prežiť svoje Turíce. Apoštol Pavol poukazuje na charizmy a sviatosti: „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý“ (1 Kor 12,4). „Každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden tak, druhý inak“ (1 Kor,7,7). Popri tomto partikulárnom dare - charizme - je dar všeobecný a ním sú sviatosti. „Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom“ (1 Kor 12,13). Je tu narážka na krst a Eucharistiu. Krstom a birmovaním sa všetci stávame príbytkom Ducha Svätého, kvasom, ktorý preniká celé cesto. „Boh prostredníctvom Ducha Svätého pôsobí v nás a spolu s nami,“ hovorí sv. Augustín. V slovách: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20,22-23), spomína sa zmierenie.
Je zaujímavé pozrieť si vzťah medzi charizmami a sviatosťami.
Autorom chariziem je Duch Svätý, a tak môžeme povedať; veje kam chce, ako chce a kedy chce. Uvedomujeme si, že Duch Svätý sa v tomto prejave neviaže na obrady, ani na nejaké ustanovizne, je to slobodný prejav Ducha Svätého.
Pri sviatostiach je tiež Duch Svätý ich autorom, dáva ich však cez Kristom určené gestá a zveril ich do právomoci Cirkvi. Tak v charizmách i vo sviatostiach sa jedná o toho istého Ducha Svätého. V oboch prípadoch ide o úžitok celého tela Cirkvi.
Vysvetlíme si to na príklade. Voda do jazera priteká z hôr. Z tohto veľkého jazera sa voda môže rôzne využiť; na zavlažovanie, pohon turbín a podobne. Tak charizmy sú dary dané jednotlivcom, aby obohacovali a posväcovali Cirkev. Sviatosti sú dané Cirkvi, aby posvätili a obohatili Cirkev. Medzi charizmami a sviatosťami je dokonalá vzájomnosť a kto by ju narušoval, ochudobňoval by Cirkev. Kto by sa toho dopustil, že by staval len na sviatostiach, upadol by do sakramentalizmu a kto by staval len na charizmách, upadol by do prázdneho spiritualizmu. Vo vieroučnej konštitúcii Lumen gentium nás Druhý vatikánsky koncil učí: „Ten istý Duch Svätý posväcuje, vedie a čnosťami ozdobuje ľud Boží nielen prostredníctvom sviatostí a služieb, ale aj tým, že rozdeľuje medzi veriacimi všetkých stavov zvláštne milosti, udeľuje (ich) každému osobitne, ako chce“ (1 Kor 12,11), pomocou ktorých robí ich schopnými a ochotnými, aby sa podujali na rozličné diela a úlohy, užitočné na obnovu a ďalší vzrast Cirkvi, ako je napísané: „Každému je dané prejavenie Ducha na všeobecný úžitok“ (1 Kor 12,7). „Tieto charizmy, či už neobyčajné, alebo aj bežnejšie a rozšírenejšie, treba prijímať s vďakou a potechou, pretože obzvlášť zodpovedajú potrebám Cirkvi a sú jej na osoh. Avšak mimoriadne dary nenačim opovážlivo vyhľadávať, ani sa nemá od nich trúfalo očakávať zdar apoštolských podujatí." (LG 12)
Keď si všímame sviatosti, môžeme pripomenúť, že Ducha Svätého Cirkev prijíma ako pôvodcu a cez neho sviatosti sú účinné. Cirkev o sviatostiach učí, že rozlišujeme dva rozdielne účinky sviatostí. Prvý pôsobí sám osebe, bez ohľadu na úmysel človeka, tým, že ich ustanovil Pán Ježiš. Druhý účinok je závislý od vnútornej dispozície človeka, ktorý ju vysluhuje a tiež od vnútornej dispozície prijímateľa. Sú to dva rôzne účinky, ale oba vyvierajú z činnosti Ducha Svätého. Prvý vyviera sám osebe vždy, takpovediac automaticky, a druhý vyplýva z činnosti Ducha Svätého v tajomnom spojení so slobodou človeka, to znamená, že nedovoľuje, aby všetky účinky sviatostí boli len účinkami sviatostí, a tak sa stali akoby magickými obradmi. Potrebné je pripomenúť, že na druhej strane nedopúšťa, aby všetky účinky sviatostí záviseli iba od osobných dispozícií prijímajúceho s rizikom, že sviatosti sa stanú iba znakmi činnosti človeka a nie na prvom mieste znakmi Božej činnosti a moci.

