Pätnásta nedeľa "cez rok"

Nestačí len vedieť, kto žije vedľa mňa.

Aj vám robí niekedy problém spomenúť si na meno, priezvisko, či iné údaje o ľuďoch z okolia? Mám záujem aj o iné hodnoty, hmotné i duchovné, ako pomôcť nielen najbližším, ale i susedom, priateľom, spolupracovníkom? Hovorí sa, že kresťan katolík musí byť najprv dobrým človekom.
Vie cítiť s núdzou, chorobou, starobou svojich bratov a sestier. Jednoducho, žije s nimi a s nimi chce byť spasený. Koná skutky milosrdenstva.

Ježiš znalcovi zákona, ktorý ho pokúšal vo vzťahu k spáse, poukáže na potrebu nájsť si vzťah k blížnemu a povie: „Choď a rob aj ty podobne“ (Lk 10,37).

Úryvok začína vystúpením vzdelaného človeka, ktorý chce Ježiša skúšať. Počína si na prvé počutie korektne, pýta sa na „večný život“. Ježiš ako vzdelaný rabín a dobrý rečník odpovedá protiotázkami a otvára rozpravu. Usmerňuje zákonníka, aby sám odpovedal na otázku podľa svojich znalostí. Farizej odpovedá Ježišovi citáciami z Mojžišových kníh. Odpovedá správne. Nepodarilo sa mu Ježiša nachytať, s čím na začiatku farizej nepočítal. Ježiš mu nastavil zrkadlo, príkaz lásky k Bohu a k blížnemu, v ktorom môže farizej vidieť, čo má robiť, o čom sám vie a o čom Ježišovi hovoril. Farizej má však pochybnosti v tom, kto je mu blížny. Na to chce sa ospravedlniť a kladie Ježišovi otázku: „A kto je môj blížny“ (Lk 10,29)? Ježiš mu nedáva definíciu blížneho, ujíma sa slova a vysvetlí mu, keď odmieta príkaz lásky len vo vzťahu k súkmeňovcom. Najprv Ježiš poukáže na nerozumné správanie pocestného, a to na troch postavách: kňazovi, levítovi a cudzincovi Samaritánovi. Blížnych si nemáme vyberať, skôr oni si vyberajú nás, keď totiž oni niečo potrebujú a my sme schopní im pomôcť. Pomoc môže byť aj nebezpečná.
Kňaz sa bál dotknúť prepadnutého, mohol si myslieť, že je mŕtvy a stal by sa nečistým na sedem dní a možno bol práve na ceste do chrámu. Pred láskou k blížnemu dal prednosť ceremóniám.
Levíta si mohol myslieť, že človek len predstiera prepad, i to, že sám je zbojník. Riadil sa heslom: „Najprv vlastná bezpečnosť, až potom blížny“! A svojim zásadám dal prednosť pred láskou k blížnemu.
Aj keď Samaritáni nemajú dobré oko u Židov, pokladali ich za bludárov, Samaritán je však čestný človek. Pomôže. Veľkosť jeho správania poukazuje na to, že nebudeme súdení podľa “Kréda“, ktoré vyznávame, ale podľa života, ako ho prežívame.
Nebolo by správne len konštatovať, že Samaritán bol z tých troch najviac blížny k tomu, ktorý bol prepadnutý zbojníkmi. Nie je správne deliť ľudí, že pre toho niečo spravím a pre tamtoho nie. Ježiš učí, že láska a milosrdenstvo vždy niečo stoja a kto ich koná, podstupuje riziko. Vypočítavosť, špekulovanie, hľadať niekoho, kto by vo vzťahu k blížnemu poradil, nie je správne. Kedy nepomôcť, kedy neprejaviť úctu, ochotu, priazeň – zvádza to človeka k filozofovaniu. Ježiš zomrel za všetkých ľudí. Každý človek má právo povedať: aj mne Ježiš prejavil svoje milosrdenstvo a lásku. Nik nemôže Kristovi vyčítať, že na neho pri smrti na kríži zabudol. A to Ježiš pripomína každému človeku, tým skôr kresťanom, že aj my sa máme riadiť k blížnemu Ježišovou zásadou: „Choď a rob aj ty podobne“ (Lk 10,37).

Každého človeka kresťan má chápať ako svojho blížneho. Učenie Krista učí pomôcť aj tomu, čo sa vlastnou vinou dostal do biedy. Kresťan nemá súdiť, odsúdiť, naopak, odstraňuje prekážky, ktoré delia ľudí podľa rôznych kritérií. Ježiš majstrovsky zhrňuje posolstvo podobenstva do slov: „Choď a rob aj ty podobne“ (Lk 10,37). Nejde teda o to, kto je mojím blížnym, ale ide o to, komu som ja blížnym. Komu môžem pomôcť, pomôcť mám. S pomocou, službou blížnemu podľa slov Ježiša nemožno kalkulovať: čo budem z toho mať, vráti mi to a podobne.

„Závidel som susedovi, že sa mu darí,“ rozpráva muž v rokoch. „Ja som sa vždy zamýšľal; pomohol som, ale vždy s myšlienkou, čo z toho budem mať. Bol som rád, keď mi ďakovali, keď sa o mne rozprávalo ako o príkladom človeku i kresťanovi. V záhrade som dostal srdcovú príhodu krátko potom, čo ma cez plot sused poprosil o malú službičku. Viackrát sa odmietavé stanovisko už v minulosti zopakovalo. Vyhovoril som sa, pretože nemal som chuť, a závisť mi zvierala srdce. Keď ma manželka našla na zemi, skríkla. Sused pribehol. Mne i mojej manželke zachránil život. Sám, jediný zo susedov, nás chodil navštíviť do nemocnice. Staral sa o náš dom, pretože deti bývali na internátoch. A keď som mu chcel poďakovať, len poznamenal: „Raz i ty pomôžeš iným, keď budú v núdzi.“
Pán mi otvoril oči cez správanie suseda. Dnes už nedokážem zaváhať, keď vidím, že niekto potrebuje moju pomoc.“

Znalec zákona sa pýtal Ježiša: „Čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života“ (Lk 10,25)? Odpoveď je jasná: stačí milovať! Ako často práve na to zabúdame! Stačí málo – a láska nás obohatí. Robme to, čo káže Ježiš.

Cesta z Jeruzalema do Jericha je i naša cesta, na ktorej si plníme svoje ľudské, občianske, kresťanské povinnosti. Aj na týchto cestách stretávame ranených ľudí. Ako reagujeme na skutkový stav? Aj my sa môžeme ocitnúť v stave raneného. Čo si prajeme, ako by sa mali zachovať tí z nášho okolia? Z jednej i druhej strany znie Boží príkaz lásky. Slová a poznanie príkazu nestačia. Ježiš nebol len Učiteľ, ale aj Vykupiteľ a Spasiteľ. Je správne, že o príkaze lásky nielen hovoríme, ale že naše skutky sú toho dôkazom. Skutky kresťanskej lásky a kresťanského milosrdenstva hovoria o našom vzťahu k blížnemu. Formovať svedomie a pravidelnú sviatosť zmierenia neopomínať. Modlitbou a kajúcimi skutkami zbaviť sa “starého človeka“. Viera bez nádeje a lásky nezjednocuje veriaceho naplno s Kristom a nerobí ho živým údom jeho tela. Vo vzťahu k blížnemu si uvedomujeme, že ovocím lásky je radosť, pokoj a milosrdenstvo. Hriechy preto možno rozlíšiť podľa ich predmetu, činnosti, ktorým protirečia, teda sú aj hriechy týkajúce sa blížneho, duchovné či telesné, spáchané v myšlienkach, slovami, skutkami či zanedbávaním. Previnenie sa vo vzťahu k blížnemu musí mať koreň v srdci a v slobodnej vôli človeka. Právom od nás svet vyžaduje svedectvo kresťanského života. Konať dobré skutky v nadprirodzenom duchu, ktoré majú silu priťahovať blížnych k viere a k Bohu.
Náš blížny má právo, aby sme voči jeho telu zaujali postoj: hladného nasýtiť, smädnému uhasiť smäd, nahého zaodieť, pocestného sa ujať, väzňom pomáhať k pravej slobode, chorých navštíviť a mŕtvych pochovávať.
Duchovný postoj k blížnemu spočíva: hriešnika napomenúť, nevedomých vyučovať, pochybujúcim dobre radiť, zarmútených tešiť, krivdu trpezlivo znášať, ubližujúcim odpúšťať, za živých i mŕtvych sa modliť.

Aj dnes majú čo „samaritáni“ robiť. Nesmie v nás zomrieť srdce Samaritána. Zabráňme, aby sme nekonali bez sŕdc, len ako automaty. Každý deň má dosť možností, ako prežiť príkaz lásky.

Zaujímavá príhoda sa stala v jednej bytovke. Na prvé poschodie sa nasťahovala nová nájomníčka. Všetci vo vchode sa poznali a žili ako jedna rodina. Nová nájomníčka, žena v rokoch, dokázala len odzdraviť, a ináč s nikým nič. Najviac to trápilo staršiu ženu bývajúcu o poschodie nižšie. Chcela s ňou nadviazať kontakt, ale nevpustila ju do bytu, len pri dverách ju chladne vypočula. Keď jej zatelefonovala, bola chladná, strohá. Staršia žena sa rozhodla urobiť pokus. Už cez zimu zasadila kvet, ktorý vyrastie rýchlo do výšky a má krásne žlté voňavé kvety. Hneď na jar ho dala na balkón. Kvet akoby vedel, čo sa od neho žiada, rýchle rástol. Keď dosiahol balkón prvého poschodia nedostupnej susedky, stalo sa to, čo očakávali. Nová nájomníčka zazvonila u staršej ženy, ktorej patril kvet a so slzami v očiach sa poďakovala. Kvet spravil svoje. Zblížil novú nájomníčku s ostatnými v bytovke a zas všetci boli ako jedna rodina.

Často stačí málo. Zranení ľudia potrebujú ochotných, vnímavých, premýšľajúcich „samaritánov“, ktorí vedia si nájsť cestu k blížnym. Aktuálna výzva pre nás z evanjelia.

Milé slovo, ospravedlnenie či úsmev zbližuje ľudí. Každý môže niečo urobiť pre svojho blížneho, aby dal správnu odpoveď znalcovi zákona na otázku: „A kto je môj blížny?“ (Lk 10,29) slovami Ježiša: „Choď a rob aj ty podobne“ (Lk 10,37).

Amen.