Sviatok Svätej rodiny

Rodina je znamením života.

AI
Bolo by zaujímavé spýtať sa seba i okolo seba a aj v rodine, čo je podľa zmýšľania ľudí dôležité, cenné, potrebné...? Objavilo by sa slovo v spojitosti s rodinou? O čom je dnešná rodina? Čo pre nás osobne znamená? Čím sú pre nás životný partner, rodičia, deti, starí rodičia, vnúčatá...?
Mali sme sviatok sv. Štefana. Skúsme naň ešte raz nadviazať jednou myšlienkou. Keď stál pred svojim sudcom a hovoril o Bohu, jeho tvár priam žiarila a oči svietili zvláštnym jasom. Tí, ktorí sa naňho pozerali, videli jeho tvár ako tvár anjela. Nemohli odolať sv. Štefanovi. Čo to žiarilo z jeho tváre? Bol to lesk obrazu Božieho, svetlo rozumu, nezlomná vôľa, nesmrteľný jeho duch. Lebo Boh stvoril dušu človeka na svoj obraz a podobu. A to je práve to, čo žiari z každého šľachetného človeka, čo žiari z nevinného dieťaťa, čo by malo žiariť z našich rodín.

KE
Uvažujme pod vplyvom slov evanjelia: „Potom sa s nimi Ježiš vrátil“ (Lk 2,51) o tom, čo by sa mohlo vrátiť do našich rodín?

DI
Ježiš je naša budúcnosť tu na zemi, aj vo večnosti. Návrat k Ježišovi je mementom pre nás. V tomto Dieťati je každé ľudské dieťa, lebo každé ľudské dieťa je našou budúcnosťou. Aké sú deti, aká je mládež, taká bude aj budúcnosť.

PAR
Keby ste vošli do pralesa, vašu pozornosť by upútal zvláštny pohľad - videli by ste tam obrovské pováľané stromy po zemi, ktoré hnijú, ale uvideli by ste tiež, ako na týchto spráchnivelých stromoch vyrastajú nové stromy, mladé potomstvo. Tak podobne je to aj s nami, ľuďmi - z otcov a matiek vyrastá nové pokolenie, z ich tela a sily, z celej ich bytosti berie svoj vzrast. A podľa toho, ako sa im pripravila pôda výchovy, podľa toho aj vyzerajú - sú svojím rodičom budúcnosťou a to buď požehnanou alebo zlorečenou.

Zaiste nenájdeme na svete nič úchvatnejšie, ako pohľad do detskej duše, pohľad na zmenšený obraz veľkého Boha. Či to nie je div krásy, keď uvidíme v duši dieťaťa čistú Božiu pravdu? Lebo dieťa, dokiaľ nie je skazené, nepozná lož, nepovie klamstvo. Ako ťažko je nájsť dospelého človeka, ktorý by vždy hovoril pravdu, ktorý by bol čistý nielen skutkom, ale aj slovom a zmýšľaním. Táto vzácnosť sa nachádza nadovšetko v dieťati, v jeho duši. A keby sme mali možnosť ešte viac vidieť do tejto duše, istotne by sme tam uvideli nahromadenú Božiu krásu, teda nielen nebeskú úprimnosť, nielen anjelskú nevinnosť, ale aj pučiacu rajskú lásku k Bohu a ľuďom. A ak je dieťa pokrstené, má aj ten najkrajší dar Boží, ktorý zem nemá, a preto ani ho nemôže dať, tie svadobné šaty, v ktorých sa skvie sám Boh a ktorými sa odievajú anjeli – posväcujúcu milosť. Preto už teraz pochopíme, prečo Ježiš Kristus neopovrhol stať sa dieťaťom a prečo neskoršie, keď vyrástol, sa tak rád pozeral do svojich spanilých pozemských zrkadiel, do očí nevinných detí. Zaiste to pre neho bola veľká radosť, keď On, ako Boh, svojimi vševediacimi očami objímal tie svoje malé zrkadlá a bol v nich taký, ako veľké slnko na nebi v malých ligotavých kvapkách rosy.

Vy, rodičia, vychovávatelia, do rúk ktorých je nevinné dieťa zverené, či sa nechvejete svätou bázňou, aby vám ho niekto z rúk nevyrazil a nerozbil? Myslite si, že je to nemožné? A čo sa robilo len nedávno, keď sa do detskej duše vštepoval obraz nevery v Boha a čo sa robí dnes, keď sa detská duša sýti tým najrozličnejším zlom?
Vychovávať neznamená nič inšie, ako v dieťati potláčať zlo a dobro v ňom pestovať. Veľa závisí od správnej výchovy. Preto nestačí len vyučovať, ale aj vychovávať. Je potrebné neustále pestovať šľachetnosť srdca a vôle človeka. Povedzte len, či to nie je radostné a krásne pre rodičov, keď vidia svoje dieťa pri prvom svätom prijímaní? Či nie je šťastná tá matka, ktorej dieťaťu vkladá biskup ruky na hlavu, dávajúc mu tým kňazskú moc? Či si azda myslíte, že tá matka je šťastná, ktorej dieťa sa túla po nociach, navštevuje krčmy, prehráva v automatoch veľké sumy? Ukrutný trest čaká takýchto rodičov obyčajne už tu, na zemi, lebo si vychovávajú hada na vlastnej hrudi, ale čo bude s nimi potom pred spravodlivým súdom Božím?

