Tragická smrť ženy

Povzbudiť k viere vo večný život a v spoločenstvo so zosnulými.

AI
Predstavte si, že ste prišli na pohreb niekoho známeho ako možno teraz a pri pohľade na tvár zosnulého by ste zbadali seba. Ako by o nás rozprávali vaši blízki, vaši kolegovia a vaši priatelia? Asi by sme si ešte priali mať pár dní k dobru, aby sme si mohli dať do poriadku nejaké záležitosti. Život je ako kniha, ktorú čítame, len nevieme ako bude pokračovať a koľko strán nám ostáva do konca.

KE
V evanjeliu sme počuli ako: „Židia šomrali na Ježiša lebo povedal: Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba. A hovorili: Vari to nieje Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: Zostúpil som z neba? Ale Ježiš im povedal: Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky” ( Jn 6, 41-42. 51 ).

DI
Židia si myslia, že presne poznajú Ježišov pôvod. Ale ich vedomosti sa obmedzujú len na jeho pozemský charakter. Posudzujú ho len podľa zdania, výzoru. Vari to nieje syn Jozefa, ktorého otca a matku poznáme (porov. Jn 6,42)? Odkiaľ skutočne pochádza, nevedia. Nemôžu poznať jeho pravý pôvod a tým aj jeho pravú podstatu, pretože ho nevidia očami viery. K Ježišovi, a skrze neho k Bohu, človek prichádza len vtedy, keď v človeku Ježišovi vidí jeho božskú slávu. Až tu možno pochopiť pravý význam Pánovho výroku: Ja som chlieb života, nezomrie nik, kto bude z neho jesť (porov. Jn 6,50).

PAR
Stojíme zhromaždení okolo rakvy v ktorej je uložené telo našej blízkej osoby. Ak by sme sa na ňu pozerali len očami tela, nemáme nádej a ostáva nám už len smútok a žiaľ. Boli by sme ako Židia z evanjelia, ktorí nemohli pochopiť, že Ježiš nieje obyčajným človekom. Poznali jeho pozemských rodičov, videli ako rástol. To im bránilo poznať ho hlbšie. Bola to prekážka viery. My však vieme, že Ježiš je Boží Syn, ktorého poslal Otec, aby nám priniesol vykúpenie. Túto pravdu vyznávame vo vierovyznaní, keď sa modlíme, že veríme vo večný život.

Viera nám otvára oči, aby sme na človeka hľadeli duchovne. Pretože človek je vo svojej podstate dušou a telom. Obidve sú navzájom tak spojené, že duševný život je úzko spojený s funkciou tela. Smrťou človeka je táto súhra pretrhnutá. Ak má vo večnosti pokračovať, musí byť znova obnovená. Môže sa to stať len vtedy, keď telo vstane z mŕtvych. Ono bude nepredstaviteľne dokonalejšie ako počas pozemského života, a preto dokonalejšie bude aj večné spojenie s dušou. Preto v tejto viere máme nádej, že budeme žiť naveky s Pánom, ktorého sme milovali už tu na zemi. Cirkev putujúca na zemi je takto spojená s oslávenými veriacimi v nebi a trpiacimi v očistci. Medzi živými a zosnulými je vďaka Ježišovi vytvorený most, skrze ktorý môžeme vzájomne komunikovať. Cirkev oslávená v nebi oroduje za nás, ktorí žijeme na zemi a my môžeme vyprosovať spásu dušiam v očistci. Tak sa smrťou nekončí spoločenstvo s Kristom a s našimi zosnulými.

MY
Nechceme zabudnúť na našich drahých zomrelých s ktorými nás tu spájali rôzne putá. Ani vy, blízki príbuzní našej sestry M., nezabudnete na niektoré chvíle, ktoré ste spolu prežili. Uplynú roky, možno aj písmo na náhrobnom kameni stratí svoj pôvodný lesk, a vy stále vo svojom srdci ju budete mať živo v pamäti.

Anglický spisovateľ A. J. Cronin vo svojom diele Tri lásky opisuje príbeh ženy, ktorej náhle tragicky zomrel manžel. Po dlhom čase, keď už sama prežívala jeseň svojho života, autor takto opisuje jej spomienky: Prešlo už mnoho rokov, ale len jeden detail jej zostal v živej pamäti: jeho ruky, bezvládne a stuhnuté, ako ich mal skrížené na hrudi, keď ležal v truhle. Mnohokrát videla tieto ruky, až sa jej takmer stali symbolom spomienky naňho.

Ruky. Koľko počas života vykonali lásky, koľko sa obetovali v práci, utierali slzy, prali, hladili, žehlili... Ruky, symbol modlitby, symbol práce, symbol lásky, symbol matky... Už viac nepohladia, neupracú, nenavaria...

ADE
Naša zosnulá sestra M. nás opustila náhle. Nebolo času držať jej ruky v posledných chvíľach. No to ešte nieje dôvod na zármutok. Máme nádej, že už objímajú Spasiteľa, ktorého milovala, ktorého Telo prijímala. A on nám sám dal záruku, že bude večne žiť každý, kto prijíma Chlieb z neba. A je to výzva aj pre nás, aby sme často prijímali jeho Telo. My, ktorí ešte máme pred sebou nejaký čas, môžeme si vyprosiť večnosť pre seba a našich drahých už teraz, tu na zemi.

Amen.

*Porov.: ULIČNÝ, M.: Seminárna práca z homiletiky. Spišská Kapitula : 2002