Krst dospelého na vigíliu Veľkej noci "B"

Predstaviť sviatosť krstu ako vstup a prijatie do Božej rodiny.

AI
Ľudia si spomínajú na svoju minulosť podľa istých období a dátumov. Niektorí delia svoj život podľa istých medzníkov – radostných alebo tragických – podľa promócie, svadby, alebo podľa prekonanej choroby, podľa zmeny náhľadov. Iní delia svoj život podľa vonkajších medzníkov – podľa miest, kde bývali, podľa zamestnania, v ktorom pôsobili. Iní ho delia podľa detstva, mladosti a zrelého veku. No skutočnými a najvážnejšími medzníkmi nášho života sú dni a hodiny, v ktorých sa nám dostalo nejakej novej myšlienky o Bohu, v ktorých sme pochopili nejakú pravdu, nejaké tajomstvo Boha a jeho vzťah k nášmu životu. Zostane to pre nás hodnotou navždy.

KE
„Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný. Vstal z mŕtvych. Niet ho tu“ (Mk 16,6). Povedal mladík ženám, ktoré chceli dokončiť pochovanie mŕtveho Ježiša. Posledné úkony na mŕtvom tele mali urobiť definitívnu rozlúčku s významnou osobou. No s prekvapením nerátali. „Ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte“ (Mk 16,7). Ich smútok sa začína meniť na radosť, ktorá ovplyvní osudy nespočetných generácii a zasiahne i naše smerovanie v živote.

DI
Kto vlastne je medzi prvými svedkami nedeľného zázraku? Ženy sú prvými svedkami vzkriesenia, keď po skončení soboty, skoro ráno prichádzajú, aby zabalzamovali mŕtve telo. Až cestou sa začínajú v myšlienkach zaoberať veľkým kameňom, pre ktorý sú celkom bezradné a strácajú odvahu. V tej chvíli bolo pre nich slovo „nádej“ nereálne. Ich dušu napĺňala úplná skleslosť. Pánovou smrťou sa pre ne všetko skončilo. Nemajú vôbec nijaké duševné dispozície na to, čo ich očakáva na konci cesty. V beznádejnom rozpoložení ducha sa stretnú so zázrakom otvoreného hrobu, do ktorého majú voľný prístup. Nepripravené narazia na zázrak. Z ich stavu nedokáže ženy vymaniť ani dohovárajúce slovo anjela – mladíka, ako ani láskavé upokojenie, že v hrobe už nemôžu hľadať Vzkrieseného a Žijúceho. Koho vlastne hľadajú? No predsa Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný a zomrel. Meno „Ježiš“ má byť pre ženy znakom sily a obsahu. Je plné lásky a blaženosti. Inak je to s prímením Nazaretský, ktorý bol ukrižovaný. Ono sa má vzťahovať na strach a najhroznejšie, najukrutnejšie dianie. Spojením týchto dvoch mien ženy dostali presnú informáciu, aby si nemysleli, že posol z neba hovorí o inom Ježišovi. On hovorí iba o tom, ktorého všetci poznajú, milujú a uctievajú. A potom nasleduje to neuveriteľné posolstvo rána, prinesené anjelom. Vstal z mŕtvych. Niet ho tu. Mohutné slová plné života a obsahu, plné nepochopiteľnosti, plné prekvapenia a nemožnosti. Všetko, čo anjel povedal, presne súhlasilo. Tu ležal. Miesto, kde bol pochovaný. Neuveriteľné! Nepochopiteľné! Nemožné! Niet ho tu. Vstal z mŕtvych. To je evanjelium – radostná zvesť! To je to „možné u Boha“. Čo je pre človeka nemožné, je možné u Boha.

