Tretia nedeľa "cez rok"

AI
Drahí bratia a sestry! Predstavte si takúto situáciu. Sedíte večer doma v kresle, je šesť hodín. Vy čítate knihu, vaša manželka pripravuje večeru a deti sa hrajú na zemi. Zrazu sa vypálila žiarovka. Miestnosť sa automaticky ponorí do tmy. Vy nemôžete dočítať myšlienku, lebo je tma, manželka nemôže dovariť večeru, lebo nevidí do hrnca a deti začnú plakať alebo volať na vás, že sa nesvieti. Automaticky a bez rozmýšľania nájdete baterku alebo sviečku a sami si namontujete novú žiarovku, pričom vôbec nemusíte byť vyučený elektrikár. Znova sa začne svietiť a vy si môžete sadnúť do fotelky, aby ste dočítali myšlienku, manželka dovarí večeru a deti sa dohrajú pexeso. A zas je všetko v poriadku.

KE
Takýmito nevyučenými elektrikármi, ktorí rozdávali a rozdávajú svetlo do našich dní, sú Šimon Peter, jeho brat Ondrej, Jakub a jeho brat Ján, ktorí, aj keď nevyštudovaní rybári, sa zrazu stali učeníkmi Ježiša, ktorý je svetlom. A učeníci svetlo roznášali a aj dnešní učeníci Svetla, aj keď nie odborníci, sa snažia roznášať Kristovo svetlo medzi ľudí.

DI
Ako je ale možné, že keď ich Ježiš povolal, hneď šli za ním? Poznali títo učeníci vlastne Ježiša? A odkiaľ? A ešte veľká zaujímavosť. Ako je možné, že Ježiš ako cudzinec, ktorý prišiel do Galiley, si tak rýchlo získal ľudí? Veď keď k nám príde niekto cudzí a začne rozprávať, tak si ho ani nevšimneme. Ako je možné, že si všimli práve Ježiša? Aby sme to pochopili, musíme si to aj dobre vysvetliť. Matúš toto evanjeliové rozprávanie o povolaní Šimona Petra, Ondreja, Jakuba a Jána kladie veľmi stručne na začiatok Ježišovej činnosti v Galilei, hneď po správe o uväznení Jána Krstiteľa. Títo učeníci boli učeníkmi Jána Krstiteľa a boli svedkami udalosti, keď Ján Krstiteľ ukázal na Ježiša a povedal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta.“ Po tejto udalosti, ktorá sa stala na juhu pri rieke Jordán, učeníci spoznali Ježiša. Ale nespoznali ho len oni, ale spoznali ho aj pútnici, ktorí prišli z Galiley, aby počuli hlas Jána Krstiteľa a dali sa pokrstiť. Najprv za Ježišom nešli, po niekoľkých dňoch sa vrátili domov, ale to, čo spoznali, si nenechali pre seba. To, čo videli a počuli, čoho boli svedkami, o tom doma rozprávali. Preto Ježišovo meno už nebolo také neznáme v Galilei ani v oblasti Genezaretského jazera, kde sa nachádza aj Kafarnaum. Ježiš tu už nejaký čas pôsobil, preto sa okolo neho zišiel veľký zástup v túžbe, aby ho videli a počuli. Ježiš pri voľbe učeníkov jedná postupne. Najprv prijal štyroch, ktorí k nemu v Judei prešli z vlastného popudu od Jána Krstiteľa a aj keď boli prijatí, neostali uňho natrvalo, ani s ním nechodili po všetkých cestách po Galilei, lebo ich konal väčšinou sám. Až neskôr, keď sa dostatočne zoznámili so spôsobom života, aký od nich žiadal Ježiš a keď vyjadrili ochotu prijať ho, pripútal ich navždy k sebe zvláštnym vyvolením. Stalo sa tak jedného rána, keď Ježiš stál na západnom brehu Tiberiadskeho jazera, obklopený veľkým zástupom, ktorý ho túžil počuť. Keďže bol zástup veľmi veľký, bol nútený siahnuť k vhodnému prostriedku, aby udržal pozornosť ľudí a aby mu bolo rozumieť. Keď je jazero pokojné, hladina je nehybná a tichá, vtedy je dobre počuť, ak sa hovorí hlasnejšie. Neďaleko boli dve loďky, ktorých majitelia vystúpili na breh a opravovali si siete. Jedným z nich bol aj Šimon Peter, pochádzal z Kafarnauma. Ježiš ho prosí, aby spustil siete. On vyhovel len z úcty k nemu, lebo keď bol v noci nezdar, cez deň bude ešte väčší. Šimon pustil siete a ulovil veľké množstvo rýb, až sa oká na sieti párali. Poprosili iné lode, ktoré nečinne stáli, aby im išli pomôcť. Konečne boli obe loďky plné rýb, až sa potápali.

