Narodenie Pána - polnočná sv. omša

Prebuďme svoje svedomie, srdcia a lásku, aby dieťa Ježiš, náš Boh našiel v nás bratov a sestry.

Všetci si uvedomujeme, že je tichá noc. Opustili sme teplé byty, v našom vnútri doznieva pohoda Štedrého večera, bohato prestretého stola, žiariacich očí z prekvapení spod vianočného stromčeka, v ušiach a srdciach cítime slová vďaky od najbližších, najdrahších. Cítime radosť, pohodu, spokojnosť a vôbec nám neprekáža zima a chlad.
Áno, je noc a my si chceme pripomenúť rozhodujúcu udalosť, keď večný Boh, Stvoriteľ vesmíru sa v podobe svojho Syna stal človekom, narodil sa v Betleheme z Panny Márie. V túto noc si chceme udalosť narodenia Pána ielen pripomenúť, ale ju aj v hĺbke srdca znova prežiť. Hoci udalosti okolo narodenia Ježiša sú nám dôverne známe, v túto chvíľu sa znova tešíme z radostného posolstva anjela:

„Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2,10-11).

Rok čo rok v túto hodinu a v tento deň si tieto slová a udalosť narodenia Pána Ježiša pripomíname. A do sŕdc kresťanov, ktorí veria v Boha, to prináša vždy niečo nové. Je pravdou, že počúvame tie isté slová nebeských poslov, ktorí oznamujú pastierom na betlehemských nivách správu o narodení predpovedaného a očakávaného Mesiáša. Oznam nezaznel nad chrámom v neďalekom Jeruzaleme a nepočuli ho kňazi, učitelia a vodcovia národa. Oznam nepočul ani kráľ Herodes, ani cisár Augustus, ba ani správca Kvirínius. Boh dáva počuť oznam tým, ktorí budú až do konca čias reprezentovať tých, čo skutočne vo svojich srdciach chcú mať Boha.
Udalosť je nám známa. Vieme, že Boh si nevybral za miesto svojho narodenia Rím – sídlo cisára, ani Jeruzalem, kde Židia mali svoj chrám, ale malé mestečko Betlehem, z ktorého pochádzal kráľ Dávid a o ktorom prorok Micheáš dávno predtým z vnuknutia Boha napísal: „A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu, z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli a pôvod jeho je od pradávna, odo dní večnosti“ (Mich 5,2). Do tohto Betlehema sa ponáhľa tá, ktorej nadišiel čas, aby porodila dieťa, ktoré prijala do svojho lona pri anjelovom zvestovaní, keď sa počalo bez pričinenia muža, ako vtedy Márii povedal anjel: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lk 1,35). „I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2,7). Boh prichádza na svet ako posledný človek. V cudzom kraji, nie v Nazarete, ale v Júdei. Nie v dome dôstojnom pre človeka a tým viac pre Kráľa kráľov, Boha v ľudskom tele, ale v stajni, kde v nepriaznivom počasí nachádzali úkryt ovečky. Matka Mária ho nekladie do kolísky, ako dnes túži každá matka uložiť svoje dieťa, ale do jaslí, na miesto, kde dostávajú obživu zvieratá. Tam už Boh naznačuje, že sa stane pokrmom pre duše ľudí, chlebom večného života. Už vtedy Ježiš hovorí to, čo neskôr prvým učeníkom: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť“ (Mt 8,20).
Anjeli v posolstve neba svetu hovoria o znamení: „A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“ (Lk 2,12). Toto dieťa bude znamením, keď bude v chráme horliť za dom svojho Otca (porov. Jn 2,18). Ježiš už v jasliach je znamením, ktoré národ neprijme, hoci vedia, že Ježiš v jasliach je znamením lásky Boha k ľuďom, ako je znamením aj na kríži, keď zomiera za hriechy všetkých ľudí.

Nepripomíname si nič nové. A predsa, táto noc je veľkým mementom pre každého z nás. Nestačí, že sme dnes tu, že veríme v Boha v tomto Dieťati, že po tieto dni nachádzame si viac času, aby sme viac na Boha mysleli, viac o ňom rozprávali či spievali.
Proroka Izaiáša, ktorý sa v prvom čítaní ku nám prihovára, voláme “piatym evanjelistom“. Jeho predpovede, ktoré ukazujú na Mesiáša, sú tak jasné a zrozumiteľné, že si ani neuvedomujeme časovú vzdialenosť, že to povedal 700 rokov pred narodením Pána Ježiša. Už vtedy píše o narodení Mesiáša tak, akoby bol sám pri jasliach. „Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleciach spočíva vláda a volajú ho: obdivuhodný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja“ (Iz 9,5). Už vtedy hovorí o Ježišovi ako o veľkom Svetle, o radosti, ktorú budú poznať tí, čo uveria v neho. Prorok Izaiáš už vtedy hovorí o moci a spravodlivosti, „horlivosti Pána zástupov“ (Iz 9,6).
Tieto udalosti spred narodenia Pána Ježiša si pripomíname aj preto, že je správne, keď si my dnes, v túto noc pripomíname a znova prežívame túto historickú udalosť potrebnú pre spásu našich duší tak, ako si to Boh od nás teraz praje. Ježiš je Pánom času. A keď u Boha je neustále teraz, je na nás, aby sme my dnes, v tejto dobe, vo svojom živote si uvedomovali, že práve dnes rozhodujeme o svojej večnosti. V túto posvätnú noc si máme uvedomiť, že Boh sa sklonil k nám, stal sa nám podobným vo všetkom okrem hriechu. Ak by toto nebol Ježiš urobil, žiaden z nás by nebol schopný zmieriť nás s Otcom za naše hriechy. Ježiš prišiel na svet, prijal prirodzenosť človeka, ale ani na chvíľu neprestal byť Bohom. V Dieťati uloženom v jasliach preto vidíme Boha. Prišiel na svet, aby nám ukázal cestu a naučil nás, ako si zaslúžiť účasť v Božom kráľovstve. A tak nám prejavil lásku ako brat. Praje si, aby sme mu boli bratmi a sestrami. A keď máme v ňom brata, a ak žijeme tak, ako nám prikázal, stávame sa synmi a dcérami nebeského Otca.

