Sviatok sv. Štefana

Pripomeňme si význam a potrebu nášho svedectva viery a mravov.

Aj vy zaiste radi si zaspomínate. Počas týchto dní máme na to viac času a príležitostí. V kruhu rodiny syn o svojom zomrelom otcovi povedal: „Spomeňme si, že z úst nášho otca sme nikdy nepočuli urážlivé slovo na Boha i na blížneho.“ To je nádherné svedectvo. Nevesta povie o svojej zomrelej svokre: „Prijala ma od začiatku ako svoju dcéru. Jej viera to neboli len slová, ale skutkami vydávala svedectvo o láske k Bohu i blížnym.“ Keď si dospelý súrodenci spomínali na zomrelého brata, zhodli sa v konštatovaní, že bol to brat s veľkým “B“. Iste každý z vás by v tejto chvíli vedel povedať pravdivé a krásne svedectvo o niekom zo svojich drahých, blížnych, známych či priateľov, učiteľa, suseda, ktorí nám boli svedkami viery, lásky či ľudského života.
Áno, mohli by sme hovoriť aj o zlých svedkoch viery, ako napríklad o pohoršení, zvedení či nahovorení na hriech, strachu a zbabelosti pred vyznaním viery, o tom, ako rýchlo vie niekto zobrať druhému dobré meno, pošliapať česť, uraziť, zarmútiť, ohovoriť, odsúdiť či udať...
Dnes, na sviatok prvého mučeníka sv. Štefana, nechceme strácať čas spomínaním na zlé príklady, ale naopak, chceme sa povzbudiť a oduševniť, aby zvíťazilo dobro a láska, aby sme viac zmýšľali pozitívne.

Na túto tému sa raz prihovoril Pán Ježiš svojim učeníkom slovami: „Chráňte sa ľudí, lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach a pre mňa vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov, aby ste vydali svedectvo im aj pohanom“ (Mt 10,17-18).

Sú to vážne slová. Už pri prvom počutí si uvedomujeme, že ich zrealizovanie si bude vyžadovať veľkú lásku k Bohu i blížnym. Keď ich hovorí Ježiš, dajú sa uskutočniť. Boh nič nežiada, čo by bolo nad sily človeka. Keď žiada viac, dáva aj prísľub odmeny: „Ale kto vytrvá do konca, bude spasený“ (Mt 10,22). Pán Ježiš hovorí aj o posile pre tých, ktorí sa rozhodnú splniť jeho vôľu. „Keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať“ (Mt 10,19). Pán Ježiš aj vystríha, aby sme zbytočne nedali príčinu k ťažkostiam, keď hovorí: „Chráňte sa ľudí“ (Mt 10,17). Keď sa jedná o vec vážnu, o vieru a mravy, o lásku k Bohu a blížnym, Ježiš žiada, aby sme „vydali svedectvo“ pred tými, čo sú slabej viery, ale aj pred neveriacimi. Aj dnes sú tieto slová časové a aktuálne a je potrebné ich brať vážne. Akákoľvek sentimentalita, precitlivelá dôverčivosť a citové “vnucovanie sa a zaliečanie“ sú škodlivé. Ozdobou kresťana je “mužnosť“. Túto čnosť si zvlášť dnes uvedomujeme pri pohľade na diakona sv. Štefana. Je to dôkaz, že už v prvej Cirkvi sa kládol dôraz na vydanie svedectva. V Novom zákone máme až na 150-tich miestach takéto správy. Keď sa uprázdnilo miesto po Judášovi, apoštoli kladú dôraz na svedectvo tých, čo boli s Ježišom a jeden z nich mal zaujať uprázdnené miesto. Peter vtedy povedal: „Treba teda, aby sa z týchto mužov, čo boli s nami celý čas, keď medzi nami žil Pán Ježiš, počnúc Jánovým krstom až do dňa, keď bol od nás vzatý, aby sa jeden z nich stal s nami svedkom jeho zmŕtvychvstania“ (Sk 1,21). Prečo svedkami Ježišovho zmŕtvychvstania? Pretože zmŕtvychvstanie Krista, ktorého boli svedkami, bolo potvrdením všetkých slov a činov, čo Ježiš učil a konal. Tak sa naplnia slová Pána Ježiša: „Toto evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom“ (Mt 24,14). A svedectvo evanjelia, ako vidíme zo života dnešného svätého Štefana, sa nezaobíde u niektorých bez vlastnej smrti. Štefan ako prvý dokazuje vernosť k Ježišovým slovám: „Pripravia ich o život“ (Mt 10,21).

