Jedenásta nedeľa "cez rok"

Viera je cesta, na ktorej nie si sám.

AI
Viacerí z vás ste niekedy lúštili krížovku, kde je potrebné cez „labyrint“ slov sa dopátrať k zneniu tajničky. Existujú však aj iné záhady, ktorým túžime prísť na „koreň“ a možno až po dlhšom období môžeme povedať: „Je to jasné!“

KE
Dnes sa dozvedáme až na konci evanjelia tajomstvo ženy, ktoré ju viedlo k prekvapivým skutkom voči Ježišovi, ktorý ju za to odmeňuje slovami: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“ (Lk 7,50b) Čo viac mohla získať?

DI
Žena svojou dobročinnosťou ukazuje, že vo viere prijíma Ježiša ako proroka. Jej čin vyžadoval veľa odvahy. Obrátila sa na Ježiša, aby jej z biedy pomohol. To je dôkazom jej viery v neho. Spoznala v ňom mesiášskeho záchrancu (porov. Lk 19,10) a to ju privádza k pokoju vo vzťahu k Bohu.
Ježiš má preto moc odpúšťať hriechy, lebo má moc prebúdzať vieru a lásku. Žena počula Ježišove slová a s vierou ich prijala a videla v jej svetle celý život. Viera a láska sa rodia spolu a spolu trvajú. Podobné uzdravenie nachádzame aj v prípade Samaritána, jedného vďačného z desiatich očistených od malomocenstva, ktorý si vypočuje oblažujúcu zvesť: „...tvoja viera ťa uzdravila“ (Lk 17,19).
Záver nám jasne ukazuje, ako viera zachraňuje, viera ako vlastná príčina jej spásy (porov. Lk 8,48; 18,42; 17,19). Viera sa udeľuje tomu, kto koná na základe vlastného presvedčenia. Viera sa upevňuje v tom, kto prijíma Božiu pomoc a spolupracuje s jeho milosťou. Vieru tak vnímam ako odpoveď, ktorou sa obnovuje vzťah k Bohu. Viera sa neprejavuje len utiekaním sa k Ježišovi o pomoc, ale tiež ako vyjadrená vďačnosť – aj za odpustené hriechy. Práve v tejto správe Ježišovej činnosti nachádzame v zreteľnej súvislosti vieru a spásu. V odpustení hriechov dosahujeme záchranu a pokoj. Ježiš predsa prináša oboje.
Pri Ježišovom pozdrave, obvyklom pri rozlúčke, si spomenieme, že dar spásy uvádza ľud na cestu pokoja (porov. Lk 1,79).

PAR
Viera je naozaj nezaslúžený Boží dar. Väčšinou, čo sme tu prítomní, dostali sme ju pri krste do vienka bez toho, žeby sme o ňu bojovali. Viacerí katechumeni, ktorí sa už ako dospelí začlenili do Cirkvi, prešli náročnejšiu cestu, pokým sa stali kresťanmi. O to viac chceli poznávať, v koho chcú veriť a koho nasledovať. Za mnohých z nás rozhodli rodičia, že nosíme po Ježišovi meno. Dostali sme výchovu, aj základné vedomosti o viere v rodine a na hodinách náboženstva. Ale tak ako my rastieme, vyvíjame sa, dozrievame – to isté potrebuje aj naša viera, aby nezostala v plienkach ako my, keď sme boli pokrstení.
Preto zveľadiť sa vo viere nie je nikdy neskoro. Viera ti dá úžasnú silu bez ohľadu na to, kto si teraz, čo si doteraz robil, ako žil, aké máš hriechy... Ježiš ťa miluje rovnako, pretože miluje bezhranične. Skutočne záchrancom všetkých blúdiacich a hľadajúcich je Ježiš. Viera v odpúšťajúcu Kristovu moc urobí s nami veľké veci.
Svätý Otec Benedikt XVI. ešte ako kardinál spomína: „Viera neprichádza až tak jednoducho, aby som mohol od istej chvíle povedať: mám ju... Je to čosi živé, čo zahrnuje celého človeka – rozum, vôľu, city – vo všetkých dimenziách. Môže sa síce stále hlbšie zakoreňovať do života, takže sa môj život a viera budú stále stotožňovať, ale napriek tomu sa nikdy nestane mojím majetkom. ...Viera bude vždy cestou.“
Na tejto ceste nikdy nie sme sami a nikdy nebude slepou cestou. Sama Kniha kníh ním predkladá nespočetný zástup, ktorí uverili. Zaujímavo o tom hovorí „pieseň viery“ (porov. Hebr 11). Už v Starom zákone je nám príkladom „praotec viery“ Abrahám: S vierou poslúchol..., keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide (porov. Hebr 11,8) Napokon Abrahám s vierou priniesol na obetu svojho jediného syna. „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme (Hebr 11,1).
Panna Mária uskutočňuje poslušnosť viery najdokonalejším spôsobom. Vo viere prijíma zvesť a prisľúbenie, lebo verí, že „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1,37), a dáva svoj súhlas: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38). Cez celý život až po poslednú skúšku, keď jej syn Ježiš zomrel na kríži, jej viera nezakolísala. Mária neprestala veriť, že Božie slovo „sa splní“. Preto Cirkev uctieva v Márii najrýdzejšie uskutočnenie viery.
Nezabudnime, že aj vyznanie viery, v akej podobe sa ho modlíme dnes, prešlo náročným vývojom. Každá jeho veta bola pečatená toľkými rozhodnými svedectvami, často až po vyliatie vlastnej krvi. Ako príklad hlbokej viery nám pomôže aj výrok sv. Polykarpa, biskupa v Smyrne: „Osemdesiatšesť rokov slúžim Kristovi a nikdy mi neublížil. Ako by som mohol zlorečiť svojmu Kráľovi, ktorý ma spasil?“

