Spomienka na všetkých verných zosnulých - Dušičky

Celým životom sa pripravovať na cestu do domu večnosti.

AI
Začnem príkladom: Ľudia pokiaľ žijú môžu snívať. Kto zomrie, realita je iná.
Vraj bolo zvykom v krajine „rozprávke“ že si každý tretí rok volili kráľa. Po troch rokoch sa kráľ musel zriecť trónu a na jeho miesto nastúpil iný. A nielen to, ale bol odvezený do vzdialenej, neúrodnej a pustej zeme. Nesmel si so sebou vziať nič ani pre svoju budúcu výživu. Niektorí králi si mysleli: „Využijeme príležitosť, čas je krátky. Zabavme sa, veseľme sa!“ A žili si v samých radovánkach a rozkošiach. Prišiel ale iný kráľ, ktorý ináč rozmýšľal a ustavične myslel na krátku dobu svojho panovania. Myslieval na onú cudziu zem, kde strávi svoj budúci život. Počas panovania z času na čas celkom tíško poslal peniaze a všetko, k výžive potrebné: múku, masť, obilie, a to do zeme, kam mal čoskoro prísť. A po troch rokoch, keď mu čas kraľovania vypršal, s radosťou tam šiel...

KE
Každý z nás má u Nebeského Otca prichystaný príbytok, ubezpečuje nás o tom Ježiš. On odišiel z tohto sveta, aby nám pripravil miesto. (Všeobecný) (porov. Jn 14, 1-4)

DI
Ak sme pozorne počúvali dnešné Evanjelium, určite nám neuniklo, že Ježiš sa nemienil uspokojiť iba s výzvou k viere. Ubezpečuje učeníkov, no cez nich aj nás, a dáva im zasľúbenie, že ich odlúčenie nebude trvať večne. Hovorí o tom, že ich opustí, ale „do domu svojho Otca“ odchádza preto, aby pripravil príbytky. Dáva im sľub, že sa vráti, aby ich vzal tam, kde je on. Nie je teda žiadny dôvod k úzkosti a malomyseľnosti. Ich opustenosť bude mať len krátke trvanie. Po prechodnom odlúčení, bude nasledovať doba nikdy nekončiaceho sa spoločenstva. Do otcovho príbytku, je podľa Jánovho evanjelia prijatý každý veriaci v hodine smrti. Otázka apoštola Tomáša: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ (Jn 14,5) nás núti k zamysleniu. Kam to vlastne Ježiš odišiel a kde je teraz? Ako sa človek dostane tam, kde je on, či inak: Ako s ním môže teraz byť, behom jeho telesnej neprítomnosti, nadviazať vzťah, ako dosiahnuť spoločenstvo s ním? Odpovede na tieto otázky sú základom celej existencie učeníkov, existencie vychádzajúcej z viery. Lebo Ježišova cesta je tiež cestou učeníkov a Ježišov cieľ je taktiež ich cieľom. Pokiaľ by Ježišova cesta neviedla k Otcovi a On by nebol u Otca, potom celá ich viera by nemala oporu. Ježišova odpoveď: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Lk 14,6) vznáša nárok On je jediným a výlučným prístupom k Otcovi. Cesta znamená orientáciu, zameranie, stálosť, istotu. To Ježiš dáva človeku, ktorý verí. A niečo také môže darovať jedine On. Ježiš je pravdou, ktorú nemožno stotožniť s pojmom našej pravdy. Keď ide o Božiu pravdu, myslí sa na jeho vernosť, spoľahlivosť, na ktorú sa človek môže bezpodmienečne spoľahnúť a v nej nachádza svoju spásu. Ježiš túto pravdu zosobňuje, jedine v ňom sa človek stretáva s pravým životom, jedine od neho pravý život prijíma. Ježiš hovorí „som Život“. Život je Ježišov dar, nejde tu však o prirodzený život v biologickom zmysle, ale ako novú kvalitu života, ktorú človek môže prijať ako Boží dar. Ježiš hovorí, že prišiel, aby tento život sme mali v hojnosti. Získame ho prijatím jeho posolstva s vierou, vierou v neho. Kto Ježiša prijíma ako „cestu, pravdu a život“, prichádza k Otcovi. A to je pravým cieľom a definitívnym naplnením.

