Pýtať sa, hľadať, plniť svoje poslanie, ktoré má s nami Boh.
Načo som na svete? Katechizmus dáva odpoveď aj na túto otázku. Ako často a kedy premýšľam na túto tému, a ako ju realizujem, uskutočňujem v živote? Sú ľudia, ktorí len reptajú. Obrazne by sa to dalo povedať i takto: Raz preto, že svieti slniečko a druhý raz reptajú preto, že prší, fúka vietor alebo padá sneh. Nie sú spokojní ani tu a neboli spokojní ani tam a nebudú nikdy a nikde spokojní. Prečo? Niektorí ľudia sú zase vždy spokojní a to aj s hriechom. Prečo? U iných môžeme obdivovať, že sa nevzdávajú, nekapitulujú. Prečo? Tých reálnych postrehov zo života a otázok „Prečo?“ si každý z nás môže rozšíriť vo svojom uvažovaní.
Ježiš nás učí: „Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 10,39).
Myšlienka o „stratení a nájdení života“ je u všetkých štyroch evanjelistov známa. Marek: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“ (Mk 8,35). Matúš a Lukáš píšu tie isté slová, len vynechávajú „pre evanjelium“ (Mt 16,25; Lk 9,24). Lukáš inde píše: „Kto sa bude usilovať zachrániť si život, statí ho, a kto ho stratí, získa ho“ (Lk 17,33). A Ján píše: „Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život“ (Jn 12,25). Prečo každý evanjelista zaznačil tak rázne a presne Ježišovu myšlienku, ktorá vyžaduje úplné odovzdanie sa Bohu? Táto Ježišova požiadavka, aby každý, kto uverí v neho prime ho za svojho Pána, dal totálne k dispozícii Bohu. To znamená vždy a stále byť s Bohom, žiť s Bohom a pre Boha. Inými slovami, Ježiš nás učí plniť nie svoju vôľu, ale vôľu Božiu. I v modlitbe Otčenáš si uvedomujeme túto prosbu úplného odovzdania sa Bohu. Ježiš svojou smrťou, nám podobný okrem hriechu, taktiež plní tieto slová, je nám príkladom. Ježišova odhodlanosť plniť vôľu Otca spočíva na jeho istote víťazstva nad smrťou. Je to vzor, príklad pre všetkých, čo v neho uveria, aby si plnením vôle Božej získali večný život. Ježiš stráca život na kríži, aby svojím zmŕtvychvstaním nám získal nádej večného života.
Poznanie Boha a plnenie jeho vôle je naším osobitným spasením. Kto pozná, že ho Boh volá a opúšťa otca, matku, syna, dcéru, stáva sa hodným večného života. Tí, čo idú za Kristom, strácajú v tomto svete, aby našli v ešte väčšej miere večný život. Rovnako sa plnia Ježišove slová: „Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden“ (Mt 10,38).
Evanjelium poukazuje na rozhodnutie človeka medzi Bohom a ostatným. Boh má mať prvé miesto. Učenie Ježiša má byť prijímané záväzne. Kto sa rozhodne pre Ježiša, musí sa vyrovnať s tým, že sa odcudzí mnohým ľuďom, možno aj príbuzným. Kto plní vôľu Božiu, nie je nijakým fanatikom. Naopak, spoznáva šťastie, ktoré môže dať jedine Ježiš. Matúš o tých, čo plnia vôľu Božiu, hovorí ako o prorokoch, pretože prijímajú Ježiša a toho, čo poslal Ježiša. A o tých Ježiš hovorí: „Kto prijme proroka ako proroka, dostane odmenu proroka. Kto prijme spravodlivého ako spravodlivého, dostane odmenu spravodlivého“ (Mt 10,41).
Ježiš o týchto zásadách života hovorí: „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal“ (Jn 7,16). Ježiš nám zanecháva bohatstvo Otca: kto splní jeho vôľu, bude spasený. Ježiš svoje poslanie splnil dokonale. Od každého z nás vyžaduje, aby sme takto splnili aj svoje poslanie na zemi. Načo sme na svete? Pod vplyvom Ježišových slov: „Vy ste soľ zeme, ... vy ste svetlo sveta“ (Mt 5,13.14). Preto po dvanástich apoštoloch aj dnes mnohí neprestávajú milovať otca a matku, keď ich opúšťajú a idú za Ježišom, aby sa zasvätili tu na zemi Božej službe pre Božie kráľovstvo. Preto dnes tí, čo trpia na tele alebo na duši, všetci, čo nesú svoje kríže a tak nasledujú Ježiša, získavajú si zásluhy pre večný život. Takýto život s Ježišom nič nestráca, aj keď iní reptajú, šomrú pre svoje kríže, títo, znášajúc kríže pre odmenu od Boha, majú nádej na večný život. Rovnako štedrosť, ochota pomôcť, ale i prijatie dieťaťa: „neprídu o svoju odmenu“ (Mt 10,42).
