Tragická smrť ženy

Žiť pripravený a plný nádeje.

AI
Určite mi dáte za pravdu, keď poviem, že smrť je veľkým tajomstvom. Nikto z nás smrť nezažil, aj keď všetci ju raz zažijeme. Je čas sa narodiť a je čas zomrieť. Smrť je na každom kroku, lebo náš život je krehký, ale predsa jej nerozumieme. Snáď si ju viac uvedomíme, keď nám zomrie niekto blízky, no vtedy si skôr uvedomujeme, že je to strata niekoho, kto nám bude chýbať. Náhla a nepredvídaná smrť prichádza vo chvíli, keď človek naplno prežíva svoj život. Povedať pri tragickej smrti, že Boh si takúto smrť želal, je nemúdre. Múdre je poučiť sa, že tragická smrť jedných je výzvou k pripravenosti pre druhých.

KE
Môžeme povedať, že celé dnešné evanjelium je nasmerované na večnosť, učí človeka spôsobu života, ktorý ho smeruje na večný cieľ. Ježiš nás všetkých pobáda k pripravenosti a k vytrvalosti: „Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte“ (Lk 12, 40).

DI
Ježiš vo svojej apokalyptickej reči zjavuje dosiaľ skryté udalosti, týkajúce sa konca sveta, ako aj opisuje znamenia, ktoré budú predchádzať tieto udalosti. V Ježišovej dobe však spisy tohto typu neboli nijakou zvláštnosťou. Bolo ich veľké množstvo, pretože mnohí ľudia tejto doby očakávali koniec sveta. Tieto spisy boli plné zvláštnych, tajuplných obrazov a symbolov. Ježiš však nechce vystrašiť svojich nasledovníkov. Nechce, aby žili v neustálom vnútornom napätí a strachu. A preto už od počiatku ich pobáda, aby svoj život prežívali v zameraní na svoj cieľ, ktorým je Boh. Každý deň, každú chvíľu života majú veriaci prežívať v zmysle slov, podľa ktorých Ježiš Kristus, Syn Boží nám ukázal cestu k nebeskému Otcovi a príde si pre nás v ktorúkoľvek chvíľu, aby nás voviedol do blaženosti nebeského Otca. Pritom nás neustále pobáda, aby sme túto pravdu nikdy nestratili z očí. Máme sa podobať ľuďom, ktorí majú bedrá opásané a v rukách držia horiace sviece. V Ježišovej dobe všetci nosili dlhé rúcha až po zem, a keď sa pripravovali na cestu, museli sa opaskom podviazať, aby pri chôdzi nešliapali na rúcho. Horiace sviece mali v rukách, aby si svietili v tme na cestu. Tak Ježišov obraz z dnešného evanjelia nie je náhodný, pretože opásané rúcho a horiaca svieca v ruke bola znamením pripravenosti na cestu.

PAR
Žije ešte naša sestra, alebo je už definitívny koniec? Kto nám môže dať na túto otázku odpoveď. Odpoveď nám môže dať len ten, kto už zomrel, ale vstal z mŕtvych: Ježiš Kristus. Smrť je zlá, prichádza niekedy ako zlodej v noci, prichádza vo chvíli, kedy ju človek nečakal, kedy na ňu vôbec nemyslel. Smrť neznamená koniec, naopak prichádzame do služby vznešenejšej, radostnejšej. Pre tento svet človek definitívne zomrel, ale vo večnosti začína žiť a jeho život nikdy neskončí. Priateľstvo s Ježišom Kristom , kresťanský zmysel života, vedomie, že sme Božie deti, nám umožnia hľadieť na smrť a prijať ju s vnútornou vyrovnanosťou. Bude to stretnutie syna so svojím Otcom, ktorému sa snažil slúžiť počas celého svojho života. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Veľkou chybou z našej strany by bolo, keby sme sa pripútali k veciam tohto sveta, ktoré treba tak skoro opustiť. Musíme stáť nohami pevne na zemi: žime uprostred sveta, ako sa patrí na naše kresťanské povolanie, keďže nás Boh sem postavil, ale nezabúdajme, že sme pútnici so zrakom upretým na Krista a na jeho kráľovstvo, ktoré bude definitívnym. Každý deň musíme prežívať s vedomím, že sme tu pútnici, ktorí cestujú – a to veľmi rýchlo – na stretnutie s Bohom. Každé ráno vykročíme ďalší krok v ústrety Bohu a každý večer sme k nemu bližšie. Preto musíme žiť tak, akoby nás mal Boh povolať v ktorejkoľvek chvíli. Skutočnosť, že Boh skryl pred nami presný čas ukončenia nášho pozemského života, nám pomáha prežívať každý deň, akoby to bol náš posledný, byť vždy pripravení na túto udalosť a na presťahovanie sa »do nového domu«. Vo všetkých svetových kultúrach, či už v minulosti alebo prítomnosti, existuje jedinečné meno pre ženu – matka. Slovo matka skrýva v sebe lásku, obetavosť, slzy, modlitby a prácu. Ak zomrie spisovateľ, zanecháva po sebe svoje knihy. Ak zomrie maliar, zanecháva po sebe svoje obrazy. Ak zomrie veľký športovec, zanecháva po sebe medaily. Čo zanecháva po sebe matka? Zanecháva najväčšie dielo, ktoré je človek schopný na tejto zemi urobiť – dielo lásky. Ako prejav vďaky Bohu za dobrú matku by deti mali pokračovať v jej diele lásky.