Týchto mužov a ženy, ktorí zomreli pri mučení za vieru, voláme mučeníkmi. “Svedectvo“ v gréckom jazyku sa volá “martys“ a v latinskom “martyr“. Chápeme, že takéto svedectvo, keď človek mučením zomiera za vieru, je posilou od Ducha Svätého. Pán Ježiš to prisľúbil v slovách: „...už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás“ (Mt 10,20). Pri opise smrti sv. Štefana čítame: „On, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha...“ (Sk 7,55) a sv. Lukáš, ktorý opisuje túto udalosť, napíše aj slová modlitby: „Štefana kameňovali a on sa modlil: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.“ Potom si kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ A len čo to povedal, zomrel“ (Sk 7,59 - 60). Druhý vatikánsky koncil vo vieroučnej konštitúcii Lumen gentium o Cirkvi hovorí: „Každý laik má byť pred svetom svedkom vzkriesenia a života Pána Ježiša a znamením živého Boha. Všetci spolu a každý podľa svojich možností nech živia svet duchovným ovocím... Slovom, čím je duša v tele, tým nech sú kresťania vo svete“ (LG,38).
Je to pre nás jasná výzva: byť kresťanmi nie iba podľa mena, kedy nám to vyhovuje, ale aj vtedy, keď nás to stojí čas, námahu, obete a snáď, keď nás Pán uzná hodných tej milosti, aj pri preliatí našej krvi za vieru v Boha.
Pouvažujme o vyznávaní svojej viery. Ako to pôsobí na dospievajúce dievča, keď vidí svojho otca pravidelne sa modliť. Nie iba matku, ale aj otca. Chlapci sa medzi sebou rozprávajú takto: „U nás keď ideme krájať chlieb, vždy na ňom urobíme kríž nožom.“ Druhý: „My sa aspoň pred a po jedle prežehnáme, ale sa aj modlievame.“ Na to ďalší: „U nás sa každý večer modlíme spolu desiatok ruženca.“ A iný poznamenáva, že u nich sa zdraví po katolícky. Poviete, že to nič nie je? Nie! Vy to nepoviete, lebo to tiež takto robíte a toto nie je maličkosť. To je nádherné svedectvo. Takým je aj pravidelná účasť na svätej omši, pristupovanie ku sviatostiam, ochota pomôcť, poradiť iným.
V dedine žil postarší muž. Choroby a ťažký život zniesli zo sveta jeho manželku i deti. Zostal sám s podlomeným zdravím. Všetci v dedine ho poznali a mali ho radi. S úctou si spomínali na jeho rodinu, lebo všetci z nich sa k dedinčanom vždy dokázali prihovoriť, pomôcť, pochopiť, poradiť, povzbudiť. Všetci mali vo svojom srdci akési to “vianočné čaro“, ktorému sa nedalo odolať. Na staré dni mohli spomenutým starým mužom všetci opovrhnúť, veď už sa nedokázal ani pekne usmiať, ani plynule prihovoriť... Každý deň počas roka mu z niektorého domu priniesli jedlo a v jeseni a zime aj drevo na kúrenie. Každá rodina sa za ten rok vystriedala. Nikomu neubudlo ani nechýbalo. Chorý muž mohol dôstojne prežiť svoje posledné roky života.
Takéto správanie je prejavom ľudskosti a keď to robíme ako kresťania, je to prejav našej viery. Čo by sme povedali, keby sa nás niekto spýtal na niekoho z rodiny, od susedov, z pracoviska, ktorým sme nepreukázali lásku, neboli pre nich svedkami viery. Dnešný sviatok aj v tejto oblasti je výzvou a oslovením pre nás všetkých. Je potrebné hovoriť o svedectve, ale svedkami aj byť. V opačnom prípade následky budú tragické.
História rozpráva o Frederikovi, kráľovi Sicílie (1194 - 1250), že urobil už vtedy experiment. Chcel zistiť, ktorý jazyk bol prvý na svete. Dal zhromaždiť z celej svojej ríše 50 novorodencov. Každému dieťaťu pridelili opatrovníčku. Mali sa starať o potreby detí, ako je jedlo, teplo a bývanie. Nesmeli však s deťmi rozprávať, prejaviť im svoju lásku a nehu. Hovorí sa, že všetky deti zostali nemé. Nenaučili sa rozprávať, hrať a ani pracovať. Nevedeli sa tešiť zo života, premýšľať, nevedeli poďakovať... Žiadne z nich sa nedožilo dospelého veku.
Či to nie je pre nás memento aj ohľadom svedectva? Od nás dospelých, rodičov právom žiadajú svedectvo viery, mravov, lásky... Čo keď sa s tým doma deti nestretnú?
Iná poviedka hovorí, že Pán Boh sa raz rozhodol navštíviť zem. Vopred poslal na zem anjela, aby ľudí pripravil na jeho návštevu a aby zistil aktuálne problémy. Keď sa anjel vrátil, zreferoval stav na zemi takto: „Veľa ľudí nemá čo jesť, nemá prácu a vytratilo sa u nich byť svedkom jeden druhému.“ Pán Boh vtedy povedal: „Musím ihneď odísť na zem a naučiť ľudí byť svedkami jeden druhému. Keď budú cítiť svoju povinnosť byť jeden druhému svedkom, že sú jeden za druhého zodpovední, budú mať aj čo jesť, budú mať aj prácu a budú šťastní.“

Uvedomujeme si, že náš život musí byť svedectvom o Ježišovej láske. Nestačia len slová. Nie sme kresťanmi len v kostole. Ak naše okolie nevidí našu vieru mimo kostola, tak to nie je pravá viera. Tým menej nás veriacimi urobí krížik na retiazke, keď naše správanie svedčí o opaku. Svojím správaním máme ukázať, že veríme v Boha. Škoda, že dnes sa už ani nerozpráva o Bohu. Vieme a rozprávame o včerajšom televíznom programe, o darčekoch, o politike, o športe, ale spomenúť si na Boha ako darcu života, ako priateľa na našich cestách života, ako pomoc, ako ochranu – zabúdame, nevieme a aj nechceme. Keď sa vieme podeliť o Boha so svojimi blížnymi, že im prisľúbime modlitbu, ochotou pomôcť, navštíviť ich, vtedy náš život je milý Bohu. A náš život je naším najväčším šťastím. Dnes svet čaká od nás skutky a slová ako od sv. Petra, ktorý svojím krajanom povedal: „My sme toho svedkami“ (Sk 3,15). Koho? Zmŕtvychvstalého Krista. Tak nám to ukazuje aj sv. Štefan, diakon, prvý mučeník. Keď takto pozeráme na dnešný sviatok, tak nik z nás nepovie, prečo Cirkev kazí vianočnú náladu hovorením o násilnej smrti.

Prosme sv. Štefana, aby v nás našiel takých nasledovníkov, aby sme svedectvom viery obohatili svoje okolie a sami získali čo najviac zásluh pre svoje duše.

Amen.