Sedembolestná Panna Mária, Patrónka Slovenska

Panna Mária Sedembolestná je aj dnes mementom pre Slovensko.

Aj vy patríte medzi tých veriacich kresťanov a občanov na Slovensku, ktorých znepokojujú viaceré veci a udalosti? V našich kalendároch na dnešný deň je poznámka: deň pracovného pokoja. Pri týchto slovách zaiste aj vy takto premýšľate  dnes nestačí neísť do roboty a nestačí ísť do kostola, hoci je neprikázaný sviatok, dnes by sme sa mali spolu i jednotlivo zamyslieť nad vecami, udalosťami v našom osobnom, spoločenskom i duchovnom živote. Nebolo by správne, keby sme len konštatovali, že taká je situácia, dnešný stav v národe, obci, rodine či našom osobnom živote, ale je potrebné hľadať východiská, riešenia zo situácií a stavu, s ktorými nemôžeme a nesmieme súhlasiť. Dnešný sviatok Sedembolestnej Panny Márie je príležitosťou na takéto zamyslenie, ale aj rozhodnutie. Všetci túžime byť dobrými občanmi a dobrými kresťanmi katolíkmi, a práve preto sa nám môžu stať východiskovými slová evanjelistu sv. Lukáša, ktoré Simeon Márii o Ježišovi a jej ďalšom živote povedal:

„On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč - , aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2,34-35).

Každé dieťa prináša so sebou pre rodičov aj starosti. Ani Pán Ježiš nebol výnimkou. Pre Pannu Máriu znamenal celkom novú orientáciu života. Jej štýl života sa zrazu musel zmeniť v prospech Dieťaťa, ktoré jej darovalo nebo. Začína tajomstvo bolestí Panny Márie, keď po Simeonovom proroctve nasleduje útek do Egypta, strata dvanásťročného Ježiša v jeruzalemskom chráme, stretnutie s Ježišom na krížovej ceste, ukrižovanie a smrť Ježiša, snímanie z kríža, keď Mária drží mŕtve telo syna v náručí, a napokon pochovanie Ježiša. Tieto udalosti sú mečom do srdca Panny Márie. Hodnota materstva Panny Márie sa meria hodnotou Syna, ktorého priniesla na svet. „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč - , aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2,34-35).
Vieme, že „všetko so všetkým súvisí“. Fyzikálny zákon učí, „že akcia vyvoláva reakciu“ a do tretice jedna z právd nášho náboženstva nám pripomína: „Boh je spravodlivý Sudca, ktorý dobrých odmieňa a zlých trestá“, tak môžeme vnímať aj časovosť dnešného sviatku.
Hriech priniesol človeku okrem iného utrpenie, bolesť... Aj my si uvedomujeme otázku Pána Ježiša: „Kto z vás je bez hriechu“ (Jn 8,7)? Naše hriechy a to tak osobné, ale i spoločné sú príčinou, že situácia je taká, aká je; veď Boh je nielen milosrdný, ale aj spravodlivý. Naša pýcha, lakomstvo, smilstvo, závisť, obžerstvo, hnev, lenivosť, naše neuposlúchnutie príkazu lásky k Bohu, blížnemu i k sebe samým, ale i cudzie hriechy, keď mlčíme pri hriechu iných, keď schvaľujeme hriech iných, keď sa tešíme z hriechu iných, keď nahovárame na hriech iných, keď dávame radu iným na hriech... sú príčinou znamení, ktorých sme svedkami. Máme odvahu povedať výčitku Bohu, prečo na nás dopúšťa nešťastia, vojny, smrť...? Boh to nechce. Náš hriech spôsobuje, že trpia aj nevinní. Náš vzťah k Bohu má mať iné znaky. Ježiš zomrel za naše hriechy a jeho Matka trpela rovnako za našu neveru voči Bohu. Ježiš nás vykúpil bez nás, ale bez nás nás nemôže spasiť. My máme spolupracovať na našej spáse. Naša spása je v našich rukách. Boh vedel, že človek bude slabý, bude zvádzaný svetom, telom i diablom, že bude potrebovať vzor, pomoc, a preto Boh vo svojej láske nám dáva Matku svojho Syna, jednu zo svojho stvorenia, ktorá spolupracovala s jeho milosťami, za orodovníčku, ochrankyňu, sprievodkyňu na našej ceste životom. Mária nie je Boh. Márii sa neklaniame. Máriu môžeme vzývať, prosiť, ku nej sa utiekať v našich slabostiach, nešťastí, ťažkostiach, pretože za jej vernosť, ktorú zachovala vo svojom živote, jej Boh neodoprie, o čo ho prosí za nás. Keď Ježiš zomieral na kríži, nielen Jánovi, ale každému z nás, ukazujúc na svoju matku, povedal: „Hľa, tvoja matka“ (Jn 19,27).

