Druhá nedeľa "cez rok"

123

Život kresťana zaväzuje vydať svedectvo (Jn 1,29-34)

Denne sa od nás vyžaduje svedectvo života pre obetu

Vieme, že nie je svedectvo ako svedectvo. Väčšiu hodnotu a význam má svedectvo zodpovedného a zrelého človeka, ako nezodpovedného či prípadne dieťaťa. Viac zaváži argument toho, kto vec pozná z vlastného života a skúsenosti, ako toho, kto len počul o tom. Hovorí sa, že čítať o niečom je krásne, ale raz byť tam, vidieť to, zažiť – to je viac ako sto ráz o tom čítať.
Naša viera nás učí vedieť a chcieť vydávať svedectvo o tom čo vieme, čo poznáme, čo sme už zažili. Svet okolo nás právom od nás kresťanov čaká, že im nielen slovom, ale najmä skutkom ukážeme svoju vieru.

Príklad vidíme vo sv. Jánovi Krstiteľovi, ktorý vyznal o Ježišovi: „Hľa, Boží Baránok“ (Jn 1,29), ale evanjelium hovorí aj o druhom príklade svedectva, keď sv. Ján apoštol píše: „A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn“ (Jn 1,34).

Ján Krstiteľ bol prvým kresťanom, ktorý rozumel svojmu povolaniu. Povolaním kresťana je vydávať svedectvo. Poslaním kresťana je svojím životom svedčiť o Kristovi, a to aj vtedy, keď si to priamo neuvedomuje. Kresťan nesmie byť ľahostajný k svojmu poslaniu. Sila príkladu buď buduje, alebo rúca. Postava Jána Krstiteľa a následne aj apoštola Jána v dnešnom evanjeliu nepovzbudzujú k osobnej náprave, ani nezdôrazňujú ako zvyčajne nejakú náboženskú pravdu, ale viac oboznamujú s Ježišom Kristom. Texty čítaní majú spoločnú myšlienku, zážitok osobného života. Vydávajú svedectvo nemlčať, keď je potrebné hovoriť až volať o Bohu. Ján Krstiteľ, keď v zástupe zaiste s pomocou Ducha spoznal Ježiša, že je to očakávaný a predpovedaný Mesiáš, volá: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29). Ján splnil svoje poslanie. Pripravil cestu pre Mesiáša a je ešte potrebné Mesiáša predstaviť tak národu, ako aj všetkým ľuďom do konca čias, aby potom ticho zomrel v Herodesovom väzení. Keď hovorí o Ježišovi ako o „Božom Baránkovi“, hovorí o ňom ako o Mesiášovi. Mesiáš už v Starom zákone bol predstavený ako baranček či baran, ktorý svojimi rohmi rozháňa nepriateľov a víťazí nad svetom, a očisťuje svet od všetkého zla.
Od udalosti – keď bol Ježiš Jánom Krstiteľom pokrstený – do napísania evanjelia svätým Jánom apoštolom uplynulo viac ako šesťdesiat rokov (v 28. roku krst – 95. rok vzniku evanjelia). A práve toto obdobie je dôkazom, že Ježiš bol Mesiáš. Najprv sám Ježiš tri roky učí apoštolov i zástup, dokazuje svoju moc a poslanie slovom i skutkom, zomiera na kríži za naše hriechy, aby na tretí deň – ako to predpovedal – svojou mocou vstal z mŕtvych, keď ešte päťdesiat dní sa stretáva s učeníkmi pred svojím vstúpením do neba, vrátil sa k Otcovi, aby v jeho diele pokračovali učeníci v sile Ducha Svätého, ktorého na nich zoslal s Otcom. A v tomto čase titul “Baránok Boží“ nielen potvrdil, ale mnohí si viac a viac uvedomujú význam Ježiša Krista pre svoj život. Ježiš zomrel vo chvíli, keď v chráme boli zabíjané baránky pred veľkonočnými sviatkami.
Tajomstvo našej spásy je tajomstvom lásky. Ján apoštol vydáva o tom svedectvo: ,.Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). A apoštol sv. Pavol hovorí o Bohu: „... on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“ (Rim 8, 32).

