Jedenásta nedeľa "cez rok"

Odpúšťaním sa pripodobniť Bohu.

AI
Ako často ľutujeme svoje hriechy a prosíme Boha o odpustenie? Dnešné čítania a evanjelium hovoria o Božom milosrdenstve, ktoré nám odpúšťa, bez ktorého nemôžeme byť spasení, lebo nedokážeme žiť bez hriechu. Toto milosrdenstvo nám zaslúžil svojou obeťou na kríži Ježiš Kristus.

KE
Boh od nás za svoje odpustenie požaduje niečo, čo však nemôžeme považovať za protihodnotu. Je to len otvorenosť pre jeho odpúšťajúcu lásku – Ježiš hovorí žene – hriešnici: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje“ (Lk 7,47).

DI
Prečo Šimon pozval Ježiša. Možno zo zvedavosti alebo aby ho podchytil v reči tak, ako sa o to usilovali ostatní farizeji. No nezdá sa, že by Ježiša považoval za múdreho učiteľa alebo Mesiáša, ktorému treba preukázať úctu, práve naopak – nepreukázal mu ani bežnú úctu akú dávali Židi svojim hosťom – vodu na umytie, bozk na privítanie. Dalo by sa povedať, že takýto prístup bol priamou urážkou Ježiša. Farizej takto prezentoval pred ostatnými židmi svoju nadradenosť, na ktorej si veľmi zakladal. Z celého Šimonovho konania cítiť pýchu a pohŕdanie Ježišom. Akoby pozval Ježiša preto, aby si potvrdil svoje postavenie spravodlivého muža zákona, ktorého bežní židi obdivovali a preukazovali mu veľkú úctu. On sa na nich naopak pozeral povýšenecky a s opovrhnutím. Nezdali sa mu hodní, aby s nimi viedol rovnocenný dialóg. Ježiš poznal Šimonovo zmýšľanie a jeho zámer, no predsa prijal pozvanie. Tiež mal svoj zámer a to priviesť k pokore Šimona, spolustolujúcich i nás. Aj v iných častiach evanjelia, kde hovorí o odpustení, vyzdvihuje pokoru: farizej a mýtnik v chráme, márnotratný syn a lotor na kríži. Všetkých spája to, že si v pokore vedeli priznať svoju hriešnosť, veď „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“ (1Pt 5,5). Pýcha pramení z lásky k sebe, ale pokora z lásky k Bohu. A keďže bez pokory niet odpustenia hriechov, tak prameň Božieho milosrdenstva musíme hľadať v našej láske k Bohu. Tá nám ukazuje naše chyby a zakrýva chyby blížnych. Pýcha ukazuje na chyby ostatných, no tie vlastné nechce vidieť. Každý z nás túži po Božom milosrdenstve a odpustení našich hriechov. Veď sa denne modlíme v modlitbe Otčenáš: „a odpusť nám naše viny“, no často zabúdame na pokračovanie tejto prosby, ktorá sa však od prvej časti nedá oddeliť: „ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Ježiš hovorí, že máme byť ako náš Nebeský Otec, no my si vyberáme, kedy a v čom chceme takí byť. Robíme to, čo nám vyhovuje. Ježišovi určite nebolo príjemne na návšteve u farizeja Šimona, ktorý ho ponižoval. No Ježiš povýšil vôľu Otca nad svoju vlastnú, čo neskôr dokázal aj smrťou na kríži. A ako je to s našou vôľou? Nie je často uprednostňovaná viac ako tá Božia?

PAR
Predstavme si teda seba na mieste farizeja Šimona. Nepovažovali by sme sa za lepších ako sú tí ostatní? Nepohŕdali by sme ľuďmi ako bola hriešnica? Nechceli by sme sa ukázať v celom svojom „lesku“? a čo ak by tam zavítal človek, na ktorého máme ťažké srdce? Nesnažili by sme sa ho ponížiť, aby sme vyvýšili seba? A tak Ježiš napomína aj nás: „Mám ti niečo povedať...“ Kto chce odpustenie, ten musí aj sám odpúšťať. A odpustiť zo srdca môžeme len vtedy ak milujeme. Preto platí aj pre nás, že kto miluje, tomu sa odpúšťajú hriechy. Je na nás, koho si dáme ako vzor spravodlivosti – Boha alebo seba – pokora alebo pýcha... Pred Bohom sa nemôžeme spraviť lepšími, ak budeme ukazovať na chyby blížnych, nemôžeme sa vyhovárať že iní sú horší ako my... Práve naopak. Ukazujeme tým len svoju pýchu a zatvárame dvere pred Božím milosrdenstvom, ktoré nám chce odpustiť naše hriechy. Ale ako nám Boh môže odpustiť, keď sa tvárime ako keby sme žiadne hriechy nemali – ako farizej v chráme? Nie je hrdinstvo tváriť sa po páde, že sa nič nestalo. Je to detinské. Dospelý a zrelý človek si vie priznať svoju chybu a niesť následky svojho konania. Boh nás nechce trestať, on chce počuť našu pokornú prosbu: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Odpusť“ (porov. Lk 15,21). A s láskou a radosťou nás berie do náručia ako márnotratných synov a vracia nám všetko, čo sme hriechom stratili.

