Tretia nedeľa "cez rok"

Plniť vôľu Božiu.

Navštívil som priateľa, ktorý bol smrteľne chorý. Sedel pri potoku v záhrade a pozeral do vody. Prisadol som si. Po dlhšej chvíli bez toho, aby sa na mňa pozrel, začal hovoriť: „Tu na brehu potoka nevidíme, kde voda vyviera a kde končí jej tok. Je dôležité pre nás, že je tu, že ju vidíme.“ Po tých slovách stíchol. Poznal som ho roky. A všetci, čo sme ho poznali, mali sme v ňom príklad, ako vždy žil prítomný okamih s Bohom.

Ježiš na začiatku svojho verejného účinkovania vyhlásil: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo“ (Mt 4,17).

Ježiš v rozlúčkovej reči apoštolom povedal: „Vyšiel som od Otca a prišiel som na svet“ (Jn 16,28). V evanjeliu Matúš podáva opis udalosti po Ježišovom krste. Od Jána z juhu prichádza do Galiley. Je to jeho rodný kraj. V tomto kraji Zabulon a Neftali medzi Židmi žilo veľa pohanov. Matúš pripomína predpoveď proroka Izaiáša o tomto kraji: „Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti“ (Iz 9,1). Z tohto kraja, ktorý trpel pod Asýrčanmi (734 pred Kristom), vidí Izaiáš vychádzať svetlo, Mesiáša, ktorý poláme ťažké jarmo a brvno na pleciach utláčaných a vyslobodí ich z otroctva. Ježiš o sebe neskôr vyhlásil: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8,12). Tu, v najľudnatejšej časti Palestíny, začína Ježiš svoju verejnú činnosť, aby zachytil čím väčší počet poslucháčov. O Galilejčanoch bolo známe, že boli otvorení pre nové idey. Ľahko sa dali strhnúť, boli oduševnení, vedeli byť aj odvážni, mali však aj záľubu v buričstve. Tu začína Ježiš hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4,17). Práve tu Ježiš volí za apoštolov Šimona, ktorý sa volá Peter, a jeho brata Ondreja, a rovnako bratov Zebedejových Jakuba a Jána. Všetci boli rybármi. Vyvolenie sa odohrá jednoducho: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí“ (Mt 4,19). O ich reakcii Matúš poznamenáva: „Oni hneď zanechali siete a išli za ním“ (Mt 4,20).

Evanjelium ani dnes nestráca na aktuálnosti. Nezáleží na mieste, čase, iných okolnostiach, kedy, kde oslovuje Ježiš „Poďte za mnou“ (Mt 4,19), ale záleží na ochote prijať pozvanie, nastúpiť na novú cestu života, nasledovať Ježiša, pretože v jeho škole, pod vplyvom jeho slov, učenia, zázrakov, povolanie sa upevní, zocelí a dozreje. Nepodceniť význam pozvania je dôležité. Ide o celkovú vnútornú premenu človeka, o radikálnu zmenu spôsobu zmýšľania, konania, keď máme rozpoznať moc duchovnej skutočnosti. Pokánie v nasledovaní Ježiša má svoje opodstatnenie. Je to začiatok práce na sebe.

Slovensko zostalo po prihlásení sa k náboženstvu prekvapené. 84 % je tých, čo sa hlásia, že sú veriaci. Koľko z nich žije podľa učenia, zásad, príkazov Božích? Mnohí z nich neprijímajú učenie o Bohu, ale majú svoju filozofiu, dokonca neveria v v Boha, večnosť, dušu. Šok? Nedá sa však povedať, že veriaci na Slovensku spia. Veď týždennú povinnosť si splnia. Prídu aspoň ku kostolnému múru, väčšina i dovnútra, ponudia sa, odsedia si, popočúvajú. Môže sa na nich kričať? Nezaujíma ich hlbší pohľad do svojho vnútra, farnosti, spoločnosti. Boja sa akéhokoľvek zaangažovania. Útlm anonymity? V kostoloch je nuda, cítiť dusnotu.
O tejto spoločnosti dá sa parafrázovať to, čo prorok Izaiáš píše: ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo “sedia“ v temnom kraji smrti. Je nádej, že to bude lepšie? Čo robiť, aby sa z Cirkvi, kostola vytratila nuda, dusnota a všetci tam zažili radosť, entuziazmus? Treba prijať Ježišove slová: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4,17). Toto je prvá povinnosť kresťanov. Treba si uvedomiť, že sme uverili Bohu, ktorý je Láska. Iba takí dokážu budovať to, čo od nás očakáva Ježiš.

