Dvadsiata piata nedeľa "cez rok"

Ježiš jasne hovorí: „Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone“(Lk 16,13).

Poviedka rozpráva o bohatom sedliakovi, ktorý keď umieral, mal výčitky svedomia, a preto povedal žene: „Mal som sa dobre, škoda len, že idem na druhý svet a zabudol som na chudobných. Sľúb, že urobíš, čo poviem. Predáš najlepšieho koňa a peniaze rozdáš chudobným.“ Po smrti sedliaka žena išla na jarmok a predala koňa za 100 korún s podmienkou, že kupec kúpi aj sedlo za 20 000 korún. Kupci sa čudovali, ale jeden kúpil. Žena potom 100 korún rozdala chudobným a peniaze za sedlo si ponechala. Bola šikovná?
V životopise svätých Kozmu a Damiána čítame, že ich pohania i kresťania nazvali Božími “anargýrmi“ – ktorí neprijímajú peniaze. Boli lekári a starali sa nielen o choré telá, ale aj duše pacientov. Pritom sa riadili slovami Pána Ježiša: „Dávajte a dajú vám... Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“ (Lk 6,38).
Do tretice zastavme sa každý sám pri sebe, svojom správaní, postoji, názoroch ku vzťahu k Bohu a mamone.

Ježiš v podobenstve poukazuje na to, aký máme mať vzťah k hmotným i duchovným hodnotám a hovorí: „Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone“ (Lk 16,13).

Tak za čias Krista, ako aj dnes nechýbajú chytrí ľudia, prešíbaní, kombinátori, ba dokonca klamári, podvodníci či defraudanti. V evanjeliách si môžeme všimnúť, že Ježiš nikdy neláme palicu nad človekom, a teda nezasypáva ho výčitkami alebo vyhrážkami a keď musel napomenúť, urobil to tak, aby nikoho neurazil. Tak je to aj v prípade správcu, ktorý svojmu pánovi rozhadzoval majetok, a predsa ho nakoniec pán pochválil. Správca bol prefíkaný. Vo chvíli, keď má vydať počet zo svojho šafárenia, kladie si otázku, čo má robiť a zároveň premýšľa, aby si zabezpečil slušnú budúcnosť. Keď predtým okrádal pána, teraz ešte viac s úmyslom zabezpečiť si pre seba výhodnú budúcnosť. A za toto počínanie ho pán chváli. Vieme, že Ježiš nás učí nesúhlasiť s hriechom a práve tu, keď chváli nepoctivého správcu, nám nehovorí o nejakej výnimke, práve naopak, dostáva sa nám vysvetlenia a zároveň povzbudenia v slovách: „Synovia tohoto sveta sú voči sebe navzájom predvídavejší ako synovia svetla“ (Lk 16,8). Oni pre svoje ciele a dobro neľutujú žiadnu námahu a čas. Tak Ježiš naznačuje, ako často tí, ktorí prijali krst, volajú sa kresťanmi a dajú sa zahanbiť rôznymi pozemskými podvodníkmi. Synovia sveta urobia všetko pre svoje obohatenie a synovia svetla by sa mali dať zahanbiť? Veď synom svetla ide predsa o večnosť. Je to výzva pre kresťanov, aby boli oveľa viac pohotovejší, keď sa jedná o hodnoty, ktoré nemôže moľ zožrať, hrdza zničiť či zlodej ukradnúť. Tým Ježiš poukazuje, aby sme veciam, ktoré budú odmenené vo večnosti, venovali viac pozornosti, nebáli sa námah, straty času, aby sme boli skutočne správcami, ktorých čaká odmena a pochvala, a nie zahanbenie alebo trest. V tom zmysle je potrebné chápať slová: „Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, až sa pominie, prijali do večných príbytkov“ (Lk 16,9). Ježiš výslovne nespomína smrť, a predsa jasne naznačuje, aby človek, ktorý uveril v hodnoty Božie, využil všetko pominuteľné na získanie hodnôt večných. Boh nám nariadil podmaniť si a naplniť zem, vládnuť nad rybami, vtáctvom i zverou zeme. Boh vyžaduje od človeka čestný prístup k hodnotám, ktoré mu stvoril. Človek má všetko využiť pre svoje dobro, na splnenie poslania, ktoré mu určil Boh. A tak chápeme slová: „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom“ (Lk 16,10).

