Sviatok Svätej rodiny

Naše rodiny potrebujú, aby sme im venovali viac času, síl a milostí.

Dnes počuť, že rodine sa primerane venuje pozornosť. Je namieste otázka, či aj po stránke kvality. A to je memento aj smerom k Cirkvi, či sa venuje rodine tak, ako sa to vyžaduje. Neuspokojme sa len s konštatovaním, že sviatok Svätej rodiny je neodmysliteľným sviatkom Vianoc. Narodenie Pána Ježiša urobilo z manželského páru Panny Márie a sv. Jozefa Rodinu, vzor pre naše rodiny. Zamyslime sa, či skutočne venujeme našim rodinám primerane čas, sily a vyprosujeme im potrebné milosti.

Znalec života Panny Márie, evanjelista sv. Lukáš, o vzťahu Panny Márie, Pána Ježiša a sv. Jozefa k rodine po udalosti v jeruzalemskom chráme, keď našli dvanásťročného Ježiša, napísal:. "Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a matka mu povedala: "Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!" On im odpovedal: "Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci. A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a obľube u Boha i u ľudí" (Lk 2,48-52).

V tejto perikope sv. Lukáš akceptuje predovšetkým pravdy teologické a menovite múdrosť Ježiša, jeho Synovstvo Božie a najmä poslušnosť vôli Božej.

V žiadnom inom ľudskom spoločenstve na zemi nežijú osoby tak blízo vedľa seba ako v manželstve. Z toho vyplýva, že všemohúci Boh postavil človeka žiť v rodine. Mať vlastnú rodinu, to je jedna zo základných práv človeka. Žiť v rodine. Byť otcom a matkou, byť synom, dcérou, vnúčaťom, starým rodičom, bratom, sestrou... Hĺbka človeka je neodmysliteľne spojená s rodným domom. Príslovie hovorí: "Nie je na svete takého druhého miesta, ako je rodný dom“. Rodný dom. Čo toto slovo vyvoláva v našich srdciach, aké spomienky, koľko neopakovateľných pocitov, nostalgie a emócií.
Kraj detských rokov, spomienky na detstvo, dospievanie. Čo by sme dali, keby bolo možné vrátiť sa do tých dní, napraviť omyly a chyby, ktorých sme sa dopustili. Je nás málo, čo sa môžeme vrátiť na tie miesta a zastať na prahu rodného domu. Dnešné dni sú oproti tým veľmi vzdialené. Mnohí z nás sedíme na zrúcaninách svojich domov, v popole svojich snov o šťastí a nádhernom rodinnom živote. Iní znova, a je ich milióny, nemôžu uskutočniť svoje plány z jednoduchej príčiny: nemajú kde bývať. Mnohým sa život vo dvojici stal peklom na zemi. A keď sa k tomu ešte pripoja ťažkosti v rodine, ktoré často končia rozvodom, alkoholom, narkomániou, máme obraz mnohých nešťastných rodín z nášho okolia.

