Tridsiata nedeľa "cez rok"

Pokora sa Bohu páči, pýcha nás vzďaľuje od Boha.

Viete si predstaviť moderného farizeja a mýtnika? Predstaví nám ich príbeh.
Bol pohreb mladej ženy, ktorá žila v morálnych slabostiach. Zomrela krátko po zákroku proti nenarodenému dieťaťu. Magdaléna. Táto slabosť akoby bola dedičná. Boh jej dal milosť, že sa stačila ešte vyspovedať a zomrela so slovami: „Pane, zmiluj sa!“ Počuli to aj ostatné pacientky. Na pohrebe vyvolal veľké pohoršenie muž, ktorý bol denne prvý v kostole a posledný z neho odchádzal. Tento polohlasne pranieroval cirkevný pohreb slovami: „Táto žena nepatrí na cintorín, nieto ešte mať cirkevný pohreb!“ Prítomní sa pohoršovali. Ktosi mužovi poznamenal: „Nie ste Boh, aby ste súdili!“ Nie je to moderný obraz farizeja a mýtnika?

Ježišove posledné slová v podobenstve o farizejovi a mýtnikovi sú výrazným mementom: „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 18,14).

Aj za čias Ježiša boli takí, čo sa pokladali za spravodlivých a pohŕdali inými. V podobenstve Ježiš vyberá silné kontrasty z vtedajšieho židovského života. Na dvoch osobnostiach niekoľkými slovami charakterizuje ich postoj a správanie. Je to majstrovské umenie rozprávača. Židia mali svoje predpisy na modlitbu i na almužnu. Podľa toho, ako si ich plnili, pokladali sa za viac či menej nábožných. Ospevovali svoju dokonalosť a vyvyšovali sa nad ostatných. Ježiš chce poukázať, že zmýšľanie a vnútro človeka Bohu nie je utajené. Nábožnosť to nie sú len vonkajšie, viditeľné prejavy, skutky. To, že farizej sa postí dva razy do týždňa, že dáva desiatky, že sa modlí, je dobré, ale nesmie to byť príčinou pohŕdať inými a vyvyšovať sa. Biť sa v prsia je prejavom ľútosti a pokánia. Mať vedomie vlastnej nedokonalosti a potreby odpustenia inšpiruje človeka už starozákonná Kniha žalmov. Kto má právo vyniesť spravodlivý súd nad človekom? Jedine Boh. Bohu nič nie je skryté, utajené či neznáme. Boh pozná myšlienky človeka. Ak by chcel niekto namietať, že Ježiš na farizejovi vykresľuje nejakú karikatúru, veľmi sa mýli. Boh je predsa láska. Naopak. Keď Ježiš do úst farizejovi vkladá slová tejto modlitby, chce nás vystríhať pred takým druhom modlitby, ktorý v tom čase bol rozšírený vo vtedajších rabínskych dokumentoch. Pokladalo sa za nedôstojné, aby modliaci o niečo prosil, ale aby ďakoval, že je isto na ceste, ktorá ho privedie do večnosti. Keď počúvali tieto slová podobenstva, ako ich Ježiš rozprával, museli sa v nej so zadosťučinením poznať. Prosba mýtnikova prezrádza hlbokú beznádej. Rozumeli jej dobre. V ich očiach nebolo pre neho východiska. Ako by mohol dosiahnuť odpustenie svojich previnení bez toho, aby zmenil svoje povolanie a odškodnil všetkých, ktorým ublížil svojou horlivosťou v službách nenávidených Rimanov, okupantov. Inými slovami, bol beznádejný prípad. Ježiš sa stavia proti mienke poslucháčov. Boh je Bohom aj beznádejných. Mýtnik odchádza ospravedlnený domov. Nemal žiadne právo, ešte neodčinil svoje správanie ako mýtnik, a predsa Boh vyhovel jeho prosbe. Mýtnik nadobúda vnútornú spravodlivosť, svätosť, ktorá jedine zaváži pred Bohom. Farizej vlastne vo svojej modlitbe nič neprosí od Boha, a preto odchádza domov taký, aký prišiel do chrámu. Odnáša si svoju spravodlivosť, ale nie Božiu spravodlivosť.
Podobenstvo poukazuje na vnútorný pomer, ktorý je tu obrátený. Ten, ktorým farizej opovrhoval, je milší Bohu ako ten, čo sa za spravodlivého pokladal.

Podobenstvo je varovaním pre nás. Nerobme závery na základe vonkajšieho zdania a vlastného úsudku. Boh má správny úsudok. Boh vidí do vnútra človeka. Je to lekcia až do konca čias pre farizejov, aby sa vyvarovali vynášaniu súdov nad inými, aby o sebe zmýšľali v zhode s Božím pohľadom. Uznávame, že skutočná svätosť je čosi vnútorné. Podobenstvo jasne poukazuje na skutočnosť, že Bohu je hriešnik, ktorý koná pokánie milší ako pyšný, ktorý sa pokladá za dokonalého, hoci navonok ničím sa zjavne nepreviňuje. U apoštola sv. Pavla nachádzame učenie Cirkvi o ospravedlnení z viery (porov. Rim 3,23-25;4,4-8;5,9-21), keď učí, že spravodlivosť možno dosiahnuť jedine dôveryhodnou vierou (porov. Mt 9,10-13).

