Dvadsiata deviata nedeľa "cez rok"

Kresťanovi neprekáža dať cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie.

Sme svedkami, že na kresťanovi si iní skôr všimnú chybu. A či na bielom si skôr nevšimneme špinu? Mnohí útočia, aj kresťania katolíci, na iných činných kresťanov, nielen politikov, vidia na nich chyby, ktoré často chybami ani nie sú, a svoje, oveľa väčšie nedostatky, nevidia.
Iní kresťania sa boja zaangažovať do verejného života, nielen politiky, pretože je ľahšie žiť si ticho v ústraní, robiť si pokojne svoju prácu.
Sú aj takí, čo nevedia či nechcú rozlíšiť medzi hodnotami. Schvaľujú a súhlasia s tým, čo je proti Božím príkazom: rozvod, potrat, eutanázia, klonovanie, či iný priestupok voči Desatoru.
Kresťan katolík nesmie mlčať pri hriechu, schvaľovať hriech. Kresťan má zaujať postoj nielen k voľbám, referendám, politike, morálke, učeniu, zákonom, ale je to aj jeho povinnosť. Je povinnosťou veriacich, aby sa angažovali vo verejných veciach, ale v zhode s učením Cirkvi.

Pripomína nám to Ježiš: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21).
Je to odpoveď Pána Ježiša na otázku: „Slobodno platiť cisárovi daň, či nie“ (Mt 22,17)? Otázku nastolili ako pascu farizeji. Pre židovský národ, jeho vieru, učenie, bola vláda rímskeho cisára v striktnom protiklade Božej vláde. Ježiš hlásal Božiu vládu. Farizeji očakávali, že Ježiš zaujme odmietavé stanovisko k plateniu dane. Dúfali, že to bude počiatok k vzbure a následne zakročeniu Ríma proti Ježišovi. Druhá možná odpoveď mala farizejom poslúžiť k tomu, aby pred masami ľudí znevážili učenie a osobu Ježiša. Je to jednoznačne nastavená pasca Ježišovi, do ktorej mal padnúť, keď učeníci farizejov a herodiánov apelujú na Ježišovu pravdivosť, ktorú jednoznačne vyjadrujú otázkou. „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie“ (Mt 22,16-17)? Ježiš znovu dokazuje, že sa nedá nanútiť na spôsob konania a zmýšľania svojich neprajníkov. Tí zabúdajú a nepripúšťajú, že Ježiš je Boží Syn. Ježiš presne vie, čo je jeho poslaním na zemi. On sa vydá do rúk starších, učiteľov a vodcov národa, ale najprv musí splniť svoje poslanie. Aby sa teraz nevydal do rúk nepriateľov, odpovedá spôsobom, že sa vyhne takémuto zásahu, takže jeho protivníkom zostáva iba údiv a odchádzajú porazení. Ich údiv je zároveň pre nich aj zdesením. Uvedomujú si, že Ježiš sa múdro vyhol pasci a prejavil sa ako Mesiáš. Je to aj uistenie pre Ježišových učeníkov, že v ťažkých situáciách im Duch Svätý vnukne, čo majú povedať, ako sa brániť.
Odpoveď „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo Božie, Bohu“ (Mt 22,21), je niečo viac ako múdrosť. Odpoveď je aj upozornením na ich neúprimnosť. Totiž pri otázke cisár alebo Kristus, vzťah Božieho kráľovstva ku pozemským kráľovstvám, nejde o nejaké vonkajšie postoje, ale o to, aby sme Bohu skutočne dali to, čo Bohu prináleží. Ježiš ich oslovuje odpoveďou: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo Božie, Bohu“ (Mt 22,21), a tak dáva im príležitosť ukázať, že to myslia skutočne vážne s uznaním Božieho kráľovstva. A sami sa prezrádzajú, že im o Božie kráľovstvo nejde. Ináč by ho museli uznať za Mesiáša. Keby ho uznali, vyriešila by sa aj otázka platenia daní. Dane sa totiž platia pozemským mocnárom, ktorí smrťou a koncom sveta zaniknú. Prijať v Ježišovi Božie kráľovstvo dáva silu: dať Bohu, čo Bohu patrí.

