Štvrtá nedeľa "cez rok"

Nestačí ich len poznať, ale najmä žiť.

Janka sa vrátila zo školy a pýta sa mamy: „Je to pravda, že Boh väčšmi miluje chudobných ako bohatých, hladných väčšmi ako sýtych? Tých čo plačú, ako veselých?“ Mama musela odpovedať: „Boh miluje všetkých: miluje aj hriešnikov a miluje ich aj napriek tomu, že oni ho nemilujú.“ Janka dostala od mamy vysvetlenie, že bohatí si však myslia, že im postačí bohatstvo, a nepotrebujú, aby ich Pán Boh miloval. Bohatí sa často boja toho, že sú milovaní Bohom a ich tvrdé srdce by mohlo zmäknúť a ich bohatstvo by sa tým mohlo rozplynúť.“

Nemáme aj my skúsenosť, že keď porozumieme mnohým veciam, udalostiam, že sa stávajú naším obohatením? Nie je šťastný ten, čo má peniaze, ale ten, čo je milovaný, ten čo vie, že Boh mu povedal svoje „áno“.
Bude však do konca sveta dosť aj takých, ktorí hoci budú mať mnoho, budú mať stále málo pre ich hriech, pretože viac budú milovať peniaze, slávu, moc, rozkoš, násilie, nespravodlivosť ako seba, ako Boha či blížneho.

Preto sú a budú stále aktuálne Ježišove slová, ktoré dostali názov „blahoslavenstvá“ alebo „reč Ježiša na hore“.

Celé učenie evanjelia je zhrnuté v Ježišových kázňach z loďky a v reči na hore. Kresťanský svet by bol vskutku chudobnejší, keby nemal podobenstvá a blahoslavenstvá Pána Ježiša. Evanjelisti sv. Matúš a Lukáš ich zaznačili odlišným spôsobom. Matúš má osem a Lukáš štyri, ale pridáva ešte štyri zlorečenia, ktoré Matúš vynechal. Rozdielnosti je potrebné vidieť v cieli, ktorý sledovali. Matúš prízvukoval transcendentný ráz Ježišovho posolstva, kým Lukáš písal pre obrátenie pohanov, a preto sa pridŕžal základného zákona, učenia o láske. Lukášova forma je pôvodnejšia (6, 20-23). Matúš už podáva vysvetlivky, v ktorých je zrejmý osobitný zámer tohto evanjelistu.
Podľa niektorých teológov je táto «horská reč» vlastne zhrnutie viacerých Ježišových kázní. Tak u Matúša, ako aj u Lukáša je vidieť nadprirodzenú pôvodnosť, podľa ktorej sa ľahko rozpozná Ježišovo učenie.
Ježiš v týchto slovách vystupuje ako nový Mojžiš. Blahoslavenstvá čo do formy sú blahoželaniami a čo do obsahu podmienkami vstupu do Božieho kráľovstva. Tak blahoslavenstvá sú súčasne prísľubom i požiadavkou.
Možno sa domnievať, že kto vie blahoslavenstvá, pozná vcelku evanjelium. S porozumením textu to už nie je také ľahké. Kto chce byť smutný? Kto chce plakať? Kto chce byť len tichý? Kto chce hladovať a byť smädný? A keď sa jedná o milosrdenstvo, čistotu, pokoj, mnohí súhlasia, ale chcú z nich len prijímať ovocie. Preto blahoslavenstvá nevzbudzujú entuziazmus, skôr vyvolávajú reakcie proti. A predsa sa dotýkajú každého človeka, majú zmysel a treba im venovať pozornosť.

Na sviatok Všetkých svätých čítame blahoslavenstvá, ktoré sa nás tiež dotýkajú. Blahoslavenstvá sú časové, aktuálne a potrebné stále. Treba im dobre rozumieť a realizovať ich v konkrétnych situáciách života. A to je už ťažké. Nestačí ich len odrecitovať. Ovocie z nich dá sa zažiť, poznať len ich žitím. Nie je možné z nich len niektoré realizovať, prijať, osvojiť si, ale všetky a zároveň aj jednotlivo. Vtedy si viac uvedomujeme lásku, akou nás miluje Boh. Čo od nás Boh právom očakáva. Kto sme. Na čo máme pamätať a na čo nezabúdať.
Pohľad na blahoslavenstvá prezrádza aj to, akého si predstavujeme svojho Boha. Je paradoxom, že máme predstavu o Bohu ako o starostlivom, milosrdnom, láskavom. Ale často sú to len slová, slová, slová. Boh je však v našom živote iný. Mnohokrát by sme chceli, aby bol dobrý, aby odňal od nás zlo, utrpenie, neúspech, bolesť. Chceli by sme, aby Boh namiesto nás riešil naše problémy. Túžime, aby nám dal peniaze, uzdravil nás, potrestal nepriateľov. A na miesto toho robí nám ťažkosti prijať slová útechy, povzbudenia, napomenutia, upozornenia, rady... Dokonca máme myšlienky, že nás nepočúva, že je ďaleko, že nič pre neho neznamenáme...
Áno, Bohu nerobí ťažkosť pozbaviť nás bolesti, žiaľu, neúspechu, núdze, zla. Keby za nás Boh konal, kde by boli naše zásluhy? Keby sme sa nemuseli osvedčiť v konaní ako rozumom a vôľou obdarovaní ľudia, bolo by správne, že by nás odmenil večným životom?
Blahoslavenstvá sú pre nás a naše dobro. Boha máme mať v strede svojho života aj vtedy, keď cítime núdzu každého druhu. Máme cítiť zodpovednosť za svoju spásu a spásu svojich drahých. Boh chce vo svojej spravodlivosti, aby sme sa vyjadrili ako tí, čo sú stvorení na jeho obraz. K Bohu nemožno pristupovať ako k automatu. Boh vie, čo potrebujeme. Boh nám môže dať všetko. Boh však chce od nás vyjadrenie, na základe ktorého nás chce odmeniť. Preto nám aj v blahoslavenstvách jasne hovorí, čo máme, čo od nás žiada, za čo nás chce odmeniť a akou odmenou.

Blahoslavenstvá hovoria o nás samých, o našom prístupe k životu, o našich kvalitách. Chudoba, plač, tichosť, hlad, smäd nie sú ideálom. Ale sú faktom. Nedá sa im celkom uniknúť, celkom sa ich pozbaviť, ale treba sa s nimi zapodievať, aby nás neničili. Je potrebné, že k požiadavkám Ježiša najprv dáme vnútorný súhlas. Ak máme skutkami života svedčiť o Kristovi, jeho učení, je potrebné najprv vo vnútri dať Kristovi to, čo mu patrí. Naučme sa prijímať to, čo chce od nás Ježiš. Boh chce naše šťastie. Nie iba na zemi, ale aj a najmä vo večnosti. Nesmieme mať preto pocit strachu, krivdy, bolesti. Nemožno oddeľovať veci vonkajšie od duchovných. Naša zodpovednosť k hodnotám kladie prioritu na Boha. Spravodlivosť a pokoj v prvom rade závisí od našich osobných prístupov. Keď dokážeme sami v sebe a na sebe realizovať Ježišove požiadavky, staneme sa aj pre iných znamením, oslovením k nasledovaniu Ježiša.

Chudoba sv. Františka aj dnes oslovuje nových a moderných ľudí, kresťanov.
Kajúcnosť a slzy sv. Margity Kortonskej zobúdzajú aj dnes svedomie mýliacich sa.
Spovede u tichého arského farára sv. Jána Vianneyho otvárali kajúcnikom nebo.
Charita sv. Vincenta de Paul je aj dnes silným mementom pre mnohých, ktorí sa delia o chlieb, posteľ so svojimi blížnymi.
V koncentračnom tábore v Oswidczime dokázal sv. Maximilián Kolbe, čo je to milosrdenstvo.
Mučenica za čistotu, sv. Mária Goretty si priala, aby jej vrah Alexander bol s ňou v nebi.
Blahoslavený pápež Ján XXIII. vedel, prečo zvoláva Druhý vatikánsky koncil: aby svet zažil pokoj.
Blahoslavený biskup Gojdič, a P. Metod Trčka boli nespravodlivo prenasledovaní a vedeli odpustiť komunistom, ktorí ich obrali o ľudskú dôstojnosť, česť a siahli im na život.

Každý z nás si pripomeňme, že keď s Ježišom vytrváme, budeme sa tešiť, pretože je pripravená hojná odmena v nebi.

Ježiš nepotrebuje reklamu či marketing na blahoslavenstvá. Treba ich žiť. Ježiš nepotrebuje s nami manipulovať a nepotrebuje propagandu. My však prijímajme jeho apel do sŕdc, svedomia a svedomito plňme vôľu Božiu. Blahoslavenstvá sú realistické, skutočné vtedy, keď Ježišovi skutočne veríme.

William Shakespeare v Kráľovi lír dotýka sa plaču a radosti. Dcéru Kordeliu vyhnal i napriek tomu, že ju mal rád a ona jeho, len preto, že sa dal zviesť falošnosťou a pretvárkou starších dvoch dcér. Tie vedeli, že otca si môžu získať pochlebovaním. Nemilovali však otca tak, ako mu to hovorili. Ťažili z jeho slabosti. Kordelia naopak opravdivo milovala svojho otca a vždy hovorila pravdu. Po skúške, kde mali dcéry povedať otcovi, ako ho milujú, otec sa rozhnevá na najmladšiu, hoci hovorí pravdu a staršie lož. To však otec spozná až vtedy, keď dcéry znova podrobí skúške a spozná svoju slabosť, že podľahol pochlebovaniu. Vyhlásil, že je chudobný, že nemá už bohatstvo. Staršie milovali len falošnými slovami, a preto nemajú miesta v domoch pre otca, hoci im daroval mnoho pokladov. Najmladšia prijíma otca do svojho domu, aj keď ju vydedil, vyhnal a je ochotná sa o neho starať. Miluje skutočne otca ako soľ. Vtedy kráľ Lír zaplakal a so slzami v očiach povedal: „Hovorili mi, že som ich všetko. A to bolo jasné klamstvo!“ Vtedy rozpoznal, čo je skutočne dôležité: láska! Láska otca k dcére a láska dcéry k otcovi. Nie pokrytectvo.

Kristove blahoslavenstvá hovoria o skúške, ktorej sme vystavení. Náš konkrétny postoj k blahoslavenstvám hovorí o našej pravej láske ku Kristovi. O večnej blaženosti rozhodne nie poznanie blahoslavenstiev, ale ich uskutočnenie.

Janke z úvodu mama vysvetlila, koho Boh miluje. Je správne, že nielen konvertiti, ale aj my a skrze nás aj mnohí uveria blahoslavenstvám, a tak spoločne dokážeme opätovať Ježišovi lásku.

Amen.