Dvadsiata tretia nedeľa "cez rok"

Naša viera to sú aj záväzky, povinnosti, úlohy, to je náš každodenný život učeníka Ježiša.

Muž v rokoch počas prípravy na prijatie sviatosti krstu sa dostal do krízy viery. Mal tú najlepšiu vôľu byť dobrým kresťanom. Počúval kňaza, rozprával sa s mnohými o viere, študoval, premýšľal, ale sa aj díval okolo seba. Videl, že život mnohých kresťanov sa nezhoduje s tým, čo sa mu predkladá. Viac a viac ho znepokojovalo, že to, čo učí Kristus, čo sprostredkúva Cirkev, je jedna vec, ale život kresťanov v jeho okolí hovorí o inom, o akejsi druhej veci. A tento mladý muž nechcel robiť kompromisy. Zrazu pocítil strach, sklamanie, rozčarovanie, pretože čakal, že nájde pokoj duše, harmóniu života tu na zemi v spojení s večnosťou. Pri čítaní evanjelia o “stavaní veže“ a o “boji kráľa s iným kráľom“ sa zastavil nad slovami Pána Ježiša:

„Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14,33).

Muž si začal uvedomovať, že Ježiš nechce od neho kompromisy, ako u mnohých vo svojom okolí vidí robiť. Krst od kresťana vyžaduje byť vždy a za každú cenu na strane Ježiša. Teda ten, kto prijal krst, si má byť vedomý toho, že Boh má mať prvé miesto v jeho živote. Boh nekáže nenávidieť v pravom zmysle slova, ale právom si od nás žiada, že pred Boha na stupňoch lásky nesmieme klásť ani otca, ani matku, ani deti, ba ani svoj vlastný život. Kresťan má si byť vedomý toho, že len keď Boh je na prvom mieste, všetko ostatné môže mať zmysel, hodnotu či cieľ. A práve na to upozorňuje Pán Ježiš v slovách: „Ak niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nesadne a neprepočíta náklad, či má na jej dokončenie“ (Lk 14, 28)? Nestačí byť len pokrstený, ale je potrebné zachovávať povinnosti, ktoré pri krste prijímame. Máme pamätať na slová: začal stavať, a nemohol dokončiť (porov. Lk 14,30). Rovnako si mnohí uvedomujeme svoje slabosti, ktoré sú našimi protivníkmi. Často si uvedomujeme, že naše telo je mocné a naša vôľa je slabá. Ježiš nám pripomína boj proti silnejšiemu kráľovi a radí vyslať posolstvo, „kým je tamten ešte ďaleko“ a prosiť o podmienku mieru. Text hovorí o hlbokom zmysle vedieť prijať svoj osobný kríž, nespoliehať sa len na vlastné sily, ale spolupracovať s Božou pomocou, milosťami, a na ceste svojho života neprepínať svoje sily, ale žiť v zhode s Božími príkazmi a zákonmi. Ježiš nám pripomína, aby sme si najviac cenili náš kontakt s Bohom.
Je v každom človeku, že chce niečo dokázať, znamenať, byť... Človek si musí byť vedomý, čo znamená, čo dokáže bez Boha...? Jedine v spojení s Bohom človek plní svoje poslanie na zemi. Boh stvoril človeka, aby si podmanil svet, ale nestvoril ho preto, aby sa vyvyšoval nad svojho Stvoriteľa. Boh dal človeku rozum a slobodnú vôľu, aby budoval svoje šťastie, tak, že Boha poznáva, miluje a plní vôľu Božiu. Môžeme sa stretnúť s prípadom človeka, ktorý na konci života konštatuje sám pred sebou, že má prázdne ruky. Mnoho pracoval, ale bez Boha. Zničil si zdravie, ale nemá Božie požehnanie. Iní čakali na lepšie časy, ale nedočkali sa ich, nespozorovali ich. Keď vidia, ako sa rúcajú ich plány, túžby, keď náhle ochorejú, prídu o možnosti, či pred blížiacou starobou cítia výčitky svedomia nad premárneným životom. Ježiš nás o stavbe veže a príprave do boja s iným kráľom učí byť rozvážnymi, obozretnými; a teda múdrym je ten, kto pozerá na cieľ svojho života a primerane k nemu sa snaží získať čo najviac hodnôt, ktoré mu zabezpečia slová pochvaly: Poď, sluha dobrý a verný... Ježiš učí, že človek musí neustále pamätať na pravé a správne hodnoty.