Jednoducho povedané, najväčším súčasným problémom sveta je kríza rodiny. A to všade na svete; v štátoch s vysokou životnou úrovňou, ale i chudobných krajinách. Konzumný spôsob života, hedonizmus ničia manželskú vernosť, podporujú vzájomné odcudzenie, ničia materský a otcovský cit a rodinné šťastie. Manželstvo sa už nechápe ako svätý zväzok, ale ako zmluva, skôr ako obchodná z lásky. Ničiace heslá: "Tak dlho budeme spolu, pokiaľ nám bude dobre", škodia základu zväzku manželov. Súčasný človek s desivou nevšímavosťou odvracia sa od práv o rodine a manželstve, ktoré platia tisícročia. To spôsobuje v našich očiach gigantickú, až akúsi pekelnú deštrukciu základných zásad a cieľov, vysmeje sa, zľahkováži, zrelativizuje všetko; manželská vernosť, vzťah k potomstvu, posvätenie rodičovstva či doživotná láska. Človek sa zastavuje a pýta, či je ešte v tejto oblasti niečo posvätné, niečo nepourážané, nevysmiate, niečo nezľahčené? Tak sami prikladáme svoj podiel k totálnej deštrukcii. My sami neraz tvoríme tú atmosféru, ktorá ničí naše rodiny. Zatvárame oči nad hriechmi a trestami pri prestupovaní Božích právd. Rýchlo dokážeme seba i iných dišpenzovať, prípadne rozhrešujeme rýchlo od perverzného života. Nezastavujeme sa nad hodnotami, ktoré je potrebné oživiť, ktorým je potrebné vrátiť pôvodnú hodnotu, krásu, pravý cieľ. Vytráca sa vedomie hanby a morálnu spúšť spôsobuje pornografia. Vzťah k nenarodeným deťom je postavený na rovinu vzťahu k nepotrebným veciam. Prednosť má všetko, len nie život dieťaťa. Dieťa musí zomrieť, lebo je prekážkou pohodlia, úspechu, peknej postavy, kariéry, a to všetko s poznámkou: dieťa neskôr, potom, keď precestujem svet, keď postavíme dom, keď si ho zariadime, keď budeme môcť dieťaťu dať všetko. Zabúdajú, že dieťa nepotrebuje zbytočné veci, dieťa chce lásku. Aké posolstvo odovzdáme budúcim generáciám? Čo budú deti hovoriť o láske? Čo im povie slovo láska?
Follerau sa ocitol na ostrove malomocných v Tichom oceáne. Často si spomínal na jeden silný zážitok. Ostrov bol miestom hrôzy. Všetko prenikal mŕtvolný zápach, beznádej, rany a hrozné znetvoreniny. Medzi toľkou hrôzou si všimol starého chorého muža, ktorý si zachoval prekvapujúco jasné a usmiate oči. Trpel na tele tak ako jeho nešťastní druhovia, no prejavoval o druhých záujem a veľmi milo sa k nim správal. Tento skutočný “zázrak života" uprostred pekla malomocných prebudil vo Follerauovi záujem hľadať odpoveď na otázku: Čo mohlo dávať tomuto starcovi, zasiahnutému takou hroznou chorobou, silu žiť? Začal si ho všímať. Zistil, že na svitaní sa starček dovliekol k ohrade, ktorá obkolesovala malomocných a našiel si vhodné miesto. Posadil sa a čakal. Nie, nebol to východ slnka, na ktorý čakal. Ani hra oblakov v Tichom oceáne. Čakal dovtedy, kým sa na druhej strane ohrady neobjavila žena. Aj ona, už staršia, s tvárou pokrytou hlbokými vráskami, no s očami plnými miloty. Žena neprehovorila. Vyslala len nemé a malé posolstvo: úsmev. Ale muža tento úsmev rozžiaril a odpovedal naň tiež úsmevom. Nemý rozhovor trval len niekoľko chvíľ, potom sa starec postavil a pobral sa k barakom. Tento výjav sa opakoval každé ráno. Každodenná a taká výnimočná komunikácia. Malomocný, živený a posilňovaný týmto úsmevom, vládal prežiť nový deň a vydržať do ďalšieho stretnutia so ženou s úsmevom na tvári. Keď sa ho Follerau pýtal na toto stretnutie, malomocný odpovedal: „To je moja manželka!“ Nasledoval okamih ticha, po ktorom muž dodal: „Skôr, ako som sa sem dostal, ma tajne ošetrovala. Každý deň mi natierala tvár, liečila ma... a vždy mi priložila pery na tvár a dala mi bozk... Ale všetko bolo zbytočné. Odviezli ma sem. No ona prišla za mnou. Keď ju denne znova vidím, vďaka nej viem, že som ešte živý. A pre ňu chcem žiť aj naďalej.“
Vďaka nej viem, že som ešte živý... Koľko našich manželov by v čase všeobecnej krízy manželstva mohlo povedať túto vetu? Existujú aj dnes manželky, manželia, ktorí stoja pri svojich partneroch, keď prežívajú hrôzy malomocenstva, možno v podobe neúspešného zamestnania, choroby, a iného, manželstvo rozbíjajúceho nešťastia? Kde vzala žena z príbehu silu ísť za manželom na ostrov malomocných? Riešenie ponúka Sväté písmo. Láska je silnejšia ako smrť!
Sviatok Svätej rodiny je mementom pre každého z nás. Pre vás, manželia, zamyslieť sa nad spôsobom spolužitia. Pri dnešnej slávnosti nielen sa modliť jeden za druhého, prípadne si obnoviť v tichu po svätom prijímaní svoj manželský sľub, ale i ďalšie, čo šepká srdce, na čo upozorňuje myseľ, k čomu vás vedie vaša láska.
Vás, ktorí sa chystáte na manželstvo a spoznávate krásny cit lásky, dnešný sviatok chce osloviť, aby ste prehodnotili svoje kritériá, čomu dávate prednosť vo svojom živote. Nebolo by možné vložiť do spoločných rozhovorov aj modlitbu? Rozobrať kresťanský pohľad na sviatostné manželstvo? Venovať viac času zásadným veciam kresťanského života? Preštudovať si kritériá, ako Kristus učí o manželstve?

Sviatok oslovuje aj vás, starších v manželstve, ako aj tých, ktorým zomrel už manžel alebo manželka. Aj vás Boh miluje. Aj váš príklad je veľkým darom pre iných. Nezabúdajte na to, čo ste v manželstve spolu s Kristom prežili. Modlime sa!
Deti, keď pozriete na svojho otca, mamu, keď zoberiete do rúk čokoľvek, keď si od vás niečo prajú, vyžadujú, nezabudnite sa modliť za tých, čo vám dali život...

Ak máme venovať pozornosť rodine, tak jej venujme ako dielu, ktoré pochádza od Boha. Boh povýšil manželstvo na sviatosť. Sviatosť manželstva je dar. A práve dnes je priestor a čas, aby sme upravili svoj vzťah k tak vzácnemu daru. Modlime sa k Svätej rodine: Ježišovi, Márii a Jozefovi za seba, za naše rodiny, za Cirkev i celý svet, aby sme splnili to, čo Boh do manželstva a rodiny vložil.

Amen.