Počúvať tieto Ježišove slová nie je často nič príjemné, ľahké, či jednoduché, ak sa to dotýka priamo nás. Tieto slová sú však Božie slovo. Nepočúvať Božie slovo znamená priviesť seba či iných k nešťastiu, dokonca k večnému zatrateniu. Nepočúvať Boha a pohŕdať Božím slovom je vážna vec. Alebo brániť synovi či dcére ísť za Božím slovom, volaním je to isté. Taktiež neprijať dieťa pre určité výhody je taktiež zriekanie sa odmeny, a snáď, aj privolanie si spravodlivého trestu. Počúvajme Božie slovo a plňme ho, a neprídeme o svoju odmenu. Vyhneme sa dokonca trestu.
V Nemecku údajne za vojny robili pokusy na narodených deťoch: nik sa k nim nesmel prihovoriť. Cieľom experimentu bolo, že tieto deti, aj keď nebudú počuť hovoriť po nemecky, samé od seba budú hovoriť nemecky. Hoci deti mali o seba postarané, zomierali skôr, ako by samé od seba povedali čo len slovko po nemecky.
Boh sa k nám prihovára. Hovorí, čo od nás žiada, čo je potrebné pre našu spásu, načo sme na svete. Boh nemlčí. Nechajme, nech Božie slovo v nás pôsobí. Nech v nás vyvolá snahu plniť vôľu Božiu a plniť všetko, čo od nás žiada.
Cestovateľ (J. Steinmann: Zo stola Božieho slova. Trnava 2000, s. 246) Salaám píše o ceste po Oriente, kde stretol jednoduchého človeka, černocha, ktorý mu ponúkal na predaj bavlnu, hovoriac: „Zaujímavé, na Západe ti nik neotvorí dvere. Nik ti nepovie: Kam ideš? Kto si ty? Vy žijete na púšti plnej ľudí. My sme na púšti , a keď človek niekoho stretne, tak mu povie: Salaám! Porozprávajú sa.“ Tento muž mi vtedy ešte povedal: „Mám dojem, že my sme ľudskejší ako vy.“ „V určitom zmysle vyslovil trpkú pravdu. Život v Európe sa mi zdal zrazu veľmi tvrdý a bezcitný,“ konštatuje cestovateľ.
Ježiš nám pomáha, aby sme život na zemi nemali trpký, bezcitný a aby sme pri smrti nespoznali najväčšie sklamanie. Ježišove slová dávajú zmysel života, sú „duch a život“, robia život zmysluplný, sú nádejou, prinášajú svetlo a slnko.
Zmysel a cieľ života si vyžaduje neustálu prácu na sebe. Učíme sa nielen prírodné vedy, umenie, trénujeme telá... Učíme sa aj znova a znova plniť vôľu Božiu, žiť s Bohom stále: každú hodinu, deň, týždeň, rok. Poznávanie Boha je školou, v ktorej sa ľudská prirodzenosť naučila mravnosti. Učíme sa nie plakať, nie hnevať sa, ale žiť s blížnymi, s Bohom, pre Boha, aby sme neprišli o svoju odmenu. K tomu patrí aj porozumieť iným. Áno, najlepším spôsobom poznania seba je úsilie porozumieť iných. Tých, čo opúšťajú otca, matku, syna, dcéru pre Ježiša. Porozumieť tých, ktorí nesú kríž pre Ježiša. Tých, čo prijímajú proroka, aby dostali odmenu proroka... Áno, dá sa pochopiť zmysel života, prijať ho, osvojiť si ho a vo svoj prospech, pre spásu duše využiť.
Načo sme na svete? Nestačí len poznať katechizmovú odpoveď. Nestačí len teória. Život je niečo viac. Večnosť začína dnes. Božie kráľovstvo je medzi nami. Obetovanie pri dnešnej svätej omši môžeme využiť ako začiatok novej odpovede na otázku: Načo sme na svete? Pred každým z nás je večnosť. Uvažujme a svoju vieru vyjadrime konkrétnymi skutkami.
Amen.