Sviatok sv. Štefana

Staňme sa nástrojom Ducha Svätého.

Určite je vám známe, drahí bratia a sestry, že už prvé storočia dejín Cirkvi sú dejinami jej krvavého prenasledovania. Mnohí jednoduchí kresťania, ktorých dnes oslavujeme ako svätých, aj mnoho nám dnes už neznámych veriacich, radšej položili život, akoby zapálili tymian pred obrazmi rímskych bôžikov či inak zapreli svoju vieru v Ježiša Krista. Títo všetci nielen svojim súčasníkom, nielen mučiteľom, ale aj nám, dnešným učeníkom Ježiša Krista, zanechali silné a oslovujúce svedectvo viery. Môžeme sa o ňom dočítať v mnohých životopisoch.
Ale prenasledovanie za vieru nie je len otázka dávnej histórie. Každý z nás mal možnosť vidieť v rôznych filmoch, ak nie priam zažiť, praktiky fašistov počas druhej svetovej vojny, či Štb a NKVD počas komunizmu. Známe sú prípady biskupov – Gojdiča či Vojtaššáka, ktorých hrdinskosť pri mučení posiľňovala ich kňazov aj veriacich vytrvať vo viere. Obdivujeme ich. Ale súčasne si povieme, že prežiť toto všetko a vytrvať, ba vydať hodnoverné svedectvo, nemôže byť v ľudských silách. Možno aj vy ste sa už ocitli v situácii, keď ste boli svedkami hanenia Cirkvi, kňazov, veriacich alebo vás samých. Čo ste na to povedali? Vedeli ste, čo povedať? Ak áno, získali ste cennú skúsenosť, nazvyme to “neznámeho vnútorného hlasu”. Niekto povie: Zrazu mi to napadlo, ani neviem ako. Možno ste sa ale cítili trápne. Odišli ste zahanbení, nevediac, čo a ako namietať voči takejto nespravodlivosti a očierňovaniu. Aj to je istá skúsenosť, ktorá nám pomáha pochopiť našu slabosť a potrebu pomoci zhora.

Ježiš hovorí svojim učeníkom: „Keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás” (Mt 10,19-20).

