Uzatvárať manželstvo pred tvárou Cirkvi

Povzbudiť veriacich, aby sa zamysleli nad otázkou večného života a boli vždy pripravení na Pánov príchod

AI
Každý z nás sa už možno stretol s človekom, ktorý niečo hľadal. Úpenlivo pozeral na zem a všímal si najmenšie detaily, aké mu zrak dovoľoval. Bol veľmi smutný, lebo stratil drahocennú vec. Vec, ktorá mala pre neho obrovskú cenu. Ak to prenesieme do nášho života, všetci v živote mnoho vecí nadobúdame, no po čase ich úplne stratíme. Strácame rôzne veci, od tých najmenších drobností až po život. Vieme, že život na tejto zemi každý z nás raz stratí úplne. A tu nastupuje otázka, čo hrkne v každom človeku, ktorý sa nad tým pozastaví: ,,Je to definitívny koniec, alebo máme možnosť pokračovať v našom živote ďalej? Ide tu o úplnú stratu života, alebo...? Je možné život znovu nájsť? Čo je potrebné pre ďalší život uskutočňovať?“

KE
Odpoveď na položené otázky môžeme nájsť v evanjeliu, kde Pán Ježiš hovorí, ako treba žiť, aby sme nestratili život: „Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas“ (Mk 13, 33).

DI
V Starom zákone znamenali opásané bedrá istú pripravenosť na cestu. Preto Pán Ježiš preberá tento znak aj do svojho rozprávania o tom, ako máme žiť, aby sme boli vždy pripravení na deň D. V podobenstve vykresľuje človeka, ktorý išiel na cesty a svoj dom dáva na starosti svojim sluhom. Títo sluhovia nepoznajú deň, kedy príde pán, a preto sú povinní denne spravovať dom i majetok tak, aby ich pán bol spokojný, kedykoľvek by sa vrátil z ciest.
Ak chcú obstáť, keď sa pán vráti, musia mať oči na stopkách, aby ani na chvíľu nezanedbali jeho príkaz, lebo potom, ktovie, ako by dopadli... V tomto podobenstve je jasné, že nie všetci sluhovia majú rovnakú úlohu v dome. Každý z nich má na starosti inú časť domu. No všetci zodpovedajú za celý dom. Pán prikázal vrátnikovi, aby bdel, lebo on má najdôležitejšiu úlohu, aby neprišiel nik, kto by chcel pánovmu domu uškodiť.