MY
Vieru nemôžeme vždy rozumovo zdôvodniť. Ale aj malé skutky urobené „len z viery“ môžu veľa vecí posunúť vpred. Žena kajúcnica sa podujala zdanlivo k všednej službe, ktorú Spasiteľ zvlášť ocenil. Môžeme to pripodobniť k adorácii, keď Bohu venujeme čas, modlitby, aj nejaké materiálne prostriedky, aby sme ho mohli osláviť. Ale aj našim očiam býva často skryté ovocie takýchto snáh. Aj apoštoli, hoci boli v tesnej Pánovej blízkosti, bývali v pochybnostiach. Odzrkadlilo sa to v búrke na mori: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ (Mk 4,338b) Ježiš odhalil príčinu ich strachu: „Ešte stále nemáte vieru?“ (Mk 4,40b) Aj Peter, budúci „stĺp Cirkvi“ a prvý Kristov námestník zakolísal vo viere, keď sa dokonca na Majstrov pokyn k nemu blížil po mori: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ (Mt 14,31b) Ježiš mu však pripomenie: „Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22,32).

Istý mladý človek, ktorý stratil vieru a vnútornú oporu, bol vo vojne v predsunutom postavení, ťažko ranený. Nemohol si už sám pomôcť a nablízku nebolo nikoho, kto by mu poskytol prvú pomoc. A tak musel pomaly vykrvácať. Keď ho našli mŕtveho, ležal vedľa neho zápisník, do ktorého namáhavo, prstom namočeným do vlastnej krvi, napísal jedno slovo: „Verím“. Svoj život stratil, ale našiel svoju vieru a lepší „večný život“.

Úsmevne pôsobí príbeh, ktorý hovorí, ako sa porovnávali dvaja bratia z odlišných reholí, kto viac verí. Prvý: „Vidíš túto rieku? Prejdem po jej hladine.“ A naozaj, išiel. Druhý sa tiež pokúsil. Urobil však len pár krokov a už ho ťahali z vody. Prvý mu prezrádza: „Aj ty by si veril, keby si vedel, že vo vode sú kolíky, po ktorých sa dá prejsť.“

Či nie je aj naša viera podobná tomuto príkladu? Veď každý z nás zatúži po niečom hmatateľnom, presvedčiť sa zmyslami – pohľadom, počúvaním, zacítením, dotykom. Aj Tomáš, ešte ako apoštol, si overoval, akú záruku má, keď pôjde za Kristom: „Ako môžeme poznať cestu?! Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,5b-6a).
Po zmŕtvychvstaní je otrasený: „Ak neuvidím..., neuverím. Ježiš ho nehreší, snaží sa pochopiť jeho situáciu, ponúka mu uistenie, nech sa ho dotkne. Oslabená viera sa prekonáva víťazným: „Pán môj a Boh môj.“ Ježiš konštatuje: Uveril si, pretože si ma videl. Majster však pridáva ideál, posolstvo aj pre nás: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20,24-29).

ADE
V jednej piesni spievame aj toto: „Keď aj vo svete všetko stratíš, len vieru nie, najväčší poklad je vieru mať.“ Tu je to tajomstvo, ktoré sme hľadali, to je tá tajnička krížovky. Uveriť – to je každého samostatné rozhodnutie, ale nikdy v ňom nezostávame sami. Veď toľkí bratia a sestry idú podobným, aj keď nie tým istým smerom, spolu s nami. Matka Terézia z Kalkaty nám ponúka svoj návod, ako sa dostať k pravej viere a nezostať pritom len so založenými rukami: „Plodom ticha je modlitba. Plodom modlitby je viera. Plodom viery je láska. Plodom lásky je služba. Plodom služby je pokoj.“ Spolu s učeníkmi prosme: „Daj nám väčšiu vieru!“ (Lk 17,5b) A keď nás Pán povzbudí duchovnou útechou, ďakujme mu za to, aby sme aj v prípadných budúcich skúškach vedeli s odhodlanosťou svedčiť slovami „apoštola národov“: „Viem , komu som uveril.

Amen.