Druhá nedeľa "cez rok"

Povinnosť vydávať svedectvo, že sme prijali krst.

Z času na čas každý z nás cíti potrebu byť aspoň chvíľu sám. Nával povinností, pocit zodpovednosti, stresy, krízy to je len niekoľko príkladov, kedy snívame o samote. Chceme sa dostať zo zhonu, kolotoča povinností, keď máme chuť so všetkým tresnúť. Stáva sa, že človek je zlým na všetkých v okolí, skôr ublíži aj najbližším. Ako predísť bolestným stretnutiam, ako sa dostať z ťažkých situácií, kto môže pomôcť, podržať, usmerniť? Poznáme mnohé návody, osvedčené rady, plytké priateľstvá, ale sú aj seriózne svedectvá.
Cirkev začína prežívať prvú časť Obdobia cez rok. Cirkev má už dvetisícročnú skúsenosť snáď s riešením každej situácie. Cirkev to sme my všetci. Môžeme povedať, že si vystačíme sami? Nemáme spolucítiť s inými? Krst ako prvá a najpotrebnejšia sviatosť nás vovádza do plného spoločenstva s Kristom. Je našou povinnosťou prijať svedectvo Krista, Boha, brata.

O tom hovorí Ján Krstiteľ, ktorý o krste Krista vydal svedectvo: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostúpil z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: ,Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.` A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn“ (Jn 1,32-34).

Ján vydáva svedectvo. Po štyristo rokoch bol prvým mužom, ktorý vystupoval ako prorok. Národu, ktorý sa ocitol pod jarmom Ríma, vzbudzoval nádej. Mnohí prichádzali k Jordánu práve pre nádej. Jána mnohí pokladali za očakávaného Mesiáša, ale on vydáva svedectvo o inom, ktorý bude krstiť Duchom Svätým. Krst pokánia, vodou, nedokáže urobiť to, čo krst Duchom, ktorý prenikne celého človeka ako oheň, ktorý strávi i vo vnútri ukryté nečistoty. Krst Ježiša je slávnostným úvodom do verejného života Vykupiteľa. Krst Ježiša je tiež to, načo sa zabúda: záverom doterajšieho života. Krstom začína verejný život Ježiša, počas ktorého plní vôľu Otca.

Krst, ktorý sme prijali, má v našom živote nenahraditeľné miesto. Svet, v ktorom žijeme, nie je najlepší. A takým ani nikdy nebol. Naším krstom sme prijali výzvu pomôcť svetu. Je našou povinnosťou plniť vôľu Božiu. Kristus nám ukazuje cestu. Ťažkú, nebezpečnú, ale možnú. Kristus bol, je a bude svedkom všetkým a svedkom je aj dnes. Ako počúvame jeho slová? Ako ich plníme? Skutočne veríme jeho slovám? Kristus chce, aby sme si boli navzájom svedkami pravdy, spravodlivosti a lásky. Svet potrebuje Kristových svedkov aspoň tak ako soľ, svetlo, teplo. Len pravé svedectvo tvorí základ pravej radosti, pokoja, šťastia.
Sú ľudia, čo neveria v Krista len preto, že sa nepokladajú za hriešnikov a podľa nich im Kristus nemá čo zaujímavé darovať. Ich spôsob myslenia je: ak nie som hriešny, tak nepotrebujem žiadne odpustenie. Nepotrebujem Krista Vykupiteľa, nepotrebujem krst, nepotrebujem plniť krst poslanie. Apoštol Ján na ich adresu napísal: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme samých seba a nie je v nás pravda“ (1 Jn 1,8). Teda, ako opovážlivo zaobchádzame s hriechom, tak opovážlivo zaobchádzame s Bohom. Ak umenšujeme alebo odmietame existenciu hriechu, to jednoznačne zrádzame učenie, že Kristus je náš Vykupiteľ a že ho potrebujeme. Ktosi poznamenal, že nikto z nás nemôže s radosťou sláviť tajomstvo Krista, ak najprv si neuvedomí, že je hriešnikom a potrebuje Vykupiteľa. Ján Krstiteľ preto hovorí o krste Duchom Svätým, aby sme si uvedomili, že máme prosiť Ducha Svätého o svetlo poznania zloby hriechu a zároveň o silu zrieknuť sa ho.
Ján Krstiteľ nazval Krista “Baránkom Božím, ktorý sníma hriech sveta“. Pri každej svätej omši opakujeme tieto slová a prosíme: zmiluj sa nad nami, zmiluj sa nad nami a daruj nám pokoj. Baránok to je ten, ktorého Ján pokrstil a na ktorého videl Ducha ako holubicu zostupovať a ktorý už krstí Duchom Svätým.