Kto prijme Božieho ducha, v jeho duši sa vytvárajú nové dary. Nie iba dar reči, uzdravovania či služby. Tieto nie sú bezpodmienečne tie najnápadnejšie. Ak jednotlivé dary vyvolávajú medzi kresťanmi preteky, nezodpovedajú svojmu pôvodnému poslaniu, aby boli Božími darmi, ani svojmu cieľu, aby slúžili jednote. Tí kresťania, ktorí vyvolávajú napätie vo veci Ducha Svätého, ktorý neprestajne pôsobí vo svete Cirkvi, nechápu Ducha Svätého správne. Dôkazom sú slová sv. Pavla: „Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet“ (Gal 5,22-23).
Duch Svätý určite najradšej pôsobí v tichosti, ale jeho pôsobenie možno zbadať nápadným spôsobom v smelosti mučeníkov a vyznávačov v obnove Cirkvi, vie zdolať historické krízy, aj vládnuce moci. Prostredníctvom Ducha Svätého Boh pôsobí v dejinách. „Duch vanie, kde chce“ (Jn 3,8).
Čo znamená Duch Svätý pre dnešných ľudí?
Hovorí kňaz O. Š: Pri príprave oslovenia svojich veriacich si uvedomujem, že ovocie mojej práce závisí aj od jeho milosti. Pocítil som pomoc Ducha Svätého. Raz pri čítaní Evanjelia pri svätej omši som si uvedomil, že som si pripravil príhovor na iné evanjelium. S pokorou som vzýval Ducha Svätého o pomoc: "Tebe to odovzdávam, zverujem... Pokojne som začal premýšľať. Prišla mi na um myšlienka, ktorú som začal rozvádzať. Po omši by som tú kázeň nedokázal zopakovať. A výsledok? Na druhý deň ma oslovila pani, žeby sa chcela po rokoch vyspovedať, a to práve pod vplyvom mojej improvizovanej kázne.
Iný prípad: Dôchodca L. J.: Duch Svätý je pre mňa predovšetkým Boží hlas, ktorý ma vedie a to ma napĺňa hlbokou vďačnosťou. Spomínam si, ako som sa modlil k Duchu Svätému, keď som sa mal rozhodnúť, či po šesťdesiatke ešte zostanem pracovať, alebo odídem na odpočinok. Rozum mi hovoril “pracuj“ a akýsi vnútorný hlas hovoril: „Ako dlho, myslíš, že budeš ešte môcť pracovať? Mal by si niečo urobiť pre svoju dušu a Cirkev! Vtedy som ešte nevedel, čo by to malo byť. Stretol som sa s kňazom, ktorý bol zavalený prácou. Požiadal ma o pomoc. A dnes sa teším, že svoju starobu prežívam v aktívnej činnosti pre duše.“
P. N., technik: Kardinál Newman v jednej básni takto vzýva Ducha Svätého: „Veď ma, vľúdne svetlo!“ Tieto slová stali sa pre mňa kľúčom k spolupráci s Duchom Svätým. V ťažkých situáciách, rozhodovaniach, čím je to ťažšie a zodpovednejšie, tým viac času venujem modlitbe k Duchu Svätému.“

Dary Ducha Svätého nedostali len proroci, apoštoli, ale sú ponúknuté aj nám. Duch Svätý od počiatku až do konca čias je vodcom, učiteľom a radcom tým, čo s dôverou a pokorou plnia vôľu Božiu. Pavol apoštol napísal: „Nik nemôže povedať: "Ježiš je Pán," iba ak v Duchu Svätom“ (1 Kor 12,3).
Tá skutočnosť, že Ducha Svätého vidíme v dejinách Cirkvi, je vec dôležitá a potrebná pre našu spásu. V spojení s Duchom Svätým dostáva sa našim snahám správny smer.
Je správne, že sa chceme vo vzťahu k Duchu Svätému viac a viac priblížiť, osvojiť si jeho dary, a tak splniť svoje poslanie. Pri príprave na nové tisícročie môžeme v Duchu Svätom povedať: "Christus vincit, Christus regnat, Christus imperat."

Amen.