Svedectvá Jána Krstiteľa i apoštola Jána sú výzvou pre nás, aby sme vydávali svedectvo o láske Boha k človeku. Jánovia začali život svedkov Krista. Dali svoj príklad. Splnili svoje poslanie. Našou úlohou, ktorí sme uverili v Krista, je povinnosť vo svojom čase, spôsobom nám primeraným pokračovať v tom, v čom Jánovia začali. Jánovia rástli vo svojom svedectve. Na počiatku ich svedectvo nebolo také ako na konci ich života. Tomu máme aj my venovať pozornosť. Všetkých nás obmyla krv “Baránka-Krista“. A tak Ježišove slová o kríži: „Kto chce ísť za mnou... “ (Mt 16,24), ale aj slová: „A každý, kto pre moje meno opustí domy, alebo bratov a sestry...“ (Mt 19,29), stali sa výzvou pre mnohých a dali aj svoje životy, aby svedčili o Božej láske.

V polovici februára 1958 štátna polícia vypátrala kňaza Štefana Vlka, ukrývajúceho sa niekoľko rokov, ktorého vinili, že šíril náboženskú literatúru. Policajt si všimol, že lavica v skrýši je prikrytá pokrovcom. Keď zodvihol deku, nenašiel tam protištátny materiál, ale hrotmi klincov posiatu dosku. Zhrozil sa a skríkol: „A to je čo?“ A keď mu kňaz na to hneď neodpovedal, hlasne sa pýtal: „Prečo to robíte?“ Kňaz Štefan po chvíli odpovedal: „Keď on zomrel za nás na kríži, patrí sa, aby sme aj my niečo trpeli.“ Keď bol vo väzení už štvrtý rok a bol prevezený do tábora vo Valdiciach, priniesol si so sebou z Příbramu aj trest 250 dní korekcie, to znamená, že len raz za tri dni dostal väzeň jesť, a to preto, že v nedeľu nikdy nerobil.

Svedectvo je potrebné vydávať aj dnes. Aj keď nie hneď väzením či svojou krvou, ale každý svojím životom. Nežijeme v takej dobe a spoločnosti, kde je všetko voči príkazom Božím a cirkevným v poriadku. A práve preto. Keď dnes svet neverí v Krista, to znamená, že jeden dôvod je slabý: to my kresťania sme slabí. Ak dnes sú v našom okolí neveriaci ľudia či nepraktizujúci kresťania. Nás to nesmie a nemôže uspokojiť, že každý sme si strojcom svojho šťastia, a prípadne, že čo ťa nepáli, nehas. Páliť a trápiť nás musí náš nedostačujúci príklad viery nášho života. Nestačí byť len dobrým človekom, je potrebné byť svätým kresťanom katolíkom. Keby „dobrí“ boli skutočne dobrí, zlých by bolo oveľa menej. Príklad zapaľuje, a to tak zlý, ako aj dobrý. Výzva pre nás: zapáliť seba, aby sme mohli zapáliť druhých. Kto nehorí, nemôže zapaľovať. Kto je mŕtvy v duši, kto má v duši hriech, ten nemôže šíriť Božiu lásku, nemôže byť nositeľom pokoja.

Je správne, že chceme patriť medzi tých, ktorí nemlčia vo svojom živote, keď majú hovoriť o Bohu, viere, o tom, čo je podstatné v živote človeka. Aj v našom okolí je mnoho ľudí, ktorí vedia o Bohu veľmi málo. A je ešte viac tých, čo o Bohu viac počúvajú a vidia len negatívne a zlé od kresťanov. A na tomto širokom poli je miesto pre každého z nás. Život kresťana je vtedy správny, keď je to život svedka Krista. Svet čaká naše svedectvá. Je pravdou, že slová často nestačia. Poznáme to z nášho okolia a života.

Žena sladko a často rozpráva o Bohu, ale ľudia od nej uchodia, vyhýbajú sa jej, dokonca sa z nej smejú. Chodí denne do kostola. Na krku nosí ruženec. Každého zdraví po katolícky. Nevynechá nijakú púť či cirkevnú slávnosť. Všetko v poriadku? Hnevá sa s kňazom, pretože ten nerobí tak, ako chce ona. V kostole sa od nej odťahujú, pretože ona chce vyniknúť v modlení, speve, zbožnosti. Keď deti dorástli, prestali si plniť povinnosti kresťanov, pretože v detstve to často bol teror viery, násilie, a nie príklad lásky. Je to pre mnohých z nás memento.

Boh chce našu spoluprácu. Boh vidí aj v skrytosti. Bohu sa páči naša vernosť ,vytrvalosť, úprimnosť, ľudskosť... Preto Boha poznávajme vo svojom srdci a skrze lásku v pokore otvárajme mu dvere v našich skutkoch. Ježiš, Mária i Jozef žili v tichu Nazareta. A každý splnili vo svojom čase svoje poslanie. Výzva? Memento? Oslovenie? Áno, každému z nás.

Amen.


webmail