Tieto skutočnosti si uvedomovali už naši predkovia. Kto len trochu pozná históriu národa, vie, akú úlohu v ňom zohrala Panna Mária. V Európe nenájdeme menší národ, ktorý by mal toľko mariánskych kostolov a mariánskych pútnických miest, ako ich má náš slovenský národ. Vďačíme za to už sv. Cyrilovi a Metodovi, ktorí sa pričinili, že reč ľudu sa stala liturgickou, že vynašli pre túto reč písmo, priniesli mariánsky kult podľa byzantského spôsobu. Sv. Metod svoj arcibiskupský chrám zasvätil Panne Márii a vieme, že v tomto chráme ho aj pochovali. Mariánsky kult sa stal vlastníctvom nášho ľudu a stal sa príčinou, že náš národ žije a dnes je tu. Kto má cit k histórii, vie, že práve vzťah k Panne Márii zachránil národ pred Tatármi v XIII. storočí, v ďalších pred Turkami a z novšej histórie môžeme povedať, že aj pred komunizmom. Keď vieme, že práve na pútnických miestach sme sa spájali v modlitbách a prosbách k Panne Márii o pomoc a ochranu. Slovesný národ mnoho trpel. Z dejín vieme, že keď bolo najhoršie, národ sa mohol uchádzať o nadprirodzenú pomoc. Národ sa nesklamal. Mnohé mocnejšie a väčšie národy zanikli, ale náš národ žije. A práve dnes je na nás, aby sme po skúsenostiach a príklade predkov pokračovali, nepretrhli reťaz vernosti k Bohu skrze Máriu.
Pravdu majú tí, čo hovoria, že musíme mať pravú vieru. Nestačí taká viera, že ideme na putné miesta v stotisícoch, a nedokážeme do praxe voviesť Kristove slová o pokoji, vzájomnom odpúšťaní, jednote a láske. Pravá viera spočíva na pevných základoch učenia Krista, ktorého pravosť sleduje Učiteľský úrad Cirkvi. Nie je možné prispôsobovať si slová Pána Ježiša podľa toho, ako to niekomu vyhovuje. Nie je katolík ten, kto sa bije do pŕs a vyhlasuje o sebe, že verí, a nežije podľa slov Krista. Boh nemôže požehnať faloš, pretvárku, pokrytectvo, hriech. To si nemôžeme dovoliť ani v politickom, spoločenskom či osobnom živote. Vieme, že bez Božieho požehnania, daromné sú naše námahy. Viera nás učí vedieť prijať kríž, vedieť aj v ťažkostiach povedať „buď vôľa tvoja“, zabudnúť na urážku, odpustiť, nepomstiť sa, neurážať ľudskú dôstojnosť, nebrať nadarmo meno Božie, vyplatiť spravodlivú odmenu, svätiť nedeľu a prikázaný sviatok, ctiť si rodičov i deti, mať úctu k starším a predstaveným, neznesväcovať manželské lôžko, stav manželský, nesiahať na život nenarodených ľudí, nevraždiť blížneho a to aj slovom, nesiahať na vlastný život, nesiahať po tom, čo mi nepatrí, naopak, sme povinní dať Bohu, čo patrí Bohu a cisárovi, čo patrí cisárovi.
Uvedomujeme si, že toto nie sú maličkosti. S takýmito a ďalšími vecami sa nežartuje, nemôže zahrávať... Nesúďme a neodsudzujme, pretože súd patrí Bohu. Vráťme sa k úcte Bohu. Slová Panny Márie: „... urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2,5), sú rovnako platné, aktuálne a časové, nestrácajú na význame. Morálka, ktorú učil Kristus a ktorú hlása Cirkev, platí aj dnes. Nik nemôže povedať, že jeho nezaväzuje, že je už zastaralá, neaktuálna, nečasová.
Okrem iného vedieť aj dnes prijať bolesť. Boh často vedie našu dušu na vrchol dokonalosti cez oheň a utrpenia. Utrpenie vychováva, očisťuje, posväcuje a robí dušu hodnú zjednotenia s Bohom. Sme svedkami, že Boh tvrdo skúša tých, ktorých miluje, nie pre svoju zábavu, ale pre naše dobro. Pozrime na Sedembolestnú. Svedectvá nájdeme aj vo svojom okolí.

