Pätnásta nedeľa "cez rok"

Byť kresťanmi je výsada i právo voči blížnym.

AI
Poznáte ten pocit, že vás niekto potrebuje? Vtedy dokážeme viac, ako by sme si mysleli.

David Dunn vo svojej knihe rozpráva o lekcii, ktorú dostal od vodiča autobusu.
Keď nastúpil, vodič ho milo pozdravil a poprial pekný deň. Davida to milo prekvapilo. No počas cesty si všimol, že neustále usmiaty vodič má milé slovo pre každého, kto nastupoval a vystupoval. Keď sa blížil k cieľu svojej cesty, prišiel k vodičovi a povedal: „Toto bola moja najpríjemnejšia cesta autobusom. Vďaka.“ Potom sa spýtal na dôvod takého milého správania. Vodič sa naširoko usmial a povedal: „No, viete, raz som v novinách čítal, že jeden starý muž odkázal celý svoj majetok vodičovi autobusu, ktorý bol na neho milý. Tak som si pomyslel, že ak budem rovnako milý aj ja, možno, že niečo podobné sa raz pritrafí aj mne. A tak som to skúsil. Dnes už však nečakám, že mi niekto niečo odkáže... Zistil som, že byť milý na ľudí, mi prináša takú radosť do srdca, že mi to úplne stačí.“

KE
Ježiš nám evanjeliom o „milosrdnom samaritánovi“ hovorí, že nás potrebuje. Ako samaritán preukázal nezištne milosrdenstvo človeku, ktorého prepadli zbojníci na ceste z Jeruzalema do Jericha, aj ku nám hovorí: „Choď a rob aj ty podobne“ (Lk 10,37).

DI
Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi je etickým potvrdením pojmu blížneho, a tým aj duchovného bratstva. Ani rozličná krv, ani príslušenstvo k inej rase, ani vyznávanie iného náboženstva nesmie robiť priehrady medzi ľuďmi. Toto podobenstvo veľmi ostro odmieta zintenzívnenú odlúčenosť židovského kňazstva a indiferenciu levítov. Z tohto podobenstva sa odvádza požiadavka, aby sa obnovila pokazená ľudská rodina. „Treba požiar bolesti a útrap. Studení musia horieť, bezcitní musia kričať, ľahostajní sa musia rozpáliť ako nočné fakle“ (Papini. Život Krista). Vzťahy duchovného príbuzenstva sa nezakladajú na spoločnej krvi ani na príslušnosti k nejakej vonkajšej organizácii. Ich koreňom je ochota obetovať sa, pomáhať ranenému, potešovať smutného. Prekračuje prirodzené i umelé hranice rozdvojenosti.

PAR
Milosrdný Samaritán pomohol vlastnými silami, vlastnými schopnosťami, vlastným ťažným zvieraťom a vlastnými peniazmi. Dnes hrozí farizejský spôsob konania služby samaritána. Nestretli ste sa s prípadom, že jedni dajú poslednú korunu na nadáciu pre pomoc postihnutým, chorým a kde končia ich milodary? Je potrebné zabrániť, aby sa vlci obliekli do barančích rúch, zbojníci do šiat milosrdných samaritánov. Ježišova veta: „Choď a rob aj ty podobne“ (Lk 10,37)
nesmie byť zneužitá. Nesmieme stratiť zo zreteľa núdzu tých, čo sa v nej ocitli. Nikdy si nesmieme poškvrniť ruky tým, čo nám nepatrí.

Sv. Ján Mária Vianney si raz povzdychol v spojitosti s dnešným evanjeliom: Sú ľudia, ktorí konajú dobro, ale chcú, aby to nebolelo. Radi by navštevovali chorých, ale to by chorí museli k ním prísť sami na návštevu. Vedia, kto potrebuje peniaze, ale čakajú aby k ním prišiel, patrične poprosil a nezabudol.“

Irónia? Nie! Nesmieme túžiť byť ospevovaný za službu lásky. „Boh vidí aj v skrytosti“ (Mt 6,4).

