Veľkonočný pondelok

Uvedomiť si, že zmŕtvychvstalý Ježiš náš život najviac obohatí .

Týždeň, ktorý je za nami, je pre našu vieru najobsažnejší. Čím som sa obohatil? Čo si uvedomujem počas týchto dní? Robím všetko preto, aby som vo svojom živote primerane zažil zmysel Kristovho zmŕtvychvstania? Čo odo mňa Ježiš čaká, keď uvažujem o zmŕtvychvstaní?
Boh rôznym spôsobom, cez ľudí i udalosti hovorí ku každému osobne. Zmena života a upevnenie vo viere je najčastejšie, čo si viac-menej každý uvedomuje. Boh sa nám takto zjavuje. Vzkriesenie Ježiša je základnou vecou našej viery a našej nádeje.

Alelujový verš pred evanjeliom pripomína: „Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho“ (Ž 118,24).

Veľkonočný pondelok je dňom veľkonočnej oktávy, kedy každý deň prežívame to isté ako v jeden deň: udalosť zmŕtvychvstania Pána Ježiša. Deň vzkriesenia je prvým dňom nového stvorenia. Na počiatku Boh stvoril svetlo. Dnes si pripomíname, že teraz naším svetlom je sám Kristus. Otvára nám oči. Dáva nám nové srdce, v ktorom žiari a blčí jeho slovo. Vyzýva nás na novú cestu v spojení s ním. Uvedomujeme si, že kde je on, tam máme byť aj my. Že to nie je jednoduché, pripomínajú nám už udalosti pri zmŕtvychvstaní. Evanjelium podáva akoby dva obrazy: jeden jasný a druhý tmavý. Ženy sa klaňajú Ježišovi a tým vyznávajú vzkrieseného Pána. Druhý a tmavý obraz predstavuje veľkňazov a starších, ako podplácajú rímskych vojakov, aby popierali Kristovo zmŕtvychvstanie.

Aj my sa máme rozhodnúť, čo si vybrať, pre čo žiť. Viera a poklona, alebo nenávisť a lož. To sú spôsoby, ako zaujať postoj k Zmŕtvychvstalému. Niekto môže namietať, že je to veľmi zjednodušené, že existuje prinajmenšom ešte jedna možnosť, že niekto nemôže prekonať ťažkosti, ktoré sa stavajú do cesty jeho viere vo vzkrieseného Ježiša. Pýtajme sa, či taký, čo má ťažkosti vo viere, nie je už veriaci, aj keď si s otázkami nevie rady?
Dnešná liturgia každému chce pomôcť stretnúť sa s Bohom. Každý môže vo svetle a dare milosti, ktoré Boh ponúka, nájsť bližší kontakt so zmŕtvychvstalým Kristom. Je potrebné, aby sme nič nekládli pred Boha vo svojom srdci, mysli, živote, ale svoje životy a čo v nich prežívame, čo sa nás dotýka, položili k prázdnemu hrobu Ježiša. Zmŕtvychvstalý chce nám ukázať, aby sme prijali zmysel svojho života tak, že chce nás mať vo večnosti pri sebe, keď aj my budeme vzkriesení. Je potrebné prosiť o zmenu nášho ducha. A hoci kameň z Kristovho hrobu bol už dávno odvalený, bez stretnutia s Ježišom vo sviatosti zmierenia, v Eucharistii a bez obnovenia stavu milosti to nedokážeme. Veľkonočné udalosti nám pripomínajú, že nesmieme žiť len pre tento svet. My sme pozvaní k novému životu, ktorý však musíme už tu na zemi prijať, a primerane podľa učenia si osvojiť. Prijať Krista za svojho Pána a Boha nie je ľahké. Jeho prázdny hrob nám má pomôcť prebudiť sa z falošného spánku, zanechať nesprávny život a osvojiť si taký, kde zárukou večného šťastia je sám zmŕtvychvstalý Kristus. Máme len dve možnosti: buď prijmeme Krista za svojho Pána a Boha, alebo ním opovrhneme. Inej možnosti niet.

Kristus nepatrí minulosti. Nenájdeme ho viac v hrobe. Kristus žije. Je medzi nami. Nesmieme čakať. Treba si nájsť čas a stretávať sa s Kristom. V to nedeľné ráno, keď začalo znova biť Kristovo srdce, svet sa stal ešte viac spoločnou zemou Bohu a ľuďom. Je potrebné, aby sme si Kristove slová, ktoré povedal v nedeľné ráno ženám, čo najviac osvojili: „Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia“ (Mt 28,7).
Naša Galilea je naša rodina a okolie, kde žijeme. Každý deň môžeme stretnúť zmŕtvychvstalého Krista, ktorý nás poveruje oznámiť ľuďom zmysel a cieľ života, upriamiť cesty k Bohu, poučiť, povzbudiť, napomenúť, dodať odvahy. Tým viac a aktuálnejšia je táto naša misia, čím viac si uvedomujeme, že mnohí sa dajú pomýliť, zviesť a volia si cestu, hoci ľahšiu, pohodlnejšiu, rovnejšiu, ale tá ich na konci nemôže uspokojiť, urobiť šťastnými, nepomôže im nájsť blaženú večnosť. Keď veríme, za čo Kristus trpel, zomrel a čo nám svojím zmŕtvychvstaním prisľúbil, nesmieme mlčať, keď iní nepočuli o Kristovi alebo majú ťažkosti učenie Krista prijať. Radosť, ktorú ponúka Ježiš, nemožno uzamknúť v hrobe. Klamať nesmieme. Boh sa nedá odstrániť zo života ľudí. Boh je predsa ich Stvoriteľ. Patríme predsa Bohu.
Jaro si “odkrúcal civilku“ na obecnom úrade. Ráno mal povinnosť do domova dôchodcov priniesť väčší nákup. Musel sa ponáhľať, aby stihol strážiť prechod cez ulicu pri škole, keď žiaci šli do školy. Dopoludnia mal prácu na obecnom úrade a popoludní ešte v miestnej škole. Akokoľvek robil užitočnú prácu, netešila ho. Nikto mu počas niekoľko mesiacov jeho služby nepovedal ďakujem a nik sa o jeho prácu nezaujímal. Všetci to brali ako samozrejmosť. Keď sa jeho civilná služba chýlila ku koncu, ponúkli mu, že môže v nej pokračovať za normálny plat. Jaro sa rozhodol, že všetko nechá. Je to často aj vec okolia. Všímame si ľudí čo pracujú pre nás?
Iný príklad. Katechétke napísal list chlapec, ktorý ležal v nemocnici: „Ďakujem vám, pretože práve tu, v nemocnici, som si uvedomil, ako nás mate radi.“ V odpovedi na list chlapec číta: „Priznám sa, že som pred mesiacom podala žiadosť o výpoveď od konca školského roka. Po prečítaní tvojho listu som požiadala o storno žiadosti o výpoveď.“

Uvedomujeme si, že Ježiš dáva zmysel žiť, pracovať pre iných, dáva nádej na večný život.

Kto si kladie správne otázky a dáva pravdivé odpovede, mnohé veci sa vyriešia, ale sa aj obohatí, nadobúda väčšie poznanie, istotu, a to si zvlášť vo viere uvedomujeme, keď nám liturgický rok pripomína zmŕtvychvstanie Pána.

Amen.