Ako Boh vyučuje svojich verných cez utrpenie, napísala (KN 7. apríla 1996) aj matka 32-ročného syna, ktorý z nevysvetliteľných príčin dostal tú najťažšiu infekciu – zlatého stafylokoka. Lekári na ARE tri týždne urputne bojovali o jeho život, zakiaľ sa jeho najbližší a iní modlili a prosili Boha. Matka píše, ako na začiatku prosila o prijatie Božej vôle. Syn jej totiž raz povedal, že ako vodič autobusu, keď ráno vstáva, aj keď nemá veľa času na modlitbu, ale si povzdychne: „Bože, nech sa stane tvoja svätá vôľa.“ Matka vtedy pociťovala pri tomto duchovnom zápase priam fyzickú bolesť srdca, ktorú zrejme prežila Božia Matka, keď videla svojho Syna s rozpätými rukami na kríži. Pohľad na syna, ktorý ležal bezmocne a odovzdane na lôžku, vyvolával v nej neopísateľnú bolesť, že mala pocit, akoby pupočná šnúra nebola vôbec prestrihnutá. V takomto rozpoložení raz vošla do kostola, aby v adorácii pred Ježišom dostala silu odovzdať mu svojho syna. Bolo to obdobie prehlbovania jej viery. Vo svojom vnútri nebola spokojná a vzťah k modlitbe bol príliš jednoznačný. Vtedy si uvedomila, že sa nemôže jednoznačne modliť za niečo, keď nevie, čo je pre syna a rodinu lepšie, keď nevie, čo je Božia vôľa. Počas svätej omše na Krista Kráľa náhle ju preniklo poznanie, aby sa modlila slovami: „Bože, nech sa stane tak, aby to bolo na tvoju väčšiu česť a slávu!“ Žena hovorí: „Keď som vyslovila tieto slová, mala som pocit, že zo mňa spadla všetka ťarcha – z neistoty, o čo vlastne prosiť. Zrazu akoby bolo zasvietilo slnko – nie nádeje, ale istoty. Moje srdce sa upokojilo a rozradostnilo. O týždeň náš syn po dvoch týždňoch po prvý raz otvoril oči.“
Ľudia, ktorí stoja morálne veľmi vysoko, vedia ďakovať za utrpenie. Iný muž, ktorý stratil manželku a tri dcéry, sa takto modlil: „Bože, daj mi sily a ponechaj mi môj bôľ. Splácam účet hriešnika“ (L. Veuillot). Nie každý je taký hrdina. Nemôžeme povedať chorému na rakovinu: „Si hriešnik, nuž trp!“ Alebo: „Len trp, budeš spasený!“ Či by to nebola bezočivosť, keď on potrebuje povzbudenie a posilu?

Aj my dnes na sviatok Panny Márie Sedembolestnej si uvedomujeme význam, keď môžeme sa ku nej obrátiť vo svojich krížoch, ako je choroba, smrť blížneho, neúspech a podobne. Ale je správne, keď sa vieme modliť aj za svoj národ, jeho potreby, ľudí, ktorí ho riadia, ale aj odprosovať za spoločné hriechy celého národa.

Amen.