MY
Ale Boh neodpúšťa tak, ako to my často robíme.

V knihe Bruna Ferrera je aj takýto príbeh, ktorý nám môže pomôcť lepšie pochopiť aké je Božie odpúšťanie a zároveň, aké má byť aj to naše:
Jedna žena si myslela, že vo videní sa jej zjavil Boh. Šla sa teda poradiť k svojmu biskupovi. Láskavý pastier jej odporúčal: „Drahá pani, možno veríte ilúziám, klamom. Musíte vedieť, že ako diecézny biskup som tu ja, kto môže rozhodnúť, či sú vaše videnia pravé alebo nepravé.“
„Samozrejme, excelencia.“
„To je moja zodpovednosť, moja povinnosť.“
„Výborne, excelencia,“ súhlasila žena.
„Tak teda, drahá pani, urobte, čo vám poviem.“
„Urobím, excelencia.“
A múdry biskup jej poradil: „Nabudúce, keď sa vám Boh zjaví, ako vy tvrdíte, podrobte ho skúške, aby ste vedeli, že je skutočne Boh.“
„Súhlasím, excelencia. Ale v čom tá skúška spočíva?“ pýtala sa nechápajúca pani.
„Povedz Bohu: ‘Odhaľ mi, prosím, osobné a súkromné hriechy pána biskupa.’ Ak sa vám skutočne zjaví Boh, prezradí vám moje hriechy. Potom sa vráťte sem a poviete mi, čo vám povedal – mne a nikomu inému. Súhlasíte?“
„Urobím tak, ako si želáte, excelencia,“ súhlasila ženička.
O mesiac pani požiadala, aby ju biskup prijal. Biskup sa jej spýtal: „Zjavil sa vám znovu Boh?“
„Myslím, že áno, excelencia.“
„Požiadali ste ho o všetko, čo som vám kázal?“
„Áno, excelencia.“
„A čo vám povedal Boh?“
„Povedal mi: ‘Povedz biskupovi, že na jeho hriechy som už zabudol.’“

Boh zabúda na naše hriechy, no nesprávame sa my tak ako sluha, ktorému Pán odpustil veľký dlh a on nedokázal odpustiť kamarátovi ani pár drobných? Ako často hovoríme: „To ti nikdy nezabudnem.“ Alebo: „Odpúšťam, ale nezabúdam.“ Koľko hnevu nosíme vo svojich srdciach. Posudzujeme a odsudzujeme blížnych, ale nevidíme, že sme horší ako oni. Naša pýcha nás stavia na miesto Boha, chceme byť sudcami, ktorí sú nad zákonom, ktorých sa už zákon netýka. A Boh nám nemôže odpustiť naše hriechy, lebo sami sa považujeme za spravodlivých a ani nechceme odpustenie, lebo potom by sme si museli priznať, že sme hriešni. Ale spomeňme si, čo povedal Ježiš a farizejovi a mýtnikovi, ktorí sa modlili v chráme. Radšej buďme kajúcim mýtnikom, ktorému Boh odpúšťa, hoci pred druhými vyzerá zle, ako byť pyšným farizejom, ktorý sa tvári spravodlivo, ale v duši má pýchu a lásku len k sebe.

ADE
Zamerajme sa na svoje vlastné chyby a nedostatky, v pokore si ich priznajme a oľutujme, tak nám ich bude môcť Boh odpustiť a dá nám aj milosť aby sme sa ich zbavili. Prestaňme byť sudcami blížnych a ešte raz si uvedomme čo sa aj o niekoľko chvíľ budeme modliť: „..a odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom...“ Nech to nie sú len prázdne slová, hovorené neúprimne, lebo ako sa my správame k druhým, tak sa aj Boh bude správať k nám. Poprosme Pána, aby nám naplnil srdcia láskou a pokorou, lebo ak bude našou hybnou silou láska k blížnemu a nie naša pýcha, potom začne medzi nami prekvitať Božie kráľovstvo.

Amen.