Krstná homília

Vzbudiť túžbu po úplnej radosti, ktorá plynie s vedomia, že som Božou ratolesťou.

AI
Tento deň je dňom radostnej zvesti. Do tohto chrámu po prvýkrát vkročili rodičia spolu so svojou malou ratolesťou. A tak položiť rodičom otázku či majú radosť z narodenia dieťaťa je nosením dreva do hory. Položiť však otázku či majú, radosť z toho, že ich dieťa sa za malý okamih stane Božou ratolesťou zaštepenou do Pravého viniča, už nie je tak zbytočnou. Ba práve naopak. Vedomie toho, že ich dieťa sa stane božím má byť predmetom patričnej hrdosti a úplnej radosti. A to nielen pre nich, ale aj pre nás.

KE
„Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 15,11).

DI
Pätnásta kapitola Jánovho evanjelia patrí do časti Ježišových rozlúčkových rečí. Je to trochu paradox, pre naše zmýšľanie, hovoriť o radosti keď sa chystá chvíľa rozlúčenia. Skôr by sme čakali vyjadrenia smútku. No hneď prvý verš hovorí o tom kto je Ježiša. „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník.“ Poznanie odpovede na túto otázku umožňuje pochopiť, že logika Boha je iná ako tá naša. Výroky Ja som patria k zvláštnym prvkom Jánovho evanjelia. Spolu ich je sedem. Tieto výroky možno označiť za najkratšiu formuláciu toho, kým je Ježiš vo svojej podstate a aký má význam pre ľudstvo. Po tomto seba zjavení sa sám Syn identifikuje s viničom, on sám sa stal ním. Nechal sa zasadiť do zeme. Teraz vinič už nie je stvorením, na ktoré sa Pán s láskou pozerá, ktoré môže aj znova vytrhnúť a odhodiť. V Synovi sa sám stal viničom, navždy a bytostne sa sním stotožnil. Použitie obrazu vinice Ježišom nebolo pre Izraelitov niečím cudzím, veď téma vinice sa tiahne celými dejinami spásy. Každý z Izraelitov mal v živej pamäti skúsenosť ich otcov s piesňou o vinici, ktorú predniesol prorok Izaiáš uprostred Sviatku stánkov. Pieseň sa začínala viac ako dobre. Priateľ mal vinicu na úrodnej pôde, vysadil v nej ušľachtilý révu a urobil všetko možné, len aby sa jej darilo. Výsledok: Vinica sklamala, nepriniesla ušľachtilé ovocie, ale len plané, malé a kyslé hrozno. Všetci prítomný razom pochopia, že tou vinicou je Izrael, teda oni. Pred očami sa im premietnu celé ich dejiny, ktoré prežili pod mocnou rukou a vystretým ramenom Boha. Ich odpoveďou však bolo sústavné porušovanie zmluvy. Pieseň sa končí pochmúrnou vyhliadkou na Izrael, ktorý Boh necháva napospas. Túto situáciu vyjadruje autor 80 žalmu týmito slovami: „Prečo si zbúral jej ,ohradu a oberajú z nej všetci, čo idú okolo? Diviak lesný ju rozrýva a pasie sa na nej poľná zver.“ Tento cit Izraelitov pre obraz vinice využíva Ježiš, aby povedal, že On je tým pravým viničom, ktorý už nikdy nebude môcť byť vytrhnutý, ktorý už nikdy nebude môcť byť vydaný napospas plieneniu. Je definitívne Boží, skrze Syna v ňom žije sám Boh. Ježiš však neostáva iba pri zjavení svojej a Otcovej identity, ale hovorí aj o cieli ratolesti. Cieľom každej ratolesti je prinášať veľa ovocia. Zmienku o množstve ovocia, ktoré sa požaduje, nemožno chápať len v zmysle kvantitatívnom, ale aj kvalitatívnom. Prinášanie ovocia to však nie je predovšetkým náš výkon, ale je to prejav nového života z viery, ktorá má svoj trvalý základ v Ježišovi. „..bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ Tomu, aby to tak aj bolo, napomáha činnosť Otca, ktorý každú ratolesť prinášajúcu ovocie čistí. Je nemysliteľné a skúsenosťou ľahko overiteľné, aby ratolesť mimo viniča, mimo starostlivosti vinohradníka, priniesla ovocie. Osud takejto ratolesti je nad slnko jasnejší. „Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria.“ Ježiš nechce, aby nejakú ratolesť postihol tento osud. Až desať krát hovorí: „Ostaňte vo mne.“ Nejedná sa však o príkaz lež o nežnú starostlivosť vinohradníka, ktorému záleží na každej ratolesti.