Počuť hlasy, načo niekoho evanjelizovať, keď kostoly sú plné ľudí. Koľko asi chodí pokrstených v nedeľu do kostola? Ako ich osloviť? Čo robiť, aby sa v nich prebudila viera? Odpoveď znie: Evanjelizovať. Skutkami, príkladom života, ale aj slovom.
Aj vás už napadlo, prečo si Ježiš za učeníkov vyvolil rybárov a nie roľníkov? Predsa Ježiš často používal podobenstvá aj z roľníckeho prostredia. Všimnime si určité rozdiely medzi životom rybára a roľníka. Roľník chodí na svoje pole stále tou istou cestou. Má svoje vychodené cestičky a osvojené metódy. Nemusí nič meniť. Takáto práca sa stáva rutinou. Rybár má inú situáciu. Nemá tú istú cestu. Keď vychádza na more, nikdy nejde tým istým kurzom. More je každý deň iné. Ryby nečakajú vždy na tom istom mieste, preto sa rybár pýta: Kde budú dnes ryby? Rybár musí byť v pohybe, musí byť originálny. Raz loví pri brehu a inokedy na otvorenom mori. Premýšľa, ako si prilákať ryby. Dlho si pripravuje svoju sieť a opravuje ju. More je pre rybára vždy čosi nové. Raz duje vietor, inokedy je bezvetrie. Rybár sa prispôsobuje zmenám.

A ako je to s nami? Sme roľníkom vo viere, ktorý si chodí svojimi vychodenými cestičkami? Možno sa aj mozoľnato namáhame na svojom políčku. Neprechádzame do rutiny, ktorá hamuje skutočný vietor Ducha Svätého? Pripusťme, že máme byť rybármi, ktorý venujú pozornosť vždy novým a novým okolnostiam a spôsobom. Evanjelizácia, duchovné napredovanie, nový život si vyžaduje odložiť zastaralé spôsoby, nebáť sa aktuálne, časovo žiť evanjelium. „Ani nové víno nevlievajú do starých mechov,... ale nové víno vlievajú do nových mechov, a tak sa oboje zachová“ (Mt 9,17). Mladí ľudia potrebujú niečo, čo im patrí. Cirkev je vždy mladá pre otvorenie sa tým, ktorí sa chcú dať evanjelizovať a rovnako chcú šíriť učenie Krista. Ježiš z kraja Zabulon a Neftali, z okolia mesta Kafarnaum si vyvolil prvých učeníkov. Koľko rodičov sa dostáva späť k Ježišovi cez svoje deti, keď sú znova evanjelizovaní pri ich príprave na krst, či pri evanjelizácii detí sú evanjelizovaní aj rodičia.

Týždeň modlitieb za zjednotenie kresťanov vyzýva, aby sa hľadali cesty spoločného zmýšľania. Je potrebné, aby sa stretávali tí, čo sa hlásia k rozličným konfesiám a spoločne sa modlili, spievali, vypočuli si to, čo ich spája, čo majú spoločné. V tomto týždni sa na učenie Krista pozeráme v snahe po zjednotení sa a nechceme venovať pozornosť historickým výčitkám, historickým omylom, hriechom z dávnej a blízkej minulosti. Dialóg medzi veriacimi rôznych vyznaní pomáha nájsť cestu k sebe, zblížiť sa, porozumieť pravde Krista, poznať svoje učenie. Takýto dialóg poznávania pravdy napomáha vzájomnej službe.
Stretnutia v Assisi (1986, 2002) sú významné nielen z hľadiska modlitieb za mier, pokoj vo svete, ale aj preto, že všetci čo sa hlásia ku Kristovi ako k svojmu Vykupiteľovi, majú prijať jeho učenie lásky. Veriaci aj dnes žijú medzi tými, čo neveria. Ako žili Židia medzi pohanmi, keď vystúpil Ježiš ako učiteľ v okolí Genezaretského jazera. Aj dnes si Ježiš volá evanjelizátorov, často jednoducho ako apoštolov: „Poďte za mnou“ (Mt 4,19), a je to dielo Božie, že svet počuje nových rybárov ľudských sŕdc.

Do nového storočia Ján Pavol II. v apoštolskom liste Novo millennio ineunte píše: „Pre Cirkev sa otvára nový úsek cesty, opäť sa ozývajú v našom srdci slová, ktorými Ježiš... vyzval apoštola, aby šiel loviť ryby: „Zatiahni na hlbinu“ (Lk 5,4). Je to výzva na začiatku nového tisícročia poznať dejiny nielen svojho okolia, národa či sveta, ale aj Cirkvi.

Keď zomieral na rakovinu mladý taliansky kňaz Gnocchi, daroval svoje zdravé oči dvom chorým deťom. Očný lekár, profesor Galeazzi jedno oko transplantoval jedenásťročnému chlapcovi a druhé osemnásťročnej slečne. Po niekoľkých týždňoch sa ukázali obe operácie úspešné.

To isté čo urobil kňaz pre chorých nevidiacich mladých ľudí, to robí v duchovnom živote pre nás Ježiš. Žiť bez Krista je život v tme. Ježiš prináša svetlo, ktoré nemôže zničiť ani smrť, pretože je ten, čo z lásky k nám vzal si prirodzenosť človeka, stal sa nám podobným vo všetkom okrem hriechu, aby nás zachránil, vykúpil, spasil. Naša odpoveď má byť aj v znamení slov: „Robte pokánie“ (Mt 4,17) a vtedy dávame svoj súhlas a viac, aktívnejšie si uvedomujeme a prežívame realitu slov Pána Ježiša: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo“ (Mt 4,17).

Život je ako rieka. Čo bolo? Čo bude? Nevieme. Nemusíme vedieť. Je správne, keď využijeme správne svoju dobu, dáme Ježišovi tú najlepšiu odpoveď. A odmena, ktorú môže dať len Ježiš, čaká každého z nás.

Amen.