PAR
Ako však my prijímame a chápeme naše vzájomné odlúčenia? Odlúčenia v zmysle odchodu do večnej vlasti? Je to paradox, aby sme dosiahli „pravý život“ musíme prijať – podstúpiť smrť. Ak chceme dosiahnuť domov nebeský, musíme opustiť ten pozemský. Určite sa už každý z nás zamýšľaľ nad otázkou času odchodu, a to hlavne vtedy, keď počuť o odchode priateľa, či známeho, či blízkej osoby. Vtedy nám hlavami víria otázky: „Ako to bude so mnou?“ „Som ja na to pripravený?“ „A čo s tými, alebo s tým, čo tu po mne ostane?“ No niekedy nás viac trápi to „čo, či kto“ tu po nás ostane, ako to, či sme sa poriadne pripravili na cestu. Ale práve často pri takýchto odchodoch si neraz uvedomujeme, že sme len pútnikmi na tejto zemi, a že naša pravá vlasť je v nebesiach. Bránime sa myšlienok ničoty. Robíme všetko preto, aby to čo konáme, malo aspoň nejaký zmysel. A práve každá smrť je pre nás všetkých takým zastavením, takou otázkou: „Ako sme žili?“ Už len samotná myšlienka na ňu nás núti objektívne prehodnotiť, naše postoje, konanie, lásku.... Pri dnešnej spomienke zvlášť myslíme na našich blízkych, ktorí nás predišli do večnosti. Oni už poznajú cestu k Otcovi. Či a ako boli na tuto cestu pripravení sa dozvieme, až raz aj pre nás príde Pán Života. Kedy bude ten správny čas? Niekedy by sa nám to hodilo vedieť, kedy príde „náš čas“, aby sme mali dostatok času na prípravu. Ježiš nám však jasne hovorí, keď nám pripraví miesto príde, aby sme boli tam kde je On. A v ňom spoznáme pravú cestu do života.

MY
Ak budeme konať v pravde, ktorou je sám Ježiš, určite prídeme k Otcovi. Sám nás o tom uisťuje slovami evanjelistu Jána: „Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6b).

O sv. Hendrichovi, neskoršom cisárovi sa rozpráva, že ako mladík si všimol pri modlitbe na náhrobku napísané slová: Ešte šesť. Napadlo ho, čo by to mohlo znamenať. Snáď šesť dní a potom zomrie? Prijal zbožne sväté sviatosti, žil modlitbe a dobrým skutkom. Siedmy deň smrť neprišla. Snáď za šesť týždňov? Pokračoval v živote vzorne a pripravoval sa na smrť. Neprišla. Za šesť mesiacov? Neprišla. Za šesť rokov? Neprišla. Ale prišlo niečo iné. Kristus Pán prišiel do Hendrichovho srdca so svojou veľkou milosťou a urobil z Hendricha, ktorý sa na smrť 6 rokov pripravoval, svätého Hendricha. Čo zmohla myšlienka na smrť! Či to už bolo v živote sv. Hendricha tak, alebo inak, smrť je naozaj výborná učiteľka pravého, dobrého kresťanského života. Nikto nevie, kedy zomrie. Dosť možné, že niekto z nás o týždeň už bude na večnosti, možno ešte skôr. Potom bude neskoro. Napríklad aj takto môže vyzerať príprava na večnosť. Či to bol počiatočný strach u Hendricha, nevedno. Jedno je isté, tie slová prinútili uvažovať a prijať správne rozhodnutie, prijať Pravdu do svojho života, a s ňou očakávať príchod Krista.

A čo každý z nás? Dnes? Teraz? Pýtajme sa samy seba. Život ide ďalej. O čom je Dušičkový večer?

ADE
Už od narodenia sme povolaní kráčať cestou do večnosti. Tí, ktorí nás predišli na ceste do večnosti, tí už dosiahli svoj cieľ s nádejou na vzkriesenie. My ostatní sme naďalej pútnikmi na zemi. Ale naša vlasť je v nebesiach. Nemajme strach zo smrti, ale sa na ňu pripravujme, aby nás prijali do večných príbytkov, ktoré nám prichystal Ježiš. Nestrácajme čas, ktorý nám ešte ostáva. Sv. farár Ján z Arsu hovoril: „Keby mali úbohí zavrhnutí čas, ktorý my strácame, ako dobre by ho užívali. Keby len polhodinku mali, táto polhodinka by vyprázdnila peklo“.

Amen.