Raz sa spýtali Napoleona: „Veličenstvo, čo by ešte potrebovalo Francúzsko?“ On odpovedal: „Potrebovalo by matky, ktoré budú vychovávať novú generáciu, mravnú mládež!“ A čo by potrebovalo naše Slovensko, naša farnosť? Tisíc a tisíc vecí. Predovšetkým však dobré matky, dobrých vychovávateľov. Veď sám Boh ukladá rodičom povinnosť starať sa o telesnú a duchovnú výchovu svojich detí. Od tejto starostlivosti a povinnosti nikto a nič na svete nemôže rodičov oslobodiť.

A preto, hlavne vy, kresťanské matky, musíte byť skutočnými strážkyňami duší vašich detí. Či by ste dovolili, aby nejaký ukrutník, podobný Herodesovi, odrezal vášmu dieťaťu prst, lámal ruku, alebo rozbil hlavu? Či by ste neurobili všetko, len aby ste svoje dieťa zachránili? A toto môžete znášať, že niekto mrzačí dušu vášho dieťaťa? Či duša nie je viac, ako celé telo?
Svätý Cyprián píše: „Rodičia, pamätajte, že deti pozorujú vždy viac to, čo robíte, ako to, čo hovoríte.“ Svätý Ján Zlatoústy hovorí: „Skutky rodičov sú knihami, z ktorých sa deti najviac naučia.“ A je to skutočne tak. Darmo my učíme deti zachovávať prikázania, aby sa nerúhali Bohu, nehrešili, keď rodičia dom preklínajú. Darmo učíme deti, aby nepodľahli drogám, alkoholu, keď otec prichádza domov pravidelne pod vplyvom alkoholu. Mládež učíme, aby nepovedala nič zlého o druhom a matka pri každej návšteve ohovára druhého. Mládež učíme trpezlivosti a rodičia sa pravidelne hádajú pred deťmi. Mládež učíme, aby hľadala najprv Božie kráľovstvo a doma sa nikdy nerozpráva o Bohu. A tak podobne sa koná aj v iných záležitostiach. Kde uvidia deti niečo dobré, keď to nevidia doma?
Otec, spytuj si svedomie, kedy ťa videlo tvoje dieťa modliť sa? Matka, pýtaj sa, kedy si sa so svojím dieťaťom rozprávala o Bohu?

MY
Objavil sa článok a hoci dej sa odohráva ďaleko od nás, predsa môže byť aj nám inšpiráciou.
Bol v útulku pre malomocných na jednom ostrove v Tichom oceáne. Strach a hrôza. Chodiace mŕtvoly, zúfalstvo, zúrivosť, rany a hrôzostrašne znetvorení lúdia. A predsa, uprostred tejto spúšte si jeden chorý starec zachoval prekvapujúco žiarivé a usmievavé oči. Telesne trpel rovnako, ako jeho nešťastní spoločníci, ale on sa húževnato držal života. Nijaké zúfalstvo, ale láskavý prístup k iným . Tento zázrak života v pekle malomocenstva vzbudil Follereauovu zvedavosť. Nevedel si to vysvetliť. Čo dáva tomuto starcovi, postihnutému takouto chorobou, silu žiť? Nenapadne ho sledoval. Zistil, že starček sa vždy na svitaní privlečie k ohrade útulku presne na to isté miesto. Posadí sa a čaká. Nie na východ slnka, ani na nádherné svitanie na brehu Tichého oceánu. Čaká, kým sa na druhej strane ohrady neobjaví žena v jeho veku, s tvárou plnou jemných vrások a očami nehy. Žena neprehovorila. Vyslala len tiché diskrétne posolstvo - úsmev. Muž sa pri tom úsmeve rozžiaril a odpovedal naň tiež úsmevom. Nemý rozhovor trval niekoľko chvíľ. Potom sa starec zdvihol a odtackal sa k barákom. Tak to bolo každé ráno. Akýsi druh každodenného zdieľania, prijímania, spoločenstva. Malomocný prežíval každý nový deň, vyživený a posilnený týmto úsmevom a s úsmevom tej ženskej tváre vydržal až do nového stretnutia. Keď sa ho Follerau na to opýtal, malomocný mu povedal: "Je to moja žena". Po chvíľke ticha dodal: "Skôr, ako som sa dostal sem, tajne sa o mňa starala a liečila ma všetkým, čo sa jej podarilo zohnať. Jeden čarodejník jej dal akúsi mastičku. Každý deň mi ňou natrela celú tvár, okrem malého miesta, na ktoré ma pobozkala... .To všetko bolo zbytočné. Potom ma chytili. Ale ona ma našla. Každý deň viem iba vďaka nej, že ešte žijem. A žijem rád jedine pre ňu."

Myšlienka: Dnes ráno sa na teba určite niekto usmial, aj keď si to nezbadal. A určite dnes niekto čaká na tvoj úsmev. Ak vojdeš do chrámu a otvoríš dušu tichu, zistíš, že Boh je ten prvý, kto ťa prijíma s úsmevom.
Rodina na slovíčko! Každý každého potrebujeme. Sme stvorení jeden pre druhého. V rodine sa nik nedá nahradiť druhým. Veď aj po smrti si už chýbame. Je požehnaním pre rodinu, že vieme, kto žije a prečo práve vedľa mňa... .

ADE
Vieme, v akej rodine sa dobré cítime. Urobme všetko preto, aby sme patrili do takejto rodiny.

Amen.