PAR
Genezaretské jazero (Tiberiadske jazero, Galilejské more) bolo za starých čias a je ešte aj dnes veľmi bohaté na ryby. Spomína to aj staroveký historik Jozef Flavius (v židovskej vojne). Z rybolovu žila veľká časť obyvateľstva západného pobrežia. Severne od Tiberiady bolo mestečko Magdala (v preklade veža), ktorú rabíni nazývali „Veža rýb“ (Migdal Nunaja). Ale aj tiberiadski rybári mávali zlé dni alebo noci, akoby všetky ryby zmizli z jazera. Preto sa tu naskytá otázka: Bol Šimonov úspešný rybolov obyčajnou náhodou? Šimon, ktorý tomu rozumel, očakával úplne iný záver a nebol sám, lebo aj rybári z druhej loďky, Jakub a Ján, užasli nad takýmto výsledkom. Cez deň toľko rýb! Preto ohnivý a prudký Šimon padol Ježišovi k nohám a volal: „Odíď odo mňa, lebo som človek hriešny!“ Ježiš však odpovedal: „Neboj sa! Odteraz budeš loviť ľudí.“ Keď vystúpili na breh, Ježiš podobne vyzval aj Jakuba a Jána, ktorí s otcom Zebedejom, Šimonom a Ondrejom boli rybármi-spoločníkmi. Obe dvojice bratov opustili loďky a šli navždy za Majstrom, od ktorého načerpali svetlo, ktoré neustále svieti aj do našich dní.

MY
Čítal som jeden príbeh o dažďovom mraku a piesočnej dune. Jeden veľmi mladý mrak sa vydal na svoju prvú životnú cestu po oblohe v sprievode mnohých iných mrakov rôznych tvarov. Keď míňali veľkú saharskú púšť, tie skúsenejšie mraky ho povzbudzovali: „Pridaj! Ak sa zastavíš, je s tebou koniec.“ Mrak bol však zvedavý, ako mnohí mladí, a pomaly klesal dole, preč od ostatných mrakov. „Čo to robíš? Pohni sa!“, kričali za ním. Ale mrak videl duny zlatého piesku, a to bol ohromný pohľad. Duny mu pripadali ako zlato, s ktorým sa pohrával vietor. Vôbec si nevšimol, že sa zmenšuje. Jedna z dún sa naňho usmiala. „Ahoj,“ povedala. Bola to veľmi pôvabná duna, práve vytvorená vetrom. „Ahoj, volám sa Oldo,“ predstavil sa mrak. „Ja som Týna,“ odpovedala duna. „Ako sa máš tu dole?“ „No... slnko a vietor, ale dá sa to vydržať. A čo ty?“ „Tiež slnko a vietor... a veľké cesty po oblohe,“ odpovedá mrak. „Môj život je tak krátky,“ povzdychla si duna. „Ak sa vráti veľký vietor, určite zmiznem.“ „Mrzí ťa to?“, pýta sa mrak. „Trochu. Zdá sa mi, že som k ničomu.“ „Ja sa tiež rýchlo zmením na dážď a padnem,“ konštatuje dážď. „Tak to musí byť.“ Duna chvíľu váhala a potom vravela: „Vieš o tom, že my dážď nazývame rajom?“ „Nevedel som, že som tak dôležitý,“ usmial sa mrak. „Počula som to od starých dún, aký je dážď krásny. My sa po ňom prikrývame podivuhodnými vecami, ktoré sa nazývajú tráva a kvetiny.“ „To je pravda. To som videl.“ „Ja ich pravdepodobne nikdy neuvidím,“ posťažovala sa duna a skončila rozhovor. Mrak chvíľu premýšľal a potom riekol: „Mohol by som na teba napršať aj ja...“ „Ale zomrieš...“ „Zato ty rozkvitneš,“ povedal mrak. Začal padať a pritom sa menil v dúhovo sfarbený dážď. Na ďalší deň sa duna nádherne zazelenela.

ADE
Možno sa ti zdá, že nie si na nič súci. Ale prečo chceš žiariť? Nestačí niekedy iba zasvietiť? Stačilo trochu vody, aby sa duna rozzelenala. Na mrak si už nikto nespomenie, ale tú krásu si všimne každý.

Amen.