Pokiaľ žijeme na zemi, sme obyvateľmi dvoch svetov. Už Diognet píše (Liturgia hodín zo stredy piateho veľkonočného týždňa): „Kresťania sa nelíšia od ostatných ľudí ani krajom, ani rečou, ani spôsobom života. Lebo neobývajú vlastné mestá, nepoužívajú nijakú osobitú reč, ani nežijú nijakým nápadným životom. Toto učenie nevynašli oni dajakým rozumovaním alebo úsilím bádavých ľudí, ani nehája ľudskú náuku ako niektorí. Kresťania obývajú územia „podľa toho, ako komu určil osud. V obliekaní a strave, ako aj v ostatných oblastiach života sa držia domorodých obyčají, no ukazujú obdivuhodný, ba podľa všeobecnej mienky až neuveriteľný životný postoj. Bývajú vo svojej vlasti, ale ako cudzinci. Všetko majú s ostatnými spoločné ako občania, a všetko znášajú ako prišelci. Každá krajina je ich vlasťou, a každá vlasť cudzinou. Ženia sa ako ostatní a plodia deti, ale nemluvňatá neodhadzujú. Stôl majú spoločný, ale lôžko nie. Sú v tele, ale nežijú podľa tela. Bývajú na zemi, ale svoj domov majú v nebi.
Vydané zákony poslúchajú a svojím životom prevyšujú zákony. Všetkých majú radi, a všetci ich prenasledujú. Nepoznajú ich, a predsa ich odsudzujú. Zabíjajú ich, a oni ožívajú. Sú žobrákmi, a predsa mnoho obohacujú. Všetko im chýba, a pritom všetkým oplývajú. Potupujú ich, a v potupe získavajú slávu. Kazia im povesť, a vydáva sa svedectvo o ich spravodlivosti. Nadávajú im, a oni žehnajú. Urážajú ich, a požívajú úctu. Hoci robia dobro, trestajú ich ako zločincov. Keď sú trestaní, radujú sa, akoby ožívali. Židia proti nim vedú vojnu ako proti cudzincom a pohania ich prenasledujú. Ale tí, čo ich nenávidia, nevedia povedať príčinu svojho nepriateľstva. Jedným slovom: Čím je duša v tele, tým sú kresťania vo svete. Duša je rozptýlená po všetkých údoch tela, kresťania po mestách sveta. Duša býva v tele, ale nie je z tela; aj kresťania bývajú vo svete, ale nie sú zo sveta. Neviditeľná duša je uzavretá vo viditeľnom tele; aj kresťanov vidieť vo svete, ale ich nábožnosť je neviditeľná. Telo nenávidí dušu a bojuje proti nej, hoci mu ona nekrivdí tým, že mu bráni oddávať sa pôžitkom; aj svet nenávidí kresťanov, hoci mu nerobia krivdu, len preto, že sa stávajú proti rozkošiam. Duša miluje telo, hoci ju ono i jeho údy nenávidia. Duša je uzavretá v tele, ale ona udržiava telo; ak kresťanov drží svet ako vo väzení, no oni udržujú svet. Nesmrteľná duša prebýva v smrteľnom stánku; aj kresťania putujú uprostred porušiteľných vecí, ale očakávajú nebeskú neporušiteľnosť. Duša sa krotením v jedle a pití stáva lepšou; aj kresťania vystavení mukám deň čo deň vzrastajú počtom. Boh ich postavil na také význačné miesto, ktoré nesmú opustiť.“

Skutočný kresťan pozná len jednu cestu. Kráča po tej, ktorú diktuje Boh a ktoré kresťanovi pripomína jeho vlastné svedomie.

Príkladom je sv. Tomáš Mórus. Keď anglický kráľ Hendrich VIII. nepochodil u pápeža, aby zrušil jeho platne a dovolené manželstvo s Katarínou Aragónskou, aby mohol uzavrieť nové manželstvo, vyhlásil sa za hlavu cirkvi všade tam, kde vládol. S tým súviselo aj to, že všetci museli uznať ho za hlavu novej cirkvi. Jedným z tých, čo neuposlúchli kráľa, bol jeho kancelár, priateľ Tomáš Mórus. V roku 1531 zriekol sa úradu kancelára. A v roku 1535 na príkaz kráľa bol sťatý. Cirkev má nového svätca.

Strata a zisk. Cirkev nie je štátnou Cirkvou už nikde na svete. Neraz musí čeliť a odolávať krivým a falošným útokom a obvineniam. Aj keď vo svete dochádza ku sekularizácii, Cirkev vie, aké je jej miesto, poslanie, ako a v čom plniť, čo je cisárovo a čo je Božie. Cirkev nestavia len na tradícii, zvykoch, ale aj dnes buduje sa zo živých kameňov, kresťanských osobností. To je dnes jej poverenie a jej šanca, jej sila a jej poslanie. Kresťan sa nebojí provokácií. Kresťan pozná požiadavku Krista: „Vaše reč nech je «áno-áno», «nie-nie». Čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5,37). Kresťan sa nebojí rešpektovať štátne zákony, ktoré stoja na pravde, láske a spravodlivosti. Cisár má slúžiť Bohu. Veď všetka moc na zemi je od Boha. Povinnosti voči Bohu sú na prvom mieste a povinnosti voči cisárovi nesmú byť namierené proti Bohu. Cieľ človeka nie je život na zemi, ale večný život po smrti v Božom kráľovstve. Preto kresťan katolík môže žiť v opozícii proti svetu, ale nie voči Bohu.

Všetci máme povinnosť starať sa o to, aby sme dávali, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu. Namieste je modlitba. Modlitba za seba, aby sme boli dobrými obyvateľmi národa, ale aj vzornými kresťanmi katolíkmi. Máme sa modliť aj za tých, čo spravujú a riadi štát, aby podporovali zákonmi mravnosť, vernosť k Bohu v národe. Modlime sa, aby sme neboli na pohoršenie pri plnení svojich stavovských povinností a nikomu nedali príčinu k omylu, hriechu.

Amen.