V túto noc sa tešíme z tohto prísľubu. Kristovým narodením sa nám dostáva nádherný prísľub účasti na večnom živote. Vieme, že každé prirovnanie je málo v porovnaní s tým, čo nám pripravil Boh. Na príklade si pripomeňme a prijmime do svojich sŕdc veľkosť lásky Pána Ježiša ku každému z nás.
Paul dostal ako vianočný darček od svojho brata auto. Na Štedrý deň, keď prichádzal k autu, videl, ako okolo auta chodí chlapec a obdivuje ho. „To je vaše auto, pane?“ opýtal sa. Paul prikývol. „Môj brat mi ho daroval k Vianociam.“ Chlapca to šokovalo. „To znamená, že váš brat vám ho dal a vás to nestálo vôbec nič? Páni, keby som ja...“ – a na chvíľu sa odmlčal. Paul samozrejme vedel, čo chce chlapec povedať. Aj on by chcel mať takého brata. Ale to, čo ten chlapec povedal, Paula veľmi prekvapilo. „Keby som aj ja,“ pokračoval chlapec, „mohol byť takým bratom.“ Paul s úžasom pozrel na chlapca a bez dlhého premýšľania sa ho spýtal: „Nechceš sa previesť v mojom aute?“ „Ale áno, s radosťou.“ Po krátkej jazde sa chlapec rozžiarenými očami pozrel na Paula a povedal: „Pane, nemohli by ste ísť popred náš dom?“ Paul sa pousmial. Predpokladal, že vie, čo ten chlapec chce. Chce, aby jeho susedia videli, ako sa vezie domov v krásnom aute. Ale opäť sa zmýlil: „Zastavte, prosím vás, tam, kde sú tie dva schody,“ požiadal ho chlapec. Potom vybehol hore po schodoch. Po malej chvíli Paul počul, že sa vracia, ale nešiel rýchlo. Niesol na rukách svojho malého chromého brata. Posadil ho na najspodnejší schodík, pritisol sa k nemu a ukázal na auto. „Tak, tu je, Buddy. Je to tak, ako som ti povedal hore. Jeho brat mu ho dal k Vianociam, takže ho nestálo ani cent. A jedného dňa ti aj ja kúpim také isté... Potom na vlastné oči uvidíš všetky tie krásne veci vo vianočných výkladoch, o ktorých som ti hovoril.“ Paul vystúpil z auta a posadil chlapca na predné sedadlo. Jeho starší brat si s rozžiarenými očami sadol dozadu a potom sa trojica vydala na nezabudnuteľnú sviatočnú jazdu. V ten Štedrý deň Paul porozumel Ježišovým slovám: „Je požehnaný ten, kto dáva...“ (Z knihy Slepačia polievka pre dušu)
Tento príbeh som povedal i napriek tomu, že na druhej strane knihy je napísané, že príbehy z knihy sa nesmú bez súhlasu autora rozširovať. Verím, že v túto noc autor knihy mi to odpustí. Pretože aj on si zaiste uvedomuje to, čo cítime teraz všetci vo svojich srdciach: Ježiš je naším najlepším bratom. On prišiel na svet nielen preto, aby nás poučil o tom, čo máme robiť, čo máme veriť, ako máme žiť, aby sme mohli mať účasť v jeho večnom Kráľovstve, ale on Ježiš – Boh nám ako brat dokázal svoju lásku aj tým, že dobrovoľne zomrel za naše hriechy.
Dnes, keď padáme na kolená pred jasľami, aby sme sa poklonili Dieťaťu, uvedomujeme si veľkosť lásky Boha, ktorú potvrdil nielen slovami, ale aj skutkami. Dnes, keď pozeráme na Dieťa v jasliach, nemôžeme si nepripomenúť, že v takejto biede, v cudzom prostredí, opustený ako posledný zo všetkých, Ježiš zomrel za nás na kríži. Jasle a kríž. Dieťa a muž menom Ježiš. Betlehem a Jeruzalem. To všetko je znamenie lásky. A je správne, keď dnes skutočne, opravdivo a v čistote sŕdc milujeme Boha.

Po skončení svätej omše sa vrátime domov. Do teplých bytov. Budeme sa tešiť z darčekov od svojich najdrahších. Na jedno nech nikto z nás nezabudne: zajtra, o týždeň, o mesiac, po celý rok je Ježiš naším bratom, Spasiteľom a Pánom.

Amen.