Trinásta nedeľa "cez rok"

Učenie Krista neprekáža pravej láske, naopak

Koľko vás je, to vie len Pán Boh, čo nielen pri dnešnej svätej omši, ale často sa v modlitbách obraciate k Bohu za svojich najdrahších. Vašu lásku k nim často najdrahší pochopia až nad vaším hrobom. Čo všetko znášate z lásky k Bohu pre svojich najbližších!
Priateľka hovorí priateľke: „Rozveď sa! Pije, bije ťa, hanbu ti robí, aj deti budú súhlasiť.“ A ona so slzami v očiach poznamená: „Sľúbila som, že ho v žiadnom protivenstve neopustím.“
Iný príklad: Obaja študenti. Ona keď mu oznámi, že čaká dieťa, hneď dodá, že si dieťa nenechá. On prekvapený povie: „Nie! Spravili sme hlúposť a ešte väčšiu by sme mali urobiť? Nie, naše dieťa musí žiť!“
Iný príklad: Navštívila brata, aby ho odhovorila od zlej známosti. Ďalšie príklady: Jeden sa venuje priateľovi, ktorý sa dostal do moci automatov. Druhý veľa času venuje priateľovi, ktorý sa dostal do pochybnej spoločnosti jednej sekty. Tretia, i napriek tomu, že má veľa povinnosti vo svojej rodine, nezabúda denne pomôcť chorej susedke. Prečo to robia? Čo ich k tomu vedie? Nepoznajú príslovie: Čo ťa nepáli – nehas?

Majú jedno spoločné. Pochopili a v praxi realizujú Ježišove slová: „A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu“ (Mt 10,42).

Veriaci kresťan si uvedomuje, že keby od neho Boh žiadal veľkú vec, neodmietol by. Čím viac pozná kresťan Ježišove učenie, tým viac spoznáva aj veľkosť Božej lásky vo svojom živote. Pravá láska sa stáva hybnou silou čím dôslednejšie realizovať v živote spoločenstvo s Bohom. V duchu viery si kresťan uvedomuje, že každý človek má právo na lásku k Bohu, a to v konkrétnom živote.
Slová Pána Ježiša sú často ťažké a náročné k ich zrealizovaniu. A Boh sa nezjednáva s človekom. Boh v prospech človeka hovorí: „Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden“ (Mt 10,38). Ježiš nás vykúpil bez nás, ale bez nás nespasí nás. Na ceste našej spásy nie sme sami. Život v spoločenstve si vyžaduje starosť o bratov a sestry. Pravá láska k Bohu nás učí milovať Boha. Boha máme milovať nadovšetko. Láske k Bohu nesmie prekážať láska k blížnemu a tiež k sebe samým. Preto Ježiš hovorí: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10,37). Keď to hovorí Ježiš, nemôžeme nad tým mávnuť rukou, ale sme povinní sa k jeho slovám postaviť celým srdcom, hoci by sme mali stratiť všetko iné. Boh nemôže hovoriť iné a chcieť iné, to by bol sám proti sebe. Nedivme sa, že nás Ježiš stavia v živote pred ťažké a nevyhnuté rozhodnutia. Nedivme sa, že stavia pred nás tieto veľké požiadavky. Nik z ľudí nemôže v našom srdci zaujať miesto, ktoré patrí Bohu. A to nestačí dať prvé a čestné miesto Bohu len v teoretickej oblasti, ale v každodennom živote. Len on môže byť našou pravou a večnou láskou. V živote zjednotenom s Kristom a v láske k nemu sa nevyhneme skúsenostiam poznačených krížom a inými obeťami. Je skutočne ťažké milovať Krista ako svojich najbližších, ktorí sa ho zriekli. Ako často kresťania opúšťajú Boha z lásky k ľuďom! Tým dávajú najavo, že Boha milujú menej ako svojich blížnych. Každý hriech, ktorý páchame, hovorí o väčšej láske k blížnemu alebo k sebe samému, ako k Bohu. Pri hriechu zabúdame, že kto sa zrieka jeho lásky, nič nezíska viac, lepšie, kvalitnejšie či krajšie, práve naopak, stráca oveľa viac. Treba si zapamätať, že kresťanstvo sa nedá oddeliť od kríža. Od chvíle, keď sa Ježiš vydal na krížovú cestu, kríž sa stal súčasťou i nášho kresťanského života. Každý máme svoj vlastný kríž. Prirodzenosť sa krížu bráni. Chce sa krížu vyhnúť. Nechce ísť jeho cestou. Kresťan nemôže stáť na opačnej strane línie.
Kristus však nikomu nebráni svojím učením, aby kráčal cestou radosti. Ide mu o to, aby sme prijali nadprirodzenú cestu lásky. Ľudská láska, ak sa neopiera o Božiu, neprinesie pravú radosť a opravdivé šťastie človeku. Môže dokonca pripraviť o večnú radosť. Keď si mnohí neuvedomujú, že kráčajú vo svojom živote po nesprávnej ceste, je povinnosťou každého kresťana, aby brata či sestru upozornil na jeho zlý, nesprávny a neúplný pohľad na životnú cestu.
Láska sa môže stať slepou, falošnou, pred ktorou Ježiš vystríha: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10,37). Koľko rodičov nesprávne miluje svoje deti, keď milujú viac ich telesné a prirodzené dobrá ako ich duše. Nechcú a nedokážu deťom veci odoprieť, zakázať, nevedú ich k odriekaniu, sebazáporu, askéze, práci, k pravým hodnotám života. Povrchný život viery a nedostatočný prístup k duchovným povinnostiam u rodičov je škola nevery pre deti. Ak žiadajú od detí, len aby sa niečo naučili pred prijímaním či birmovkou, niekoľko definícií, stáva sa, že pre deti je Boh neživá abstrakcia. Viera si vyžaduje realizovať Kristove slová: „Vaša reč nech je “áno-áno“, “nie-nie“ (Mt 5,37). Nezdravý kresťanský, ale aj spoločenský prístup rodičov k výchove detí sa rýchlo prejavuje v tom, že nároky rastú, ale povinností ubúda. A stáva sa to, čo rodičia od detí neočakávajú, že deti páchajú násilie na rodičoch, dokonca až trestnú činnosť.
Podobné situácie môžeme sledovať u samotných manželov. Láskou nemožno nazvať to, že si môžeme všetko dovoliť. Manželia nesmú zabudnúť, že ich sľub zaväzuje aj navzájom medzi sebou. A všetko, čo sa nezhoduje s učením Boha, je proti ich láske. Odsunúť Boha na druhé miesto prináša skôr-neskôr rozklad lásky a sklamanie. Pravá láska je liekom proti egoizmu, sebectvu, nevere, pokrytectvu i rozchodu. Ak má mať prirodzená láska pravú hodnotu, je potrebné, aby sa opierala o nadprirodzené hodnoty. Prirodzená telesná i duchovná láska potrebujú lásku k Bohu. Keď je Boh rešpektovaný na prvom mieste, vtedy bude vzrastať i prirodzená láska.
Pravá láska sa nezaobíde bez pohľadu na starobu. Tak tí, čo prežívajú vyššie roky života, nemajú zabúdať na svoj cieľ života, a rovnako majú byť vzorom pre svojich nástupcov. Mladí si majú ctiť roky, šediny a život starých a v konkrétnych prejavoch voči starším oslavujú Boha a získavajú si požehnanie pre svoj život.
Každý náš skutok vykonaný z pravej lásky voči blížnym v duchu učenia Krista, je možné prirovnať k poháru studenej vody, za ktorý je sľúbená odmena od Boha. Nejde len o skutky telesné, ale aj duchovné.

