Piata nedeľa "cez rok"

Život kresťana sleduje príklad Krista

Položil vám už niekto otázku: Prečo chodíš do kostola, prečo sa modlíš a podobne? A ako bude znieť naša odpoveď pre nás samých? Na túto otázku mnohí odpovedajú aj slovami: Potrebujem znova a znova nabrať svetla, soli do svojho života. Iný: Cítim, že aj moje okolie právom odo mňa žiada vzor, príklad života a ja sa potrebujem posilniť, potrebujem svetlo, aby som viac videl a jasnejšie videl seba a okolie vo svetle Kristovom. Inými slovami: Mnohí si uvedomujeme, že nie sme tu len pre seba, ale aj pre iných. Ježiš od nás žiada, aby sme boli soľou a svetlom svojim bratom a sestrám.

A práve nám, takto zmýšľajúcim pripomína Ježiš: „Vy ste soľ zeme“... „Vy ste svetlo sveta“... a slová: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca“ (Mt 5,13.14.16).

Pomerne v krátkej perikope evanjelia poukazuje Pán Ježiš troma podobenstvami, z ktorých každé sa obracia priamo na tých, čo uverili v Krista slovami: „vy ste“. Takýmto spôsobom oznamuje ukrytú jasnú formu svojej vôle, čím sa majú jeho učeníci stať. A to preto, že majú splniť poslanie, ktorým ich Ježiš poveruje. Obrazy, na ktoré Ježiš poukazuje, sú zrozumiteľné. Všetky tri majú ten istý význam. Soľ nemá poslanie len sama pre seba, ale sa používa na prípravu potravín a rovnako ako slnko neslúži len sebe, ale osvetľuje stvorenia, a ako mesto na návrší je preto vystavené, aby ho videli všetci. Poslaním všetkých troch je služba.
Ježiš je nielen Učiteľ, ale je aj naším vzorom. On sám je soľou zeme. Bez neho svet by nemal tú príchuť večnosti. Bez neho svet by upadol a zanikol pod tlakom nemorálnym tak ľahko, ako sa rýchlo pokazia potraviny bez soli. Soľ je jeho božská prirodzenosť a jeho Duch, ktorý dostal svet vo chvíli jeho vtelenia a neskoršie vo chvíli zmŕtvychvstania. Sv. Bernard povedal: „Každá reč, ktorú počujem alebo čítam, je pre mňa bez chuti, ak nenachádzam v nej meno Ježiš.“
Keď Ježiš učeníkom rozpráva, „vy ste soľ, svetlo, mesto na návrší“, majú si uvedomovať, že oni osvietení jeho slovom sú povinní odovzdávať svetlo iným, podobne ako mesiac odráža svetlo slnka, keď nastala noc. Apoštoli tak majú účasť na poslaní jeho Ducha a je ich povinnosťou rozdávať príjemnú vôňu Krista uprostred bratov. Kto prijíma krst, prijíma aj záväzok byť soľou, svetlom a mestom na návrší pre svoje okolie.
Aj neveriaci človek, hoci neprijíma Boha za svojho Pána, je stvorený na obraz Boha, a preto cíti, že má byť prínosom pre druhého človeka už tým, že jestvuje. Tým viac si to má uvedomovať pokrstený, a najmä kresťan katolík. Byť užitočným ako je soľ, byť dobrým ako je svetlo, byť prínosom ako je mesto na návrší.
V časoch Krista v Palestíne soľ bola pokladaná za veľké dobro. V mysli Ježišových súčasníkov soľ bola spojená s čistotou. Rimania hovorievali, že soľ je najčistejšia zo všetkých vecí na zemi, lebo pochádza z najčistejších vecí: z vody a slnka. Preto sa soľ odjakživa používala ako obetný dar Bohu. Aj na tomto základe Ježiš veľmi silne kladie dôraz na to, aké má byť kresťanstvo. Kresťan, ktorý je soľou, je príkladom čistoty. Keď soľ stráca svoju chuť, znamená to, že kresťan prestáva byť kresťanom, a tak sa potom o človeku ako kresťanovi nedá hovoriť. „Ak soľ stratí chuť; čím ju osolia“ (Mt 5,13)? Preto Ježiš pri Poslednej večeri sa modlí k Otcovi „aby si ich zachoval pred Zlým“ (Jn 17,15). Tak isto sa dá rozumieť slovám sv. Jakuba apoštola, keď napomína nielen prvých kresťanov, aby „sa zachovali nepoškvrnení od tohoto sveta“ (Jak 1,27). Čím je soľ pre udržanie a chuť potravinám, to je kresťan pre hodnotu ľudstva. Tak Ježiš jedným krátkym podobenstvom hovorí veľmi mnoho.

