Krstná homília vo vianočnom období "B" Svätá rodina

Uvedomiť si, že Krst nás spája s Bohom aj navzájom.

AI
Čím len bude tento chlapec? To je otázka, ktorú si dávali ľudia pri narodení Jána Krstiteľa. Túto istú otázku si kladiete aj vy milý rodičia, krstný rodičia i vy milí veriaci. Život človeka je pre nás záhadou. Nikdy nevieme čo nás v budúcnosti čaká. Jedno však môžeme s istotou povedať o tomto chlapcovi.

KE:
„Majú sa na ňom zjaviť Božie skutky“ (Jn 9,3b).

DI
V evanjeliách sa často stretávame so správami, ako Ježiš uzdravuje chorých. Aj v dnes sme počuli, ako Ježiš uzdravil slepého od narodenia. Choroba sa v Izraeli chápala ako trest od Boha za hriechy. Pre Židov bolo neprípustné, aby spravodlivý trpel. Očakávali totiž, že za vzorné plnenie príkazov, ktoré mali v Tóre, ich bude Boh požehnávať na tele i na majetku. Preto otázka o zavinení choroby zo strany apoštolov je opodstatnená a odráža chápanie choroby vo vtedajšej dobe. Ježiš predstavuje chorobu, nie ako trest za hriech, ale ako priestor v ktorom chce Boh prejaviť svoju moc. Spomeňme si na starozákonnú postavu Jóba. Boh mu ukázal zmysel života práve vtedy, keď stratil všetko rodinu, dom, zdravie. Pre svoju spravodlivosť a bezúhonný život, bol vybraný, aby aj cez utrpenie spoznal veľkosť Boha.
Aj slepý od narodenia pre svoj hendikep je vybraný na to, aby na ňom Ježiš ukázal svoju božskú moc uzdravovať. Potretie očí blatom a omytie v rybníku Siloe spôsobí, že ten ktorý nikdy v živote nič nevidel zrazu sa stáva vidiacim. Toto uzdravenie ho naplní radosťou až uverí Ježišovi. Ježiš sa pre neho stáva záchrancom, svetlom vo tme živote, nádejou v beznádejnom stave. Ježiš sa nespráva k postihnutému odmietavo, ako väčšina ľudí v tom čase, ktorý chorobu pokladie za preklatie Bohom za spáchané hriechy. Ukazuje nám nové chápanie Božej lásky, ktorá sa prejavuje bez ohľadu na naše hriechy či zlyhania. Naopak táto láska je tým silnejšia, čim väčšie sú naše hriechy a pády.

PAR:
Každý z nás sa rodí do tohto sveta s dedičným hriechom, handicapom, ktorý nás sprevádza po celý život. Každý z nás trpí na následky prvotného hriechu. Odkedy sa prví rodičia rozhodli, že nebudú poslúchať Boha, aj každý ich potomok je pokúšaní neposlúchať Boha, stvoriteľa všetkých vecí, ale slúžiť diablovi. Do tohto sveta poznačeného nešťastím a smútkom, priniesol Ježiš liek. Tento liek nám ponúka vo svojich sviatostiach. Aj dnes chce tomuto dieťaťu ponúknuť liek. Liek proti slabostiam, ktoré na nás doliehajú. Liek proti strachu zo smrti. Veď Kristus zomrel aby sme my mohli žiť. Voda, ktorú budeme liať dieťaťu o chvíľu na hlavu, je symbolom smrti ale aj nového života s Kristom. Života vo viere v Krista. Ježiš povedal o slepcovi: Majú sa na ňom zjaviť Božie skutky. Tie isté slová platia aj dnes. Tak ako sa slepcovi od narodenia radikálne zmenil život po tom, čo ho Ježiš uzdravil, tak aj dnes sa zmení život tohto dieťaťa. Stane sa dieťaťom Božím , otvoria sa mu dvere do Cirkvi a tým získa aj prostriedky milosti, ktoré Cirkev vlastní. Sviatosť krstu je dar, ktorý Ježiš zveril Cirkvi. To nás napĺňa radosťou. Spolu zo svätým Pavlom môžeme zvolať: Aká hĺbka Božieho milosrdenstva. Skutočne je Boh dobrý k nám ľuďom. On hoci je všemohúci a dokonalý chce vo svojej láske ľuďom darovať všetko radosť, šťastie, život, dokonca aj svojho vlastného Syna. Je len na nás, či tieto dary Božej lásky prijmeme a zveľadíme ich,. Uzdravený slepý ihneď po zázraku uveril v Ježiša a nebál sa o ňom svedčiť ani pred farizejmi. Viera nie je jednorazová udalosť, ona postupne rastie ako semiačko zasadené do vody, až sa z neho stane veľký strom. Tak by mala rásť aj viera pokrsteného dieťaťa. Jej rast bude závislí od viery tých, ktorý ho budú vychovávať. Tu majú nezastupiteľnú úlohu rodičia a krstný rodičia. Preto vás vyzývam, aby ste zveľaďovali vieru vášho dieťaťa slovom ale predovšetkým príkladom. To je však úloha aj pre vás milí veriaci, aby ste im ako cirkevná obec pomáhali pri tejto neľahkej úlohe. Krst je udalosť celej Cirkvi, nielen jednej rodiny.

MY
Pri tejto svätej omši sa znovu zrodí toto dieťa. My všetci budeme svedkami tejto udalosti. Prijmeme toto dieťa do nášho spoločenstva, a tým sa stane jedným z nás. Jeho osud nám nemôže byť ľahostajný. My kresťania nemôžeme žiť svoju vieru izolovane, ale len v spoločenstve, ktorým je Cirkev. Preto aj nesieme jeden za druhého zodpovednosť. Príkladom nám môže byť aj nasledujúci príbeh.

Na jar v roku 1886 v kostole svätého Augustína v Paríži prosila istá mladá dáma svojho spovedníka o radu. S veľkým smútkom zistila, že jej bratranec Charles de Foucauld stratil vieru a vedie nezriadený život. Abbé jej poradil toto: „ Keď chceme nejakú dušu obrátiť nesmieme ju napomínať. Robiť výčitky nie je ten najlepší spôsob, ale musíme jej ukázať, že ju milujeme.“

A naozaj. Ešte v tom roku sa Charles de Foucauld obrátil. Úprimná zbožnosť jeho sesternice urobila na neho hlboký dojem, že otázka o Bohu mu nedala pokoj. Po spovedi, ktorú si vykonal v októbri, našiel cestu k Bohu.
Sesternici záležalo na spáse svojho bratranca a preto ho svojou láskou obrátila.

ADE
Dnes sme pozvaní aj my, aby sme tomuto dieťaťu vytvorili prostredie lásky a porozumenia , aby sa mohlo skutočne rozvíjať vo viere. Nech aj cez nás spozná lásku, ktorú mu dáva Boh a ktorou ho chce vyliečiť z rán hriechu. Nech v našom spoločenstve vždy cíti lásku a prijatie, nech cíti posilu uprostred búrok sveta, aby sme všetci raz dosiahli plné spoločenstvo s Bohom.

Amen.