Dvadsiata deviata nedeľa "cez rok"

Vzácnosť úprimnosti, pravdovravnosti voči Bohu aj človeku.

AI
Obdivujeme spev vtáka, akoby ním hovoril o Bohu. Najkrajšie je to ešte za rána, je otvorené okno, jasná slnečná obloha. Ale aj každé iné zviera vydáva svoje prirodzené zvuky. Ono však nikdy nerozmýšľa nad tým, čo „hovorí“. U človeka je to iné. Človek má srdce, ktoré je buď úprimné alebo pokrytecké.

KE
„Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu...“ „Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť“ (Mt 22,16.18).

DI
Pekne to povedali, ale Ježiš vedel, že je to zlomyseľnosť, dvojtvárnosť. Neprekážalo im, že vedel o nich všetko, že neberie ohľad na osobu a aj tak sa takto pretvarovali jemu rovno do očí. Pred Ježišom sa však neskryli. Ježiš videl do ich srdca. Báli sa títo ľudia pravdy? To neviem, ale je isté, že vedeli lichotiť iným a tak ho akoby obmäkčiť v jeho slabosti. Ale Ježiš miloval pravdu viac ako lichotenie. On sám je Cesta, Pravda i Život.
Katechizmus katolíckej Cirkvi o úprimnosti píše. „Pravda ako správnosť v ľudskom konaní a v ľudskej reči sa volá aj pravdivosť, úprimnosť alebo priamosť. Pravdivosť alebo pravdovravnosť je čnosť, ktorá spočíva v tom, že sa človek prejavuje pravdivý vo svojich skutkoch a svojimi slovami hovorí pravdu, pričom sa vystríha dvojtvárnosti, pretvárky a pokrytectva“ (KKC 2468). Neúprimnosť má svoje dôsledky. Človek, ktorý nie je úprimný, si ľahko zdeformuje svedomie a príde až k vnútornej slepote pre Božie veci. Vyplýva z toho otázka: ako posilniť úprimnosť? Prvý prostriedok je modlitba. Druhý je denné spytovanie svedomia. Tretí prostriedok je otvorenosť pre duchovné vedenie a čo najúprimnejšia spoveď.

PAR
Prečo je pravda taká dôležitá? Lebo ona v našom počínaní má byť odrazom nášho vzťahu k Bohu. Cez pravdu spoznávame seba a tak sme bližšie k ceste obrátenia. Vieme byť k sebe pravdivý, či k dobrým vlastnostiam, čnostiam, ktoré máme, alebo aj k chybám. Nechceme byť ústupčiví vo vyznávaní Ježiša v pravde, ale i pri jej hovorení neurážame iných. Nikdy sa nebáť povedať pravdu je tiež vlastnosť čnostného človeka, ale z lásky k blížnemu je niekedy lepšie mlčať. Ale nie mlčať z nedbanlivosti alebo zo zbabelosti. Je treba vedieť, skrze Ducha, kedy byť úprimný a kedy mlčanlivý. Spomeňme si na Ježiša pred Pilátom alebo Herodesom. Herodesovi nepovedal ani slovo, Pilátovi iba podstatné. V modlitbe, ktorá predchádza náš rozhovor, sa pýtame Boha na jeho vôľu, ako to urobiť, ako to povedať a či to povedať. Ježiš učí pravdivo a my učíme spolu s ním kdekoľvek sme, životom alebo slovom. Robila to podobne aj sv. Mária Bernadeta Soubirousová, ktorej sa zjavila Panna Mária v Lurdoch ako Nepoškvrnené Počatie. Keď iní útočili na Bernadetu, chystali jej rôzne pasce, namietali ohľadom zjavenia, ona vždy odpovedala úprimne a vecne.
Farizeji si ani nemysleli, akú povedali veľkú pravdu o Ježišovi. Je naozaj taký, ako ho opísali. Ale ich úmysel bol iný, na rozdiel od slov. Náš život s Ježišom je úprimným. Stane sa nám, že nehovoríme druhým všetko, alebo veľmi málo, lebo im akosi nedôverujeme.
Boh nám povedal cez svojho Syna, že urobí pre nás čokoľvek. Nešiel a neprichádza k nám okľukou, ale ide priamo k srdcu. Úprimný človek sa nebojí posudzovania ľudí, ale prijíma sa taký, aký je. Pred Bohom je pokorný, ale s Bohom veľký. Za stred života si Ježiš vybral srdce, nechal si ho aj prebodnúť, otvoril nám ho. Aj my si môžeme otvoriť svoje srdce úprimnosťou voči nemu. Spáchali sme hriech, tak poďme k Ježišovi, pokorme sa pred ním, úprimne oľutujme, a on nás nenechá odísť bez požehnania a odpustenia!

