Štvrtá nedeľa "cez rok"

Ježišove slová na hore stále aktuálne

Máte skúsenosť s ľuďmi, ktorí nemajú prečo žiť? Život ich nebaví, nevedia sa tešiť, sú často okoliu, ale i samy sebe príťažou. Viktor Frankl je univerzitný profesor vo Viedni. Často prichádza do kontaktu s takýmito ľuďmi ako pacientmi. Je to typ neurózy, pri ktorej ľudia trpia na stratu zmyslu života. Pacienti majú duchovnú a psychickú prázdnotu, nevedia prečo žiť. Zbytočne sa snažia zahnať tento svoj stav alkoholom, narkotikami či sexom. Takéto ich počínanie je len nový jed do chorej a prázdnej duše. Takýto človek sa musí prestať točiť okolo seba. Je potrebné, aby opustil seba a začal sa zaujímať a žiť pre niekoho či niečo iné, čo je mimo neho. Vtedy skôr bude šťastnejší a zdravší.

To, o čom dnes hovorí lekár Frankl, povedal už božský psychiater – Ježiš Kristus v dnešnom evanjeliu o blahoslavených (porov. Mt 5,1).

Ježišova reč – ako ju podáva evanjelista Matúš – predstavuje nový pohľad na zmysel a činnosť človeka, a to tak voči Bohu a blížnemu, ako aj sebe samému. Je to špecificky nový pohľad a prístup, ktorý nastoľuje Kristus a ktorý nielen učí, ale aj dáva príkaz plniť. Nikde tak výrazne Ježiš sám seba nepredstavuje ako práve v týchto slovách a nikde tak jasne Ježiš nehovorí, čo žiada od tých, ktorí ho prijímajú ako svojho Boha. Je to tým, že Ježiš touto rečou na hore začína svoju misiu. Keď človek hľadá zmysel a cieľ svojho života v bohatstve, výhodách, keď si myslí, že v tom nájde svoje šťastie, Ježiš hovorí, že práve to prináša človeku nešťastie. Ježiš prichádza s učením, ktoré obohacuje a zabraňuje vplyvu jedu, hriechu v živote človeka. Čo často svet zavrhuje, to Ježiš vyzdvihuje. Kto našiel svoj cieľ a hodnotu svojho života mimo seba, obracia sa na Boha, vtedy jeho život nikdy sa nestane prázdnotou, nešťastím. Kto prijíma Krista, spoznáva vo svojom živote aj ťažkosti i kríže.
Blahoslavenstvá nastoľujú otázky, kto sú v Ježišovom chápaní chudobní, plačúci, tichí, lační po spravodlivosti, milosrdní, čistého srdca, čo šíria pokoj, ktorí sú prenasledovaní, potupovaní. Otázky vyvolávajú odpovede, ale všetky majú jedno spoločné: títo budú odmenení. Ježiš tieto nastolené požiadavky na začiatku svojej činnosti vysvetľuje postupne počas svojho verejného účinkovania. Táto reč sa považuje za najkrajšiu a zároveň najviac kresťanskú a vzorovú evanjelizáciu. Zároveň text je ťažký a náročný, potrebuje vysvetlenie. Cirkev prijíma tieto slová Krista ako syntézu príkazov Evanjelia, akýsi ústavný zákon kresťanskej morálky. Pre svetskú etiku sú Kristove slová utópiou, slovami vzdialenými od života a tiež nebezpečné pre štruktúry snenia a rojčenia. Tieto slová vyvolali a vyvolávajú i dnes mnoho diskusií. Sú to slová, ktoré skutočne šokujú. To preto, že Ježiš poukazuje na nový obraz sveta, ktorý sa opiera o iné hodnoty, než o ktoré sa opieral a ešte opiera svet, ktorý neverí v Boha. Ježišove slová poukazujú na ideu, akú mal Boh s človekom, keď ho stvoril. Zaiste tieto slová sú v kontraste s tým, s čím sa stretávame v bežnom živote. Aj u neveriacich ľudí tieto slová, keď im venujú primeranú pozornosť, vyvolávajú pozitívny pohľad na Krista a jeho učenie. Ježiš kladie radikálny dôraz na tento model života a volá ho svojím programom. Sám svojím životom nás o tom presviedča.