Ježiš posiela Dvanástich, aby hlásali Božie kráľovstvo, vyháňali zlých duchov a uzdravovali chorých. Posiela ich bez peňazí, náhradných šiat, sandálov či kapsy. Majú zažiť skúsenosť Božej moci. Idú vydávať svedectvo, spoliehajúc sa úplne na Božiu starostlivosť. Hľa, paradox sveta! Oni – rybári, neučení, zaznávaní, maličkí tohto sveta majú svedčiť pred veľkými a učenými. Veď v Rímskej ríši, do ktorej patrila v tom čase aj Palestína, sa na popredné miesta dostávali väčšinou len tí, ktorí sa vedeli obracať, dobre rečniť a pochlebovať. Takými boli rímski miestodržitelia – prokurátori, a takými boli aj saduceji – vládnuca vrstva zbohatlíkov v Jeruzaleme.
Ak Ježiš upozorňuje učeníkov, že budú prenasledovaní, vysvetľuje im zároveň aj dôvod: aby vydali svedectvo aj pred tými, ku ktorým by sa za riadnych okolností nedostali. Majú ísť k tým, ktorí boli Božou prozreteľnosťou vybraní, aby preverili hodnovernosť týchto svedkov. Jedným dychom však dodáva, aby sa učeníci nebáli, lebo to už nebude ich, resp. len ich vec. Boh sa postará, aby o ňom vydali hodnoverné a pravdivé svedectvo. Nemusia si vymýšľať žiadne bájky a veľkolepé reči, ktorými by chceli ohurovať svet, alebo sa zapáčiť tým, ktorí ich zajali. To nie je nič pre nich.
On sám, ich Majster a Učiteľ, je pre nich živým príkladom. Bol iba obyčajným tesárom z Nazareta. Keď teda po rokoch práce v Jozefovej dielni začína učiť, mnohí si v jeho domovine neodpustili poznámku: „Skade má tento takú múdrosť a zázračnú moc? Vari to nie je tesárov syn? Skadeže má toto všetko” (Mt 13,54-56)? A sluhovia, ktorí mali Ježiša v Jeruzaleme zatknúť, po návrate povedali veľrade: “Nikdy tak človek nehovoril.” Odkiaľ teda bola Ježišova múdrosť?
Ježiš nebol majstrom slova typu rímskych rečníkov a štátnikov, nepoužíval rečnícke figúry a ozdoby, zvraty, ktoré boli dopredu prešpekulované a prepracované, aby zaujali vonkajšou formou, alebo poukázali na veľkosť rečníka. Ježiš učil jednoducho, a predsa ako ten, ktorý má moc. Jeho slovo malo moc!
Sv. Pavol to v Liste Korinťanom vyjadril takto: „Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci” (1Kor 2,4-5). Lebo „Duch je ten, ktorý pozná všetko, aj Božie hlbiny” (1Kor 2,10).
Duch Svätý je ten, ktorý pôsobil v Ježišovi Kristovi a dával mu takú múdrosť, ktorá nie je len márnou ľudskou múdrosťou, ktorá vojde jedným uchom dnu a druhým von, ale Božou, ktorá zasahuje srdce človeka, núti ho zaujať stanovisko k svojmu životu, rozhodnúť sa pre život alebo pre smrť. Ten istý Ježišov Duch Svätý, Duch pravdy, bol prisľúbený učeníkom ako ten, ktorý im dá včas poznať, čo a ako majú hovoriť.
Celé skutky apoštolské sú veľkým svedectvom o naplnení tohto prisľúbenia: počnúc prvou Petrovou kázňou na Turíce až po Pavlovo účinkovanie v Ríme. K tomu môžeme prirátať ešte príklady mnohých mučeníkov a vyznávačov v celých dvetisícročných dejinách kresťanstva. Prvým z nich bol svätec dnešného dňa – sv. Štefan. Robil veľké divy a znamenia medzi ľuďmi, čo bilo do očí mnohým židom a začali ho prenasledovať. „Ale neboli schopní čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril” (Sk 6, 10).

Môžete si povedať: Ale veď my už žijeme v demokracii, v slobode. Nás už nemôžu prenasledovať pre vieru. Isteže, je len malá pravdepodobnosť, aby sa situácia tak zvrátila, aby bola Cirkev opäť prenasledovaná ako kedysi. Žijeme dokonca v kresťanskej krajine. Ale... Každý deň sme konfrontovaní s ateistickým zmýšľaním nášho okolia. Dostávame sa do situácií, keď cítime, že máme zaujať stanovisko, postaviť sa na obranu Cirkvi, na ktorú sa útočí, ale buď sa nám nechce, alebo nevieme ako, aby sme sa nevystavili záplave ďalších nadávok. Sv. Pavol upozorňuje Timoteja: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, ... lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam” (2 Tim 4,3-4). Ten čas je tu.
Pýtame sa sami seba: Ale čo hlásať? Ako hlásať? Kedy je na to vhodný čas ozvať sa? Vtedy si pripomeňme Ježišove slová z dnešného evanjelia: “Keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás.”
Keď vás vydajú... Naozaj, sme vydaní napospas tomuto svetu, ktorý si utiera ústa o Cirkev a špiní ju. Budeme mlčať? Ako dlho? Je čas otvoriť ústa a prehovoriť. Je čas otvoriť sa Duchu. On je v každom z nás, ktorí sme boli pokrstení. Len ho potrebujeme objaviť. Uver tejto pravde: Si naplnený Duchom Svätým, priam žiješ v Duchu Svätom, ako keď je pohár ponorený do umývadla plného vody. Tá voda nie je len v pohári, ale všade okolo. Tak aj Duch. No nebuďme ako pohár, ktorý o tom nič nevie.
Bratia a sestry! Prichádzajme čím častejšie na sv. omšu a spájajme sa s Kristom v Eucharistii. To je najistejší prostriedok, cez ktorý nám Kristus dáva aj svojho Ducha Svätého. Vezmime Sväté písmo do ruky a čítajme. Nájdime si čas a modlime sa. Spájajme sa s Bohom krátkymi strelnými modlitbami, vzdychmi. To sú všetko prostriedky, cez ktoré zakusujeme a poznávame účinkovanie Ducha Svätého v nás. A buďme pri tom trpezliví, lebo úspechy neprichádzajú hneď. Ochutnajme silu Božieho slova. Ak sa mu odovzdáme, ak podstúpime riziko výsmechu a nepochopenia, verme, že Boh sa nedá vo vďačnosti zahanbiť. Prijmime pre dobro našich blížnych toto riziko, aby aj oni spoznali, aký dobrý je Pán. Sv. Štefan, prvý svedok a mučeník pre Krista, ktorého narodenie sme včera začali sláviť, dostal za svoju vernosť dar vidieť otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.