Je čas, aby sme sa pozreli na seba a poučili sa na správaní mýtnika a ďaleko od seba odhodili postoj farizeja. Ježiš na inom mieste (porov. Mt 23,13-33) veľmi prísne napomína farizejov a nazýva ich “pokolením vreteníc“ a “obielenými hrobmi“. Povie im: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva“ (Mt 21,31). Museli svojím správaním ísť Ježišovi na nervy, keď hovorí tieto slová. Pohľad na nich mohol byť príjemný. Skutky mohli byť chvályhodné, ale úmysel – s akým to konali – sa Bohu nepáčil. Skontrolujme si svoje skutky, s akými úmyslami ich konáme. Môžeme sa považovať ešte za kresťanov? Nie sú aj naše spovede poznačené farizejstvom? Nerobíme sa lepšími, akí sme v skutočnosti? Čo pohľad Boha do nášho vnútra?
Zvyknú povedať, že nikoho nezabili, nesmilnia, nekradnú... že vlastne sú dobrí kresťania. A predsa, Bohu nič nie je neznáme. Poznáme aj slová: „Vaša reč vás prezrádza.“ Môžem byť odborník, ale moje slová?
Giovanni Albanesse píše: „Chceš vedieť, čo majú ľudia v srdci? Všímaj si, o čom rozprávajú. Kto rozpráva o peniazoch, je lakomec. Kto o kariére, je karierista. Kto o politike, je nervovo chorý, nevšímaj si ho. Kto rozpráva o druhých zle, má v srdci jed, nedôveruj mu. Ak si chceš urobiť úsudok o spisovateľovi, pozoruj, čo píše. Chceš poznať režiséra? Pozri jeho filmy. Čo chceš, aby mal v srdci človek, ktorý vie rozprávať, písať o cudzoložstvách, drogách, násilí, škandáloch? Slová, naše slová nás prezrádzajú.

Aj v našom okolí sú bratia a sestry, ktorí sú plní pýchy a správajú sa ako farizej z evanjelia. Dávajú sa za vzor – a čo sa často stáva? Padajú! Boh na nich dopustí skúšku, a už nemajú zásluh. Naopak tí, čo zostávajú v pokore pred Bohom i ľuďmi, páčia sa Bohu.
19. 10. 1997 Svätý Otec Ján Pavol II. vyhlásil rehoľnú sestru z Karmelu v Lisieux sv. Terezku Ježiškovu za Učiteľku Cirkvi. Keď umierala na smrteľnej posteli, počula, ako sestra kuchárka sa o nej vyslovila: „Čo len napíšeme o sestre Terézii do nekrológu? Veď nič zvláštne sme na nej nezbadali.“ Boh sám sa o všetko postaral. Nijaký životopis nie je tak rozšírený, ako jej vlastné Dejiny duše, ktoré skrze ňu písal sám Duch Boží, a nijaký svätec nemá toľko obrazov a sôch a toľko zasvätených kostolov v misiách ako táto svätica, ktorá v živote vedela všetku dokonalosť ukryť pod plášť pokory.
O rok neskôr ten istý pápež 11. 10. 1998 vyhlásil za svätú rehoľnú sestru Teréziu Benediktu od Kríža, Edit Steinovú, ktorá 9. augusta 1942 zomrela v plynovej komore v Osvienčime. Táto konvertitka zo židovstva povedala pri vstupe do karmelitánskeho kláštora: „Láska ku Kristovi musí byť na prvom mieste, nielen v teoretickom presvedčení, ale najmä v zmýšľaní srdca a tiež v praktickom živote. To znamená opustiť akúkoľvek faloš, upútanosť na seba, ale i iných ľudí. Bohu patrí prvé a najčestnejšie miesto v našom živote.“

Naše slová nás prezrádzajú. Boh však vidí aj do našich sŕdc. Čnosť pokory nie je príjemná v ušiach, ale i srdciach dnešných ľudí. A predsa, pokora má v očiach Boha úžasnú cenu. Vieme, že čím viac sa dokážeme pokoriť, tým viac sme milší v Božích očiach. Pokora nás naučila povedať prosím i ďakujem, ale aj odpusť, prepáč, zabudni... Pokorný človek súdi seba a nesúdi blížneho. Pokorný človek bojuje so svojimi chybami a zbytočne sa nezaťažuje s nedostatkami druhých. Byť pokorný ešte neznamená, že sa musí zriecť svojej cti. Pokorný človek sa nepreceňuje, snaží správne hodnotiť seba a najmä pozorne sleduje svoj vzťah k Bohu a blížnemu, aby bol v zhode s vôľou Božou. Je si vedomý svojej závislosti na Bohu. Memento pre každého z nás.

Môžeme o niekom vyhlásiť, že mu nepatrí Božie odpustenie? Naopak. Je správne, že v tichu prosíme Boha, aby bolo čo najviac konvertitov aspoň pred ich smrťou. Čím viac milujeme Boha, tým viac milujeme aj svojich blížnych. Keď je Boh milosrdný, buďme si aj my navzájom jeden k druhému milosrdní.

Amen.