Dnes si neuvedomujeme len veľkosť svojho hriechu, našich hriechov v Rímskokatolíckej cirkvi. V tomto čase od 18. do 25. sa modlime za jednotu kresťanov. V duchu ekumenizmu, v duchu zjednotenia všetkých, čo veria v Krista ako svojho Boha a Pána, sa modlíme o jednotu. Hriech nás rozdelil. Nesieme vinu na tom, že dnes len na Slovensku je trinásť registrovaných cirkví. Okrem Rímskokatolíckej sú to: Gréckokatolícka cirkev, Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku, Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku, Pravoslávna cirkev, Cirkev bratská, Bratská jednota baptistov v Slovenskej republike, Cirkev adventistov siedmeho dňa, Apoštolská cirkev na Slovensku, Kresťanské zbory na Slovensku, Evanjelická cirkev metodistická, Cirkev československá husitská na Slovensku a Starokatolícka cirkev (na základe zákona 308/1991 Zb. A zákona č. 192/1992 Zb). Je to smutné dedičstvo, keď už v roku 1054 došlo k rozpadu jednoty Cirkvi na východnú a západnú. Vinu treba hľadať na obidvoch stranách. Druhé delenie je rovnako bolestné, keď v XVI. storočí (1517) Dr. Martin Luther, rehoľný kňaz, ohlásil svoje tézy a stal sa neposlušný pápežovi. Anglický kráľ Hendrich VIII. sa vyhlásil za hlavu štátnej cirkvi. Hus, Kalvín, Zwingli tiež prejavili svoj pohľad, ktorý nás v západnej cirkvi dnes delí, stavia proti sebe.
Je potešujúce, že 31. X. 1999 v Augsburgu sa podpísal dokument, ktorý môže s Ekumenickou chartou byť začiatkom novej nádeje jednoty.
To, čo spravili ľudia, je proti Ježišovej vôli. Ľudia musia v spolupráci s Duchom Svätým na základe krstu znova naplniť Kristove slová o “jednom ovčinci a jednom pastierovi“. Máme sa čo učiť, milovať, odpúšťať jeden druhému. Často len to, že sme sa neporozumeli, že sme tvrdohlavo zastávali svoj názor, že zvíťazil ľudský fenomén nad Božím, došlo k vojnám, zabíjaniu, násiliu, hriechu.
Kristus učil iné. Krst Krista Duchom Svätým spočíva na inom. Všetci sme bratia. Máme predsa jedného Boha, jedného Vykupiteľa a Posvätiteľa, a jedného Ducha Svätého. Máme zatiaľ iný pohľad na sviatosti, Matku Pána Ježiša, liturgiu, očistec, anjelov, pápeža. Máme však nádej.

Kňaz Ján Rwardowski opisuje historku: „Matúš mal neveriacich rodičov, ktorí nechodili na omšu a nedali ho na náboženstvo. Raz cestou domov vstúpil do kostola. Posadil sa do lavice pri dverách. V kostole bolo ticho. Pri oltári svietila červená lampička, ale Matúš nevedel o nej nič, hoci už mal deväť rokov a dva mesiace.
Náhle spozornel, keď do kostola vošiel muž s taškou a kľúčmi od auta. Pokľakol si a čosi potichu hovoril. Potom vošla starenka s paličkou. Oprela sa o lavicu. Po babičke prišiel lekár, ktorý kedysi liečil aj Matúša, keď mal chrípku. Chlapec ho poznal po chôdzi. Doktor tiež začal čosi hovoriť „k niekomu“, ktorého Matúš nevidel. O chvíľu vošiel poštár i učiteľka s taškou so zošitmi. Všetci čosi k niekomu hovorili. Potom prišla žena až k oltáru a plakala. Prečo plače? – pýtal sa Matúš sám seba. Možno ju bolí hlava.
Po návrate domov chlapec nešiel pozerať televíziu a ani si neprezeral známky, ktoré mu priniesol otec zo zahraničia a nesadol si ani k počítaču. Sedel vážny, tichý a pýtal sa sám seba: Kto je ten, pred ktorým si všetci kľakajú, ku ktorému hovoria, hoci ho nevidia?“ (Biblioteka kaznodziejska 1/t. 146. 2002. s. 69.)

Svet očakáva svedectvo krstu, svedectvo lásky. Už sa nechce od povinnosti svedectva dišpenzovať. Naopak. Na Jánovo svedectvo je treba dať odpoveď svedectvom svojho kresťanského života. Hoci nevieme, za čo sa máme modliť, Duch Svätý nám dnes hovorí, že máme sa modliť za naplnenie krstu. Krst, ktorý nás kresťanov spája, zjednocuje, si vyžaduje našu spoluprácu s Duchom Svätým.

Život osobný, spoločenský, náboženský si vyžaduje stíšenie, uzobranie sa, aby sme vedeli veci správne zhodnotiť, riešiť, prijať. Teda načerpať aj síl, vedieť pochopiť seba i druhých. Odpustiť, zabudnúť, začať od začiatku a znova. Nie sme sami. Je s nami Boh. V Duchu Svätom sa modliť za seba, drahých pokrvných, veriacich zo svojej Cirkvi i všetkých veriacich v Krista, ako aj veriacich v Boha i neveriacich.

Amen.