PAR
Cirkev s radosťou pozerá na túto malú ratolesť v perspektíve ovocia, ktorým môže a má osláviť Otca. Váš príchod je vyznaním viery, že ste spoznali Pravý vinič a tento dar Pánovho učeníctva túžite odovzdať svojmu dieťaťu. Je potrebné si uvedomiť, že samotný krst ešte nie je zárukou prinášania ovocia, ale je nevyhnutnosťou ak má ratolesť priniesť ovocie. Krst je prvým krokom, ktorý otvorí dieťaťu bránu do večného života. Otvorí ratolesť, aby ňou prúdila životodarná miazga všetkých duchovných dobier Cirkvi. Je však veľa nebezpečenstiev, ktoré číhajú na ratolesť, ktoré ju chcú oddeliť od viniča. Preto vám sa zveruje ratolesť, aby aj cez vaše ovocie poznalo a zamilovalo si Pravý vinič. No nielen vy, ale aj my všetci, ktorí sme sa zhromaždili na tejto krstnej slávnosti, nesieme zodpovednosť, aby aj táto nová ratolesť natrvalo ostala v Kristovej láske. Svedectvo života, svedectvo Kristovej ratolesti, ktorá iba v procese vinohradníkovho očisťovania môže prinášať sladké ovocie je potrebné vyžarovať. V takomto autentickom ovzduší nemusíme mať strach o žiadnu ratolesť.

MY
Aj ratolesti, ktoré sa oddelili vo falošnom vedomí, že aj mimo vinič možno prinášať pravé ovocie sa navrátia.

Tak ako tomu bolo aj v prípade Petra. Jeho okolie ho považovali za hlboko veriaceho mladého muža. Veď pravidelne chodil na sväté omše, kým jeho rovesníci postávali pred kostolom. Pristupoval k sviatostiam, nie iba na Vianoce a Veľkú noc ako ostatní mládenci z dediny. Duchovný ho často dával za vzor ostatným a mal z neho veľkú radosť. Raz si však pomyslel, že ich pán farár stále opakuje dookola to isté a prestal chodiť na sväté omše. Po nejakom čase si pán farár všimol, že Peter neprichádza už na sväté omše a nebol ani spovedi. Spočiatku si myslel, že odcestoval do zahraničia alebo je nebodaj chorí. Neskôr sa na neho pýtal ľudí z dediny a tí ostali veľmi prekvapený, že ich duchovný o ničom nevie. A tak mu rozpovedali, že Peter z ničoho nič na všetko zanevrel, ale nik nepozná príčinu. Pán farár sa rozhodol konať. Ešte v ten studený, zimný večer obliekol zimník a vybral sa navštíviť Petra. „Asi ma chce presvedčiť, aby som sa vrátil, preto prišiel,“ pomyslel si Peter, keď mu otvoril dvere. Uvedomil si, že mu nemôže povedať skutočný dôvod, prečo nechodí do kostola. Musí si nájsť výhovorku, a kým takto premýšľal posunul ku krbu dve stoličky a začal hovoriť o počasí. Duchovný však nepovedal nič. Peter sa snažil niekoľkokrát nadviazať rozhovor, no napokon sa tiež odmlčal. Obaja takto mlčky hľadeli do ohňa dobrú polhodinu. Potom pán farár vstal a pomocou nedohorenej haluze odhrnul jeden žeravý uhlík ďaleko od ohňa. Uhlík nemal dosť tepla na to, aby horel a tak začal pomaly zhasínať. Peter ho preto rýchlo vrátil do stredu pahreby. „Dobrú noc,“ povedal pán farár a zdvihol sa na odchod. „Dobrú noc a veľmi pekne vám ďakujem,“ odvetil Peter. „ Nech je uhlík akokoľvek žeravý, ak ho oddelíme od ohňa, rýchlo vyhasne.“ „Keď sa človek vzdiali od svojich blížnych, nech by bol akokoľvek inteligentný, nedokáže si zachovať silu svojho plameňa.“ Budúcu nedeľu sa vrátim do kostola, zakričal Peter za vzďaľujúcim sa duchovným.

ADE
Rozprávanie Ježiša o ratolesti, rozprávanie o uhlíku, nechce zostať len v rovine pekného, poučného. Má ambíciu ísť oveľa hlbšie. Má snahu ísť na koreň veci a tou je pohľad do môjho vnútra. Kladie pred môj duchovný zrak otázku: „Som ratolesťou, ktorá prináša ovocie?“ Toto vedomie je dôvodom mojej úplnej radosti, ktorú čerpám denne s Krista? Alebo je to všetko úplne inak? Nech je už pravda o mne akákoľvek vedzme, že pokým ma vinohradník neodrezal, môžem byť ratolesťou, ktorá aj po mnohých rokoch neúrody prinesie veľa ovocia. Vtedy sa do môjho života vráti opravdivá, úplná radosť, ktorá sa v istom životnom momente vytratila. Rozhodnutie je však už na každom a jednom z nás. Radosť či smútok? Rozhodnime sa!

Amen.

*Porov.: FLOREK, J.: Homília na seminári. Spišská Kapitula : 2002