PAR
Každá stavba, či už materiálna, trebárs ako dom alebo duchovná, si vyžaduje pevný základ a dobrý počiatočný bod. Bez tohoto nemožno budovať ani začínať. V kresťanskom živote nevyhnutnými základmi sú sviatosti. A to predovšetkým sviatosť krstu. Ním človek akoby kládol najdôležitejší základňu a tak vstupoval cez bránu do života v Duchu, ktorý je životnou silou Cirkvi a prameňom posväcovania počas celej našej existencie tu na zemi. Samotný krst neprináša žiadnu vonkajšiu, telesnú zmenu, ktorá by sa dala vidieť na prvý pohľad. Veď sa hovorí, že nie všetko je dovolené vidieť ľudskému oku. A predsa má sviatosť krstu premieňajúcu silu. Jeho účinkami sme oslobodení od dedičného hriechu a znovuzrodení ako Božie deti, stávame sa Kristovými údmi. Taktiež sme začlenení do Cirkvi a dostávame účasť na jej poslaní.
Dieťa sa rodí z tela matky. Vstupuje do rodiny ako právoplatný člen, ktorý jej nemusí dokazovať svoje legitímne členstvo. Podobné je to pri krste. Človek akoby sa znovu narodil. Nie z tela svojich rodičov, to sa už stalo. Rodí sa z vody a z Ducha.
Cirkev v liturgii Veľkonočnej vigílie slávnostným spôsobom pripomína veľké udalosti dejín spásy, ktoré už boli predobrazmi tajomstva krstu. Od začiatku sveta je voda prameňom života a plodnosti. V Noemovom korábe Cirkev vidí predobraz spásy prostredníctvom krstu. Počuli sme, ako Izraeliti prešli suchou nohou cez Červené more. Boh ich vyviedol z egyptského otroctva, čo znamenalo pre nich skutočné vyslobodenie, aké spôsobuje krst pre človeka. Kristus vo svojej Veľkej noci, ktorú sme si pripomenuli na Zelený štvrtok a vo Veľký piatok, otvoril všetkým ľuďom pramene krstu. Krv a voda, ktoré vyšli z prebodnutého boku ukrižovaného Ježiša, sú predobrazmi krstu a Eucharistie, sviatostí nového života. Odvtedy sa ľudia môžu narodiť „z vody a z Ducha“ (Jn 3,5), aby mohli vojsť do Božieho kráľovstva. Cirkevný otec sv. Gregor Nazianzský hovorí, že „krst je najkrajším a najvznešenejším Božím dobrodením“. Tento dar Boha sa nám výrazným spôsobom ukazuje pri krste, kde vyzdvihuje milosť spásy ako úplne nezaslúženú dobrotivosť milujúceho Otca.
Z vlastnej skúsenosti my sami dosvedčíte, že narodením sa nič nekončí, ba práve naopak. Všetko sa len začína. Najlepšie by nám to mohli povedať samotní rodičia. Ich každodenná starostlivosť o dieťa si niekedy vyžaduje i nočné bdenie pri postieľke dieťaťa, ktorému sa tlačia prvé zúbky, zavčas rána, keď iní ešte spia, pripraviť mliečko, takisto treba trpezlivosť pri otázkach „ …a prečo to je tak?“ a rôzne iné povinnosti opatery otca alebo mamy, bez ktorých by sa nikto z nás nebol zaobišiel. A podobné je to i pri duchovnom narodení. Krst, to je len začiatok. Po ňom nasleduje nevyhnutná starostlivosť o výchovu a rast viery a krstnej milosti. Tu by som chcel vás, drahý rodičia a krstný rodičia povzbudiť. Buďte presvedčivými svedkami viery svojmu dieťaťu. Pomôžte mu, keď to bude najviac potrebovať, či už pri rozvíjaní alebo pri zachovávaní prijatej milosti. My, ktorí sme už boli pokrstení, vám v tom chceme byť nápomocní. vstali sme k novému životu. To, čo podlieha smrti a zániku, čo nechce byť sväté, prestalo byť pre nás životodárne. Zomrelo to nielen v nás, ale malo to zomrieť i v nás. Boha prestala pri krste zaujímať naša hriešna minulosť. Pre neho to umrelo. Už nie sme mu cudzí, odsúdení k smrti, k životu bez Boha. On nám dal pri krste nový život. Sme Kristovi a pulzuje v nás jeho život.

MY
Ak by som mal sviatosť krstu k niečomu prirovnať, tak je to podobné, ako keď si rodina adoptuje chlapčeka alebo dievčatko. Rodina sa podrobí právnemu procesu, aby sa zmenilo priezvisko dieťaťa na priezvisko tejto rodiny. Toto dieťa má potom právo na všetko, čo má rodina. Adoptované dieťa je v odlišnom postavení ako cudzie dieťa zverené do opatery ľuďom, ktoré im môžu kedykoľvek vziať. Byť adoptovaný znamená stať sa členom rodiny. Ak sa deti narodili v prirodzených rodinách vďaka nádhernému daru rodičovstva, matka a otec si ich poznajú a deti sa im podobajú. Avšak o adoptovanom dieťati hovoríme, že je to dieťa srdca.

Nádherne to raz povedal jeden chlapček: „Mamička mi povedala, že som sa nenarodil z jej lona. Vyšiel som z jej srdca, lebo som adoptovaný.“

Je to nádherný obraz adopcie. Pri krste nás všetkých adoptuje Boh. Stávame sa členmi jednej veľkej rodiny, členmi Božej rodiny.

ADE
Zaraďme do svojich životných medzníkov i udalosť nášho krstu. Veď práve v tento deň nás Boh chytil za ruku ako otec a stali sme sa mu drahými. Nemusíme mať obavy, že na nás zabudne, predsa sme boli raz a navždy označení za Božieho syna alebo dcéru. Vedzme, že činná moc sviatosti krstu nám dáva všetko potrebné k tomu, čo potrebujeme, aby sme mohli rásť v Božích služobníkov.

Amen.

*Porov.: KRUPČÁK, R.: Homília na cvičenia. Spišská Kapitula : 2002.