PAR
V podobnej situácii je každý z nás. Všetci sme na tomto svete pozvaní bdieť nad svojím životom, aby nás Pán nenašiel nepripravených. Byť pripravení značí žiť tak, aby sme mohli kedykoľvek vydať účet zo svojho šafárenia. Čo však vtedy, ak pred Pánovým príchodom urobíme nejaký prešľap, malér? Máme ešte nádej, že budeme pripravení pri Pánovom príchode, alebo už nemáme viac možností to napraviť? Ak budeme všetko vykonávať na vlastnú päsť a budeme ako hrdinovia, ktorí všetko sami zvládnu zamaskovať, aby Pán azda nič nezistil, sme na veľkom omyle.
No niektorí si naopak myslia, že sú bez akýchkoľvek chýb, povedia: „Nikoho som nezabil, neokradol, iste budem spasený.“ Vieme, že aj malý hriech je obrovskou urážkou nekonečného Boha. Sami to iste nezvládneme a Pán Ježiš to vedel. Preto založil Cirkev, aby sme nemali sami na starosti celý dom, ale aby sme spoločne chránili jeho Cirkev, ktorej hlavou je on sám. Aby sme to mohli úspešne vykonávať, k tomu nám Ježiš dáva obrovskú posilu, sviatosti.
Tieto sviatosti sú prameňom milostí, ktoré cez svojich služobníkov Kristus rozdáva všetkým, ktorým záleží na večnom živote. Ak chce človek čo najlepšie pracovať, musí byť silný. Musí jesť, spať, dostávať životnú energiu. Podobne je to aj v duchovnom živote. Ak chceme duchovne rásť, potrebujeme životnú energiu, ktorú nám ponúka Kristus cez svoju Cirkev. Pravidelná svätá spoveď a sväté prijímanie sú základom toho, aby sme mohli pracovať v Kristovej Cirkvi, a tak byť pripravený pomáhať nielen sebe, ale aj iným, ktorých úlohou je podobne bdieť nad svojím večným životom.
Preto Cirkev pre tých, ktorým až tak nezáleží na ich večnej spáse, a starajú sa skôr o terajší životný prospech, prikazuje aspoň raz v roku sa vyspovedať a vo veľkonočnom období prijať Oltárnu Sviatosť. Je to skutočné minimum, aby sme aspoň na pol percenta boli kresťanmi. Ak si nevykonáme ani raz v roku túto, v úvodzovkách, „povinnosť“, je nad naším večným životom obrovský otáznik, akí sme kresťania a či máme právo sa nimi nazvať.
Opravdivý kresťan, ktorému záleží na svojom večnom živote viac ako na pozemskom, sa snaží častejšie pristupovať k týmto sviatostiam, a tak roznecovať talenty, ktoré mu Kristus dal. Nie je to žiadne strašenie, ale hazardujeme so všetkým, čo je večné, ak sa prikláňame k tomu, čo je pominuteľné. Po svojej pozemskej smrti už nebudeme mať druhú možnosť naprávať, čo sme pokazili. Náš život je obmedzený iba na ten čas, kedy sme tu, a potom nasleduje iba večnosť. No aká večnosť to bude? Bude dobrá, zlá? Aká vlastne?
No taká, akú si ju pripravíme. Ak nám bude záležať na večnosti a budeme sa snažiť zhromažďovať si poklady do Pánovho príchodu po našej smrti, tak dopadneme veľmi dobre. No je ťažké hovoriť o tom, ako skončíme, ak nám, nedajbože, nebude záležať na večnosti. Čo bude s nami potom? Boh je milosrdným sudcom, ale aj spravodlivým. Bohu záleží na tom, aby sme boli všetci spasení, preto nám dal čas, aby sme si mohli nebo čiastočne aj zaslúžiť. No viac bude nebo nezaslúženým darom, ktorý nám Kristus dal svojím vykupiteľským dielom.
Je veľmi nemúdre neprijímať ponuku, ktorú nám Cirkev dáva pre našu spásu. Aspoň raz v roku. Nie je to málo? Raz v roku si spomenúť na Boha a na sviatky, aby ľudia nepovedali, ísť na spoveď a prijímanie a urobiť si čiarku, o rok zas. Študenti sa vracajú na sviatky domov zo škôl a, aby rodičia nepovedali, idú na svätú spoveď, no po návrate na internát robia obrovské pohoršenie, dokonca až také, ktoré by neurobil ani neveriaci človek. Je to na veľké zamyslenie - akí sme veriaci, akí sme kresťania? Nie sme iba takí matrikoví?

MY
Istý človek bol veľmi dobrým a úspešným podnikateľom, všetko sa mu darilo. Pre svoju kariéru obetoval všetko. Rozviedol sa s manželkou, prestal platiť na deti a pozeral sa iba na seba. Podnikanie a peniaze ho úplne pohltili. Jeho meradlom bol bankový účet, z ktorého sa tešil zo všetkého najviac. Tento účet bol jeho „bohom“. Do neho vkladal všetky svoje nádeje na ďalšiu budúcnosť. Z týchto peňazí si kupoval rôzne veci, ktoré ho potešovali a pomáhali mu dostávať chuť ďalej honobiť majetok.
Až raz prišla na neho obrovská depresia. Snívalo sa mu, že prišiel o všetky svoje peniaze. Banka, v ktorej ich mal uložené, zbankrotovala. A on, veľký pán podnikateľ, sa nevedel z tejto depresie dostať.
Začal vyhľadávať najlepších odborníkov, no všetci len krútili hlavami a čudovali sa, ako môže tento úspešný človek mať strach a depresiu.

Na tomto životnom príbehu vidíme, ako skončí šťastie človeka, ktorý všetky svoje nádeje vkladal do pominuteľných vecí. Vecí, ktoré sú pre nás málo podstatné. Ak by bol tento človek vkladal svoju nádej do večného života, nezostal by sám, bez rodiny, priateľov. Možno by nemal takú kariéru, ale jeho srdce by bolo naplnené väčším šťastím, ktoré mu nik neodníme. Lebo toto šťastie nám môže dať iba niekto, komu nezáleží na peniazoch a kariére. Je ním skutočný a opravdivý Boh.

ADE
Všetci sme začlenení do Kristovho Tela. Sme jeho časťami a našou hlavou je Kristus. Od neho dostávame v Cirkvi silu a skrze ňu milosti, ktoré sú nepominuteľné a nemeniteľné. Tieto milosti sú záslužné pre našu večnosť, ktorá je v našich rukách, a záleží len na nás, aký postoj zaujmeme k tejto najdôležitejšej otázke nášho života. Budeme suchými konármi, alebo sa budeme snažiť častejšie prijímať sviatosť pokánia a Sviatosť Oltárnu? A nie iba raz do roka... Buďme stále pripravení, a nie iba raz v roku.

Amen.