O tom, že Duch naozaj vanie kde chce a ako chce, svedčí aj svätý Augustín vo svojich Vyznaniach. Vieme, že to bol človek, ktorý síce prehýril svoju mladosť, ale stále hľadal dokonalosť. Toto hľadanie, či skôr Božia prozreteľnosť, ho priviedla do Milána. Tu sa stretá s miestnym biskupom, sv. Ambrózom. A tento človek naplnený Duchom Svätým, ho svojím životom a kázňami, ktoré mali moc Ducha, privádza k Bohu. O svojej skúsenosti s ním píše takto:
„Horlivo som počúval jeho kázne, ale nie s pravým úmyslom, ale len preto, že som chcel vyskúšať jeho výrečnosť, či zodpovedá povestiam, ktoré šli o nej svetom, či je viac alebo menej slávna, ako sa o nej tvrdilo.” „Hoci som nestál o to, čo Ambróz rozpráva, ale väčšmi o to, ako to rozpráva, jednako so slovami, ktoré som miloval, vnikali do môjho srdca aj veci, na ktoré som nedbal. Nijako som už nemohol rozdeliť jedno od druhého. Keď som otváral svoje srdce, aby som vnímal to, čo krásne povedal, vnímal som i to, čo pravdivého povedal; pravdaže, len postupne.”

Som si istý, že Ambróz nekázal len pre Augustína, možno ani nevedel ako často prichádza na jeho kázne. Ale sv. Ambróz bol človek naplnený Duchom Svätým, ktorý bol vnímavý na vnútorné vnuknutia – “toto rob, toto hovor a neboj sa, lebo ja som s tebou”. Pre neho to už nebol len “neznámy vnútorný hlas”, ale hlas Ducha, ktorý vanie kde chce a ako chce. Nebojme sa aj my byť nástrojmi a svedkami Božej lásky, ktorá chce prísť k našim blížnym, ktorých stretáme.

Drahí bratia a sestry! Kiež je nám svedectvo sv. Štefana, ktorý položil aj život za Ježiša, pomocou rozhodnúť sa nastúpiť úzku cestu svedectva, otvorenosti pôsobeniu Ducha Svätého. Kiež si Boha a spásu blížnych zamilujeme viac ako svoje pohodlie podľa vzoru toľkých svedkov za vieru – sv. Ambróza, sv. Augustína, bl. Pavla Gojdiča či Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka. Kiež by sme boli schopní prijať slová, ktoré nám Boh vnuká v pravý čas. Preto sa naplňme horlivosťou za Pána – cez sväté prijímanie, čítanie Svätého písma, rozjímavú modlitbu, strelné modlitby, alebo aj inak, ako nám to vnukne Duch Svätý.

Amen.