MY
Sv. Tomáš Akvinský hovorí: „Ľudia by nemohli spolunažívať, keby si vzájomne nedôverovali, keby si navzájom nehovorili pravdu.“
Vieme, že môže prísť strach z toho, ako tí druhí zareagujú, či sa na nás nenahnevajú. To nech nás netrápi. Ak je to správne a Boh to chce, treba povedať úprimne pravdu. Nechajme sa viesť Duchom, aby sme získali jeho ovocie, ktoré vymenúva sv. Pavol: Lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť, zdržanlivosť (porov.: Gal 5,22). Nie je ľahké klamať a hovoriť peknými slovami. Ale to nevyjadruje moju úprimnosť a pravdovravnosť. Tým sa môžem tiež ukázať, že zvonka som vybielený hrob a vo vnútri... je to jasné. Ďalej poznáme. Preto „pravdovravnosť zachováva správny stred medzi tým, čo treba povedať a tajomstvom, ktoré treba zachovať: zahŕňa v sebe čestnosť a diskrétnosť“ (KKC 2469). Bohu sú milí úprimní ľudia, lebo sú pokorní. Na tom je viditeľné to, že úprimnosťou druhému ukážem, že mu dôverujem. A som si istý, že Boh ma nikdy nesklame, pred ním sa nechcem nikdy urobiť niekým iným, ako som, ani pred ľuďmi. Úprimnosť je veľkým rubínom, nezaplatiteľná čnosť: Možno sa nám niekedy stane, že budeme chcieť počuť, čo si o nás druhí myslia.

Predstavme si, že sme napr. podnikateľom. Zavoláme si svojich radcov, priateľov, sľúbime im odmenu a možno vyšší plat. Radcovia jeden po druhom prichádzajú, hovoria pekné slová a prehnané chvály. Ale na rad príde niekto múdry, tvoj azda nie najlepší priateľ: „Radšej by som mlčal“, povie, „lebo pravda sa nedá kúpiť. Chceš vedieť, čo si myslím? Myslím si, že si človek s mnohými slabosťami a chybami, rovnako ako my. Ale tvoje chyby majú oveľa väčšiu váhu, lebo všetci tvoji zamestnanci nedostávajú spravodlivú mzdu. Myslím si, že vydávaš priveľa peňazí na rôzne zbytočnosti, oslavy sviatkov, výstavbu chát, kupuješ drahé autá.“ Ty sa zamyslíš. Potom každému splníš svoj sľub a toho človeka urobíš svojím zástupcom.

Ty sa potom zrazu meníš. Spoznáš svoje chyby a budeš ich chcieť odstrániť. Je ťažké prijať pravdu od toho, koho nemám až tak rád. Je však ťažké ju prijať aj od priateľa, lebo zbadám, že pozná aj moje slabosti. Je nájdené tvoje choré miesto a Boh sa stane tvojím lekárom, lebo si sa pokoril.

ADE
Ježiš, hoci nás pozná ako hriešnikov a slabochov, vie, že mu dôverujeme a nepretvarujeme sa.
Chcem sa, spolu s vami, pred neho každý deň postaviť ako dieťa a byť jeho úprimným priateľom. „Lebo keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12,10). A ešte by som mohol povedať: „Dávajte, čo je cisárovo, cisárovi a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21). Teda, čo je hriech a slabosť, to je moje; milosrdenstvo a odpustenie patrí Bohu.
Ježišu, ty si začal svoje účinkovanie skutkami a potom si vyučoval. Nauč ma vydávať o tebe svedectvo príkladom. Nemôžem predsa žiť dvojaký život; nemôžem učiť niečo, čo sám nepraktizujem. Daj, nech sa viac usilujem, aby moje vyučovanie a konanie nebolo v rozpore. Pane, ty si Pravda, posväť ma pravdou.

Amen.

* Porov.: KAČALJAK, M.: Seminárna práca. Spišská Kapitula : 2004