MY
Mnohé situácie života nás môžu poučiť a lepšie zorientovať v ďalšom živote. Vždy je dôležité, či v nich nenájdeme správny základ, ktorý môže byť dôležitou motiváciou pre náš život. Táto skúsenosť nás môže osloviť.

Niektorí naši mladí boli v roku 1997 na stretnutí mládeže so Svätým Otcom Jánom Pavlom II. v Paríži. Jeden z účastníkov rozprával svoj zážitok: „V pondelok niečo po 23.00 hodine už všetko od únavy zatíchlo. Vo veľkej telocvični, kde sme spali, boli mladí z viacerých diecéz. Usínali sme skutočne spánkom spravodlivých. Únava z cesty, ale ešte viacej z blúdenia po Paríži, priniesla svoje. Mnohí doslova zvalení na karimatkách ešte aj s rupsákom na chrbte. Chcel som sa ešte umyť. Všade bola tma. Aj v umyvárke bola úplná tma. Šmátral som po vypínači a nijako som ho nemohol nájsť. Až konečne vyššie ako zvyčajne, som nahmatal vypínač alebo niečo jemu podobné. Trochu ma prekvapilo, že bol potiahnutý nejakou umelou hmotou, kaučukom. Napadlo ma: iný kraj, iný mrav. Snáď to má byť ochrana pred vodou. Stlačil som ho a stŕpol. Ozvala sa siréna. Jednoducho som spustil alarm. Stáčal som vypínač zo všetkých strán, dohováral som mu, ale prístroj hučal ďalej. Niektorí mladí sa zobudili, pozerali vyplašene a nechápali, čo sa to deje. Mohli registrovať, ako som hľadal nejakého domáceho človeka, ktorý tam mal službu, ktorému som nemusel veľa vysvetľovať rukami – nohami, lebo hneď alarm vypol. Nastalo krásne a blahodárne ticho. Až ráno som sa dozvedel, že niektorých mladých ani táto nočná epizóda nezobudila. Zabezpečovacie zariadenie má svoju úlohu – chrániť pred tými, ktorí by to mohli zneužiť.

Nás všetkých, bez rozdielu napadá skutočnosť, ktorá si nevyberá a to je smrť. Mohla by spôsobiť kruté večné dôsledky, preto tu máme jasnú výzvu Kristovu: „Aj vy buďte pripravený, lebo Syn človeka príde v hodinu, v ktorú sa ani nenazdáte“ (Lk 12,40).

ADE
Každý deň nášho života je akoby čistým listom knihy, ktorý môžeme zaplniť množstvom skvelých vecí, ale i poškvrniť pohanou a omylmi. A nevieme, koľko strán chýba, kým prídeme na koniec tej knihy, ktorú bude Boh jedného dňa čítať v našej prítomnosti. Aj náhla neočakávaná smrť našej nebohej sestry je pre nás varovným a vážnym napomenutím, aby sme boli pripravení. Pre ňu prosíme milosrdenstvo i zľutovanie Božie a pre nás, ktorí tu ešte nejaký čas zostávame, ochotu počuť Ježišovu výstrahu, aby sme boli bedliví a očakávajúci svojho Pána a mohli s tými, ktorí nás predchádzajú do večnosti, mať účasť na večnej Božej láske.

Amen.

*Porov.: VLASÁK, K.: Seminárna práca. Spišská Kapitula : 2002