Nórsky básnik Henrik Ibsen, napísal drámu Peer Gynt, v ktorej je táto úchvatná scéna: Starý Gynt po bludnom živote stojí pred lesnou chyžou a drží v ruke cibuľu, ktorú zo zábavy olupuje. Pritom sa táto cibuľa stáva obrazom jeho vlastného života. Dych mu vyráža otázka: „Za šupkou by sa mala objaviť dreň.“ Niekoľkokrát hovorí nahlas: „Nemá to konca! Len vrstva za vrstvou! Či sa dreň nikdy neobjaví? Až do konca samé šupky.“ Potom si so strachom uvedomuje: „Taký je aj môj život!“" - a s kliatbou odhadzuje cibuľu.

„Miluj a rob, čo chceš!“ - hovorí sv. Augustín. Naplňme svoj život láskou, aby sme aj my nestali na konci svojho života s konštatovaním, že bol prázdny, bez lásky - aj keď sme pravidelne chodili do chrámu, modlili sa a pristupovali k sviatostiam. Tento známy výrok platí o životnej praxi kresťanov v dnešnej dobe.
Je požehnaním, že vo svojom okolí máme pravé vzory kresťanskej charity. Sú ľudia, ktorí nezištne vedia pomôcť bez nároku na akúkoľvek odmenu. Veria, že Boh vidí a raz vo večnosti odmení.

MY
Učiteľ sa pýtal svojich žiakov: „Kedy sa končí noc a začína deň?“ Žiaci sa pokúšali o správnu odpoveď: „Azda vtedy, keď na nebi vidno prvý záblesk slnka? Alebo keď je možné rozoznať človeka od kríkov?“ „Nie,“ povedal učiteľ. „Deň sa začína vtedy, keď dokážeme v tvári každého človeka spoznať svojho brata a sestru. Dokiaľ toto nevieme, panuje v nás noc.“

Keď sa nad tým zamyslíme, kto z nás by mohol povedať, že nepatrí aspoň v niektorých chvíľach života medzi tých, v ktorých ešte panuje noc? Veď niekedy len krátky pohľad na vzťahy k druhým ľuďom nás usvedčuje, že je v nás ešte veľa tmy a že potrebujeme Ježiša, aby nás oslobodil od tejto tmy. Táto neschopnosť "vidieť", táto tma v nás sa rodí z odmietnutia Boha. Nejde o nejaké oficiálne vystúpenie z Cirkvi. Nejde ani o verejné proklamovanie nevery v Božiu existenciu. Toto odmietnutie sa rodí z ľahostajného a neochotného postoja, ktorý neraz zaujmeme voči Božiemu slovu, jeho radám i prikázaniam. Výzva zmeniť spôsob života.

ADE
Ježiš nás potrebuje. Prehodnoťme si Kristove slová o „milosrdnom samaritánovi“ z nášho okolia života.

Známy evanjelický teológ Wilhelm Busch spomína, že raz sedel v hoteli pri obede. Naraz do reštaurácie vstúpil akýsi pán a povedal: "Pred chvíľou som si tu zabudol peňaženku!" Vedúci sa ho opýtal: "Ktorý čašník vás obsluhoval?" Muž sa rozhliadol okolo a potom rozpačito povedal: "To už veru neviem. Nepozeral som na neho!"

Čo je na tomto príbehu zaujímavé? Čašník ho hodinu obsluhoval a hosť sa na neho ani nepozrel... Tak vlastne aj my chodíme okolo seba. Takí chladní a ľahostajní sme často aj my voči našim blížnym. A ak si ich všimneme, tak len preto, aby sme na nich hľadali chyby, aby sme ich posudzovali...
Urobme takémuto postoju voči blížnym koniec. A začnime byť kresťanmi, ktorí v blížnom vidia Krista.

Amen.