Ježiš nám tým hovorí, že kresťan sa nemôže uzavrieť do seba. Kresťan má byť prínosom všade. Svätý Otec Ján Pavol II. v apoštolskom liste Christifideles laici hovorí, že kresťan má zaujať miesto všade tam, kde to nie je v rozpore s jeho svedomím. Kresťan sa nesmie izolovať. Ako je Kristus celý pre nás, tak aj my sme tu pre druhých. Ako soľ nie je na ozdobu, tak kresťan má svoje jasné poslanie. Až vtedy soľ plní svoje poslanie, keď je pridaná do potravín. Kresťan, ktorý žije svoju vieru vo svete, stáva sa obohatením pre druhých. Cirkev je soľou pre svet. Preto je Cirkev vo svojej podstate misijná, evanjelizačná, zaujíma sa o dobro sveta. A taká musí Cirkev zostať. Soľ sa rozpúšťa, vniká do potravín, stáva sa ich súčasťou, ale nestráca sa. Tak aj kresťan katolík má vyjsť zo seba a až do konca dať sa celý a celkom do dispozície Bohu v bratoch a sestrách. Keď Ježiš povie, „vy ste soľ“, pripomína nám, že čo sme od neho dostali, sme povinní dať druhým. A čo platí pre soľ, platí aj pre svetlo. Ježiš o sebe povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8,12). Svet právom žiada od nás Boha. Chcú vidieť, čím oni sami sú, alebo majú byt‘. Ukazujeme im pravdu o Božom stvorení. Príklad, vzor kresťana katolíka žiada Ježiš pre bratov a sestry vo svete: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, l6).

Pre mnohých ľudí vo svete prestal byť život “chutný“ a rovnako “jasný“, a tiež “príjemný“. Pretože na sebe a na iných zažili sklamanie života. A práve Ježiš – stále moderný, aktuálny, nezapadajúci prachom, nepatriaci len histórii prináša životodárnu „soľ, svetlo, mesto na návrší“, aby vrátil svetu chuť žiť, pýtať sa prečo žijem, čo je cieľom, zmyslom, poslaním človeka na zemi. Človek si má znova pripomenúť, uvedomiť, že jeho život nie je náhoda, zhoda okolností či niečí rozmar. Toto si uvedomujeme my veriaci, keď pod vplyvom Ježišových slov stretávame ľudí bez zmyslu života, ľudí, ktorí sa chytajú do sietí sektárov, do sietí svojich náruživostí, omylov a pádov. Je správne, že si kladieme otázky typu: Som soľou? Som svetlom? Som mestom na návrší? Náš život patrí aj im, tým druhým okolo nás, aj tým, čo o nás nestoja, ale my máme záujem o ich nielen telesný, ale aj duchovný život. Cirkev vo svojej podstate má úlohu hlásať radostnú zvesť učenia Ježiša Krista. Je správne, že na to nechceme zabudnúť, ale sa tým ani uspokojiť. Kristus žiada od nás viac. A svet od nás aj viac očakáva. Pýtajme sa seba: Kto mojím pričinením už našiel zmysel života, radosť z viery, zo svojho Boha? Je to memento – nestať sa karikatúrou kresťanstva! „Ak môžeš byť hviezdou na nebi, buď hviezdou na nebi! Ak nemôžeš byť hviezdou, tak buď aspoň ohniskom na hore, buď lampou v dome!“ (L. Eliot). Nie každý môže byť umelcom, vedcom na nebi vedy či umenia. Boh nás však vyzýva, aby sme boli kresťanmi, akými máme byť. Kvet potrebuje k životu slnko. Človek potrebuje človeka, ktorý mu bude soľou svetlom, mestom na návrší. Každý človek má právo žiť, nie živoriť.

Cisár dal príkaz svojmu maliarovi, aby mu nakreslil kraba. Cisár maliara dlhý čas nevidel. Pýtal sa naň a už si myslel, že sa previnil neposlušnosťou voči nemu. Keď maliar prišiel, niekoľkými ťahmi v niekoľkých sekundách namaľoval cisárovi obraz. Vtedy mu cisár položil otázku, kde bol celý ten čas. Na to mu maliar mal povedať: „Študoval som krabov.“

Áno, kto chce byť kresťanom podľa dnešného evanjelia, ten si musí čo najviac osvojiť slová Krista. Až keď sa Ježišovo učenie stane mu všetkým, dostane sa do jeho žíl, do jeho všedných udalostí života, až vtedy bude kresťanom, ktorý je soľou, svetlom a mestom na návrší.

Sv. Hieronym píše o sebe, že počas štúdií v mladosti už bol kresťanom, ale viac času a síl venoval štúdiu pohanských filozofov, zvlášť Cicera. Vtedy mal sen, v ktorom mu Ježiš povedal: „Nemáš právo volať sa Kristovým, ale Cicerovým.“ Hieronym bol v skutočnosti veriacim, ale podstatne viac sa venoval pohanským myšlienkam ako Kristovým. Vo sne svoj omyl tak pochopil, že sa zmenil a vieme, že sa stal svätým.

Byť svätým. Byť soľou, svetlom, mestom na návrší. To je aj odpoveď na otázky typu: Prečo veríš? Prečo chodíš do kostola? A podobne.

Amen.