Ježiš od nás právom žiada veľmi veľa, keď hovorí: „Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14,33). Ježiš nás vyzýva k osobnému zaangažovaniu sa v oblasti viery, k postoju v oblasti hierarchie hodnôt. Od nikoho Ježiš nežiada slepú poslušnosť. Boh má právo od človeka žiadať, aby ho miloval, plnil jeho príkazy, rešpektoval jeho slová. Kresťan je pravým kresťanom vtedy, keď z lásky k Bohu vedome a dobrovoľne plní si svoje povinnosti. Zadívajme sa a zamyslíme nad svojím prístupom a plnením k vôli Božej. Pre mnohých z nás je viera vec prostredia, tradície, návykov či rutiny. Preto mnohí berú vieru ako vec dohody. Chcú sa dohodnúť s Bohom, urobiť akýsi kompromis. Viera sa predsa musí žiť! Preto o viere sa dá hovoriť ako o plytkej, nestálej, keď človek si podľa veku, postavenia, stavu... neplní svoje povinnosti. Mnohí sa skrývajú za vieru ako za akési rekvizity alebo fasádu. Je neprístupné pozerať sa na vieru len ako na akúsi organizáciu. Viera to nie je len biskup, kňaz. Je nesprávne, ak sa k viere pristupuje ako k folklóru. Nestačí nosiť retiazku s krížikom na krku, alebo mať na aute sv. Krištofa, či mať doma hromničnú sviečku. Viera sa musí a má prejavovať v našich skutkoch. Nestačí, že dám dieťa do cirkevnej školy, na náboženstvo a nie na etiku. Ako nestačí len darovať milodar na opravu kostola či nejaký charitatívny cieľ. Naša falošná, pokrytecká vypočítavosť Boha uráža. Vieru nemožno chápať ako výhodnú masku; dám si ju na tvár, keď mi to vyhovuje. Veď za masku sa dá ukryť kde-aká špina.
Pravá viera si vyžaduje často tvrdú prácu na sebe; vedieť premýšľať, zvážiť, prehodnotiť okolnosti, situácie, aby vždy a za všetkých okolností som dal Bohu, čo patrí Bohu. Čím viac sa objavujú ťažkosti, tým viac musí človek duchovnejšie žiť. Od dieťaťa sa vyžaduje viera primeraná jeho chápaniu, sile, skúsenostiam, poznaniu a od dospelého sa žiada, aby rovnako primerane plnil si duchovné povinnosti. Keď dieťaťu stačí modlitbička „anjeličku, môj strážničku“, tak táto modlitba už nemôže postačiť dospievajúcemu alebo dospelému.
Je správne, že si uvedomujeme, že určité formy duchovného života neuspokoja každého. Rast duchovného života je spojený s prácou na sebe, s obetami, zriekaním sa, hodnotením situácií. Kristus od svojich právom viac vyžaduje.
Pred rodičovským združením na cirkevnej škole sa rozprávali medzi sebou rodičia. Jeden otec sa rozčuľoval, že syn dosahuje veľmi zlé výsledky, a on ho predsa dal – aj keď neverí v Boha – na cirkevnú školu s tým, že jeho syn bude iný. Iný otec na to zareagoval v tom duchu, že on je veriaci a chce, aby jeho synovi sa ešte viac popri prírodných vedách dostalo aj duchovného a je spokojný s úrovňou školy.
Ako rôzne posudzujeme iných a iné veci či udalosti. Zabúdame sa pozrieť na seba. Bojíme sa práce na sebe. Zriekanie sa, sebaovládanie, umŕtvovanie sa, kritické hodnotenie seba sa vytráca, podceňuje a práve dnes Ježiš v evanjeliu kladie na tieto hodnoty význam.
Vedieť sa zastaviť je dar od Boha. Môžeme si ho vyprosiť sami, prípadne iní.

O polnoci zazvonil telefón. Rozospatý kňaz počuje prosbu o zaopatrenie. Poprosí o adresu. V aute na kartičke číta meno, priezvisko, ulicu, číslo, ktoré si poznačil. „Hádam nie,“ povie sám pre seba, „je to iste len zhoda mien.“ Zastavil autom pred peknou vilkou. Zo dverí vyšla staršia pani, ktorá ho milo privítala. V predsieni si kňaz uvedomil, že sa nemýlil. Bol v byte bývalého vysokého činiteľa ÚV KS. Rôzne diplomy a uznania na stenách o tom hovorili. Vošiel do izby, kde ležal chorý a ktorému mal vyslúžiť sviatosti. Bol zostarnutý, ale kňaz hneď ho poznal. Muž sa díval na stenu pred sebou. Viackrát ho kňaz oslovil, ale muž neodpovedal. V jeho očiach boli slzy. Až po dlhšej chvíli muž pozrel na kňaza a povedal: „Mýlil som sa. Dnes vidím, že toto všetko mi nepomôže. Som na konci. Chcem sa vrátiť do detských rokov, keď som bol miništrantom a často som na svätej omši prijímal. Prepáčte, že som vás v nočnú hodinu volal. Chcem sa zmieriť s Bohom.“ Kňaza ráno zobudil znova telefón. Hlas už poznal. Bol to hlas manželky muža, ktorému vyslúžil v noci sviatosti. Prijal ich pri plnom vedomí, slobodne a kňaz ešte teraz cíti horúcu ruku, ktorú mu muž podal na rozlúčku ako vďaku za sprostredkovanie zmierenia s Bohom. Teraz mu žena oznamuje, že manžel práve zomrel. Kňaz, pozerajúc na kríž, ktorý má zavesený nad posteľou, ďakuje Bohu, že prijal návrat zablúdeného syna.
Pripomínajme si, že dnes je ešte čas prepočítať náklad na dokončenie veže, či na prosbu o podmienky mieru. Zajtra, o hodinu už táto možnosť nemusí byť. Chceme byť však učeníkmi, o ktorých hovorí Ježiš a práve preto prijímame jeho výzvu.

Kríza viery je reálna. Sme však povinní urobiť to, čo je v našich silách a dôverovať v pomoc Božiu. Boh tých, čo mu dôverujú, nesklame.

Amen.