Je vhodné, že sme sa naučili vidieť, počuť, ale i vhodne a rýchlo reagovať na veci, udalosti v živote okolo nás. Sú mnohí, ktorí sa hanbia vyjsť na povrch so svojimi nedostatkami tela i duše. Kresťan katolík nemôže byť spokojný len so spásou svojej duše.
Je správne, že my veriaci vieme pri rôznych príležitostiach navodiť reč aj na veci duše. Je krásne počuť, že sa navzájom za seba modlíme, ba čo viac, že naše skutky hovoria, že si vážime dušu jeden druhého.
Je chválou otca, keď mu dospelý syn povie: „Otec, nikdy som ťa nepočul vysloviť nielen Božie meno nadarmo, ale ani neslušné slová.“ Je chválou matky, ktorej dcéra povie: „Mama, vďaka ti za vzor kresťanskej ženy. Vedela si správne udržiavať pohodu, pokoj, lásku v rodine.“ Je chválou pre susedov, o ktorých sa dá povedať, že dokážu žiť v porozumení, vzájomnej úcte, rešpektovaní sa a láske. Je chválou, že súrodencov ani dedičstvo nedokáže rozdeliť, rozhádať, zničiť lásku medzi nimi. Je chválou aj iné...
Prečo je chválou? Preto, že na prvé miesto kladú Boha. A ich život sa stáva realitou slov Pána Ježiša: „Nepríde o svoju odmenu“ (Mt 10,42).

Už dnes sa modlime, aby sme vytrvali v pravej láske. Už dnes, teraz, nech je Boh na prvom a najčestnejšom mieste v našom živote, v našich vzťahoch. Už dnes, teraz, sa modlíme a prosme nielen za najdrahších, ale aj za vzdialených príbuzných, spolupracovníkov o pravú lásku kresťanov katolíkov. Čo na tom, že snáď až nad naším hrobom alebo až vo večnosti poznajú, že sme ich milovali viac, ako si mysleli.

Amen.