Slová na hore Ježiš adresuje všetkým, čo uveria v jeho božstvo. Teda nie len slová si vypočuť, ale ich aj v živote plniť. Je to výzva osvojiť si ducha týchto slov. Hoci slová vyvolávali údiv v zástupe, zástup rovnako žasol nad Ježišovým učením. Je to požiadavka nového srdca “metanoia“, mravné preporodenie človeka, ako to vysvetlil neskôr v noci Ježiš Nikodémovi. Kresťan, ktorý sa vie zrieknuť seba, v Kristovi nájde múdrosť a spravodlivosť, posvätenie a vykúpenie. Po dvoch tisícročiach už jasnejšie vieme, čo myslel Ježiš, keď na začiatku svojho verejného vystúpenia ohlásil blahoslavenstvá.
Ježišove slová sú dôkazom, že všetky naše šťastia, aj keby sme ich spojili, nespôsobia v nás to šťastie, ktoré vykonáme s Kristom. Kto spočíta sklamania, znechutenia a podobne, na ktorých si ľudia zakladali a pritom sa vyhýbali jasnej požiadavke Krista! Bohatstvo, sláva, moc, za ktorým sa človek pachtí, pre ktoré obetuje čas, námahu, zdravie, často i rodinu, priateľov a iné, ho neurobí šťastným. „Krídla nevyrastajú zo zlata“, poznamenáva Ján Knittel. Kto chce vzlietnuť do výšok k Bohu, kto chce byť skutočne šťastný, teda aj tí, čo niečo majú, vlastnia, znamenajú, musia viac vidieť pravú lásku a zachovávať slová Krista.
Štatistiky sú toho dôkazom, kto najčastejšie si siahne na život. Kto má Boha za svojho Pána, nič na svete ho nezastaví, aby šťastie doprial aj iným. Nespôsobuje v hriechu iným chudobu, plač, smäd, bolesť, pohoršenie, neoberá o pokoj či čistotu srdca. Človek milujúci Boha si ho nedá vyrvať zo svojho srdca, a rovnako sám nezradí Boha. Tí, čo pochopili slová Krista, rozlúčili sa s filozofiou sveta, ktorá im bráni poznať pravú radosť. Také vzory aj po storočiach nás oslovujú. Zo svetovej histórie Cirkvi sú to sv. Pavol, sv. Benedikt, sv. František, sv. Dominik, sv. Vincent, sv. Agnesa, sv. Anastázia... Z našej cirkevnej histórie na Slovensku sv. Cyril a Metod, ale aj biskupi Vojtaššák, Gojdič, Buzalka, Hopko, Néczey, a iní laici. Boh si často volí takého, čo pred svetom nič neznamená. Spomeňme si na sv. Bernadetu z Lúrd, Ferka, Luciu a Hyacintu z Fatimy. Papini poznamenáva: „Iba nemúdri sa domnievajú, že Boh ich vyzdvihuje ako múdrych.“ Iné je pravdou. „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva svoju milosť.“

Vybrať si či vyberať z evanjelia čo mi vyhovuje a len to zachovávať – je nerozumné. To robia sektári a bludári. Veriaci kresťan prijíma celé a nefalšované učenie Krista. A odstrániť, a teda i nezachovávať slová z hory o blahoslavenstvách, by bolo nesprávne. Veriaci kresťan nerobí selekciu a nediskutuje o tom, o čom sa nemá a nesmie diskutovať. A to platí zvlášť o blahoslavenstvách. Je správne, že sa veriaci kresťan vzdeláva v učení Krista, chráni sa každého zla, ktorým by prestúpil pravdy učenia Krista. Naopak, ešte viac preniká do tajomstva lásky v evanjeliách. Varuje sa nerozumného správania, hoci i vo chvíli, ktorú podcenil. Nerozumný je ten, kto ide za nepodstatnými, druhoradými dobrami, pseudoradosťami synov tohoto sveta.

Príkladom takého človeka bol aj Voltair, o ktorom bolo známe, že zavrhoval učenie Cirkvi. Jeden príbeh z jeho života.
Bol pozvaný na obed ku kráľovi Frederikovi II., kde bolo viac hostí. V istej chvíli ktosi spomenul nebo. Voltair, aby sa blysol dôvtipom, poznamenal, že je hotový svoje miesto v nebi vymeniť za jeden talár (peniaz v tej dobe). Vtedy sa postavil vysokopostavený člen dvora a povedal: „Pán Voltair, zapamätajte si, že ste tu u nás hosťom. Tu u nás platí zásada, že predať môžeš iba to, čo vlastníš. Ak mi, pane, dáte potvrdenie, že máte isté miesto v nebi, dám vám za toto miesto nie jeden talár, ale desaťtisíc talárov.“ Voltair na to neodpovedal, nemohol a veľký potlesk a uznanie si zaslúžil člen dvora. Vidíme, že kto sa ukázal ako múdry a kto ostal hlúpym (viď. F. Bogdan SAC “Aby sa šírilo Pánovo slovo“, SPES, Krakov 1995, s. 93).

Blahoslavenstvá Pána Ježiša si nevyžadujú vysokoškolské vzdelanie alebo špeciálne teologické vzdelanie. Je potrebné mať srdce a myseľ otvorenú pre Boha. Duch Svätý v pravý čas dáva svoju silu, aby sme správne vedeli vyznať svoju vieru a rovnako, aby sme vhodným spôsobom zachovali všetko, čo od nás žiada Boh. Keď takto konáme, už vtedy sa prejavuje prvé blahoslavenstvo: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5,3). Je potrebné si pripomenúť, že krátko nato, keď Ježiš hovoril o blahoslavenstvách, hovoril aj na tému “beda“ (viď. Lk 6,24-26). Uvedomujeme si, že rozhodujúce je naše správanie, naša odpoveď na výzvu z hory.
Lekár Viktor Frankl vie diagnostikovať chorobu pacienta. Je výhodnejšie, keď vieme chorobám predchádzať. Je čas so zmyslom života sa nezahrávať, ale plniť si Bohom zverenú úlohu verne, čestne, s láskou a v pravde, aby sme mohli od Ježiša prijať spravodlivú odmenu.

Amen.