Teda činiteľom, ktorý rozhoduje o kresťanskej čnosti predvídavosti, nie je len sám rozum, inteligencia, vedomosti, schopnosti či šikovnosť, ale aj rozum osvietený vierou. Vierou, že aj k nám sa prihovorí Pán: „Vydaj počet zo svojho šafárenia“ (Lk 16,2). A nie až vtedy, ale už teraz sa treba starať o to, čo budem robiť. Predvídavosť synov sveta nás núti využívať všetky dostupné prostriedky a veci, aby sme raz počuli slová: „Správne, dobrý sluha pretože si bol verný v maličkosti, maj moc nad desiatimi mestami“ (Lk 19,17). Máme myslieť pri bežných veciach života na budúcnosť, na cieľ nášho života. Správne je nájsť si čas na modlitbu. Vieme, že máme sa pravidelne porozprávať s Bohom. Preto poznáme rôzne druhy a spôsoby modlitby, ako je prosebná, ďakovná, odprosujúca, a podobne. Môžeme sa modliť sami a ešte lepšie spoločne. Nemáme ohraničený čas a priestor na modlitbu. Koľko bratov a sestier vie a dokáže sa modliť, keď cestujú, keď musia čakať a podobne. Koľko bratov a sestier svoju prácu – nech je akéhokoľvek druhu – nielen začína a končí prežehnaním sa, ale ich práca, aj keď počas nej priamo nemyslia na Boha, je modlitbou. Nielenže si dali úmysel, že chcú byť spolu s Bohom, Matkou Božou a anjelmi spojení, ale ju obetujú na určitý úmysel. Nekonajú prácu, svoje povinnosti bezducho, len pre mzdu, zábavu, len ako povinnosť či úlohu, ale dávajú svojej práci, povinnostiam, štúdiu duchovný rozmer. Počuť od týchto bratov a sestier, že keď už niečo robím, robím to nielen kvalitne a zodpovedne pre prirodzený život, ale aj pre hodnoty, ktoré platia pre večný život. Mnohí sa takto formujú, vedú a vychovávajú a nerobí im ťažkosť v prvý piatok, alebo aj niekoľkokrát v týždni zúčastniť sa svätej omše, konať skutky telesného a duchovného milosrdenstva. Krst nielen prijali, ale krstné povinnosti si plnia. Nepoznajú len svoje práva, ale aj povinnosti. Za memento stojí náš príklad života. Aký je? Nestačí pre nás, aby sme boli len synmi sveta, ale aj synmi svetla.

Nebezpečenstvom je, keď sa cítime kresťanmi len niekedy, len na určitých miestach, len za určitých okolností. Len nerozumný človek si vedome a dobrovoľne komplikuje život. Chránime si svoj majetok, dávame pozor na zdravie, a na svoj duchovný majetok – dušu máme zabúdať? Sledujeme v televízii bez výberu, kritiky, hodnotenia programy? Nevlastníme videokazety, ktoré sa nezhodujú s kresťanskou morálkou, sex, násilie...? Čo čítame? O čom najčastejšie rozprávame? Správcovia vecí tohoto sveta venujú pozornosť veciam sveta. Sme deti Božie, bratia a sestry Pána Ježiša. Čo je našou prioritou v živote, čo si ceníme, vážime, uprednostňujeme, čomu a komu dávame prednosť?
Čo tak sadnúť si a trochu počítať? Boh nám do roka dáva 8 760 hodín. Sociológovia hovoria, že 3 000 hodín venujeme spánku, 3 600 hodín práci, 900 hodín sýteniu tela, 600 hodín toalete, viac ako 500 hodín televízii – a Pánu Bohu?
Mnohí dnes prehodnocujú, s kým sa priateliť, s kým mať kontakty, aby im to prinieslo známosť, konexie, ale už na dušu nemyslia. Nepremýšľame, či to čo kupujeme, bude osožiť pre našu dušu. Kupujeme, zaobstarávame pod vplyvom reklamy, verejnej mienky, ale zabúdame, že stávame sa otrokmi vecí, zariadení, toho, čomu sa hovorí: mať, mať, mať, vlastniť...

Dnes sa veľa hovorí o rýchlom zbohatnutí. Dnes sa mnohí vyhlasujú za veriacich. A dnes si mnohí kladú otázky, či je možné za taký čas získať taký kapitál. Či je skutočne veriaci ten, ktorého skutky prezrádzajú niečo celkom iné. Jasne platia slová Pána Ježiša: „Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone“ (Lk 16,13).
V zamyslení Mary Brooksovej Dotyk Majstrovej ruky sa píše: Na dražbe sa dražilo veľa vecí. Medzi inými i staré zaprášené husle. Vyvolávač si myslel, že zaoberať sa starými husľami je zbytočná strata času. Zdvihol ich a povedal: „Čo za ne dáte?“ Ponuka bol smiešna. Prv, ako stihol sumu odklepnúť, prišiel k nemu muž a očistil husle i sláčik. Oprášil ich, naladil a zahral krásnu skladbu. Keď hudba doznela, všetci ostali očarení. Vyvolávač po chvíli ticho oslovil prítomných: „Čo dáte za tento nástroj teraz?“ Ponuka za husle bola neporovnateľne vyššia.
Čo zmenilo cenu huslí? Dotyk majstra. Memento pre každého z nás. Vieme čo od nás veriacich Boh žiada. Vieme to, a často podľa toho nekonáme. Je to podobné ako s husľami. Aj dnešná omša, modlitba či dobré skutky, ba i kresťanský život zapadli prachom, zovšedneli nám, prestali sme im venovať pozornosť... Pre nás stratili na cene, význame či potrebe. Dnešným evanjeliom nás Ježiš chce prebudiť. Je správne, keď si uvedomujeme, že nesmieme byť ako synovia sveta, ale chceme sa od nich učiť, že spoluprácou s Božími milosťami môžeme náš život prežiť plnšie, hodnotnejšie a istejšie smerom k večnému životu.
Rozídeme sa za svojimi povinnosťami, do svojich rodín a práve preto je správne, že chceme sa stať soľou, kvasom i svetlom podľa slov Pána Ježiša, a tak budeme slúžiť Bohu.

Žena, ktorá nesplnila poslednú vôľu zomierajúceho muža, nebola šikovná. Boh sa oklamať, dobehnúť nedá. Od sv. Kozmy a Damiána sa môžeme dnes naučiť aj všedné veci a udalosti; žiť s Bohom, pre Boha, a tak si získať odmenu vo večnosti. A zamýšľajúc sa nad svojím životom dáme odpoveď. Nech je to však taká odpoveď, ktorá bude v zhode s vôľou Božou.

Amen.