Štvrtá nedeľa "cez rok"

AI
Veríte tomu, bratia a sestry?

KE
Veríte dnešnému evanjeliu, „že máte hojnú odmenu v nebi“?

DI
Ak úprimne áno, Pán Boh zaplať. A ak nie, netrápte sa nad tým, veď sami apoštoli, ktorí sú dnes svätí, tomu zo začiatku veľmi neverili. Ako sa to spoliehali na Božie milosrdenstvo, do akej miery to boli pred Bohom malí a chudobní v duchu, keď sa neskôr predbiehali, kto bude prvý v nebeskom kráľovstve? Ako to bolo s ich „chudobou v duchu“ pred Bohom, ako to verili Ježišovým slovám, keď sa neskôr schovali a zatvorili, ustrašení pred davom ľudí v Jeruzaleme, keď Ježiš visí a trpí na kríži? Nepočuli o vzkriesení? Ale kde bola ich viera? Kde bola Petrova viera, keď trikrát zaprel Ježiša? Ale apoštoli ešte vtedy neboli blahoslavení ani svätí, ako ich poznáme dnes. Oni sa museli k svätosti dopracovať.

PAR
A viete, ako sa stali svätými? Nie iba modlitbou, ale zmenou charakteru. Na základe úprimnosti. Veď či nie je celý Nový zákon postavený na úprimnosti apoštolov? Nie je to pre nás povzbudzujúce, že evanjelisti dokážu písať úprimne o svojich slabostiach? A to len preto, aby sme my, čo sme ako oni Kristovými učeníkmi, videli aj slabosti, ktoré mali a ktoré máme aj my, ale aby sme napriek tomu v úprimnosti budovali svätosť. Pozrite, na jednej strane Peter Krista zapiera, ale keď dozrel v úprimnosti pred Bohom, keď sa stal úplne pred Bohom chudobným, dostal silu pre Ježiša zomrieť a už nikdy ho nezaprieť. Keď apoštoli dozreli v úprimnosti sami pred sebou a potom pred Bohom, stali sa blahoslavenými a svätými, lebo dokázali pochopiť, že Božie kráľovstvo je určené pre všetkých rovnako, nielen pre jednotlivcov. Matúš dokáže písať sám o sebe, ako sedel na mýtnici a nespravodlivo vyberal väčšie mýto, ako mal. A na základe tejto úprimnosti sa stal svätým pred Bohom, ale aj pred nami.

MY
Pamätám si na jedného človeka z Bánoviec nad Bebravou. Volal sa Anton. V rodine nepoznal nič iné, iba alkohol. Už na základnej škole začal fajčiť marihuanu. S biedou sa vyučil za kuchára, no len vďaka úplatkom, ktoré dala rodina, lebo okrem čaju nevedel uvariť nič. Keď na strednej škole začal drogovať, na učenie času nebolo. Po dlhom trápení seba, rodiny a svojho okolia zrazu zistil, čo vlastne s ním je. Chcel prestať, ale nevedel ako. Uvažoval, že si vezme život zvýšenou dávkou heroínu, takzvanou zlatou dávkou, ktorá zabíja. Ale ani to nedokázal. Navštívil na fare kaplána, ktorý poznal komunitu Cenacolo (čítaj Čenákolo) so sídlom v Ríme. Táto komunita existuje aj v Medžugorí v terajšej Bosne a Hercegovine. Voči kaplánovi bol úprimný. Ten ho poslal s jedným zájazdom do Medžugoria, aby nadviazal kontakt s komunitou. Anton sa vybral na púť do Medžugoria so svojím švagrom a s pútnikmi, ktorí nevedeli, kto je. Ľudia boli miestom nadšení. V programe púte bola aj návšteva komunity narkomanov – Cenacolo. Táto komunita žije z milodarov ľudí a pútnikov, ktorí im môžu nechať prebytočné potraviny. Poniektorí ľudia po odchode z Cenacola začali na narkomanov nadávať: „Ja im nič nedám! Veď si môžu za to sami!“ Pridala sa aj prísediaca: „Ja nezarábam preto, aby som takých podporovala, veď každý sa musí sám predierať životom.“ Jede starší pán prisvedčil: „Kto má, nech dá, ja nemám.“ „Ja som tiež narkoman,“ ozval sa Anton z Bánoviec nad Bebravou. To vyvolalo údiv v autobuse a všetci hneď stíchli. Vyrozprával im svoj životný príbeh. Potom povedal: „Prišiel som sem nie pre vieru, ale prišiel som sa tu liečiť. Chcem skončiť, no neviem ako.“ V komunite sa dohodol, že ho prijmú, ale až po desiatich dňoch. On tam bol s pútnikmi, ktorí na druhý deň cestovali domov. Musel navštevovať komunitu počas 10 dní, aby ho prijali, to bola podmienka. Len kde sa podieť na 10 dní a nocí? Keď ľudia v autobuse videli jeho úprimnosť, pozbierali sa a zaplatili mu 10 dní v hoteli, aby mohol vstúpiť do komunity narkomanov. Možno celý život mu zachránila jeho úprimnosť.

ADE
Veríte dnešnému evanjeliu, bratia a sestry? Verte, oplatí sa to. Ak budete úprimní pred Bohom a ľuďmi, vtedy budete možno chudobní na zemi, ale budete mať